# judikatúra

Ústavný súd Českej republiky sa vo svojom náleze zo dňa 8. februára 2022, sp. zn.: III. ÚS 213/21 zaoberal p posudzovaním platnosti európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného príslušnými orgánmi Talianska.

Sťažovateľka na výzvu súdu o zaplatenie súdneho poplatku reagovala zaslaním námietok, v ktorých poukázala na skutočnosť, že výška súdneho poplatku je vyrubená v rozpore so zákonom o súdnych poplatkoch, v dôsledku čoho podľa sťažovateľky konanie nemalo byť zastavené.

Povinnosť riadne sa starať o svojich potomkov je základným kameňom rodičovskej výchovy. Tí musia dbať nielen na duševný vývin dieťaťa, ale aj predchádzať jeho ujme na zdraví. Ak však nastane situácia, keď sa dieťa zraní, rodič musí urobiť všetko preto aby odstránil alebo zmiernil následky zranenia. Konať musí aktívne a nemôže ostať nečinný, či dokonca odmietať rady odborníkov ako sa starať o zdravie dieťaťa. Takýto prípad starostlivosti o maloletého a zodpovednosti rodiča pri jeho konaní či pasivite posudzoval Najvyšší súd Českej republiky pod sp. zn. 7 Tdo 531/2023.

Sudca ako aj každý iný človek je tvor omylný a preto nemožno vylúčiť, že pri rozhodovaní zo strany súdu dôjde aj k pochybeniam. To však súdny systém predpokladá a právne normy poznajú rozličné mechanizmy na odstránenie takýchto nedostatkov. Jedným z nich je napomenutie sudcu orgánom výkonnej moci, čo sa to stalo aj v prípade posudzovanom Najvyšším správnym súdom v Českej republike, v ktorom žalobkyňa v pozícii samosudkyne žalovala ministerku spravodlivosti za udelený disciplinárny trest pre jej rozhodovanie.

V konaní pred všeobecnými súdmi bol sťažovateľ v postavení žalovaného v spore o zaplatenie bezdôvodného obohatenia. Dôvodom vzniku bezdôvodného obohatenia mala byť skutočnosť, že sťažovateľ užíval v období rokov 2011 a 2012 prístupovú cestu vo vlastníctve žalobcu, ktorá bola jedinou prístupovou komunikáciou k nehnuteľnostiam sťažovateľa.

Český Najvyšší súd sa zaoberal tzv. wrongful birth žalobou, t. j. žalobou za zanedbanie povinnej starostlivosti podaná rodičmi dieťaťa narodeného s vrodenou chybou proti lekárovi alebo poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, ktorých údajná nedbanlivosť pripravila rodičov o možnosť urobiť informované rozhodnutie.

Sloboda prejavu patrí medzi jeden z najdiskutovanejších aspektov výkonu jeho funkcie, kde na jednej strane musí sudca zachovávať zdržanlivosť, na strane druhej však nemôže byť toto právo obmedzované iba z titulu jeho profesie. Slobodou prejavu sudcu sa zaoberal Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vo veci Sarısu Pehlivan proti Turecku v sťažnosti č. 63029/19.

Zaujímavý prípad v súvislosti s náhradou škody nastal v Českej republike, kde sa takáto náhrada škody posudzovala v súvislosti s dohodou o vine a treste.

V dnešnom príspevku sme sa bliźšie pozreli na posúdenie ústavnosti neslávne známeho § 363 Trestného poriadku Ústavným súdom SR. Prečitajte si viac o samotnom návrhu aj náleze ústavného súdu.

Väzba má slúžiť ako prostriedok ultima ratio, teda až ako krajná možnosť po márnom vyčerpaní všetkých miernejších surogátov väzby. Práve tieto alternatívy väzobného stíhania, ktoré nezasahujú tak intenzívne do práv jedinca ako väzba, by sa mali použiť aj pri zohľadnení potrieb jemu blízkych.

Obdobnú vec posudzoval Ústavný súd ČR kde meritum veci tvorilo nahradenie väzby rodiča z dôvodu starostlivosti o maloletého syna.