Skutkové okolnosti
Najvyšší súd rozhodoval na neverejnom zasadnutí o dovolaní obvinenej K. Č. proti uzneseniu Vrchného súdu v Prahe. Rozsudkom Krajského súdu v Plzni, ktorým bola obvinená uznaná vinnou zo zločinu ťažkého ublíženia na zdraví voči svojej dcére. Za tento trestný čin súd ju prvého stupňa obvinenú odsúdil na trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov nepodmienečne. Podľa skutkových zistení sa obvinená trestného činu dopustila v podstate tým, že potom, ako si jej neplnoletá dcéra presne nezisteným spôsobom privodila prenikajúce (perforačné) poranenie pravého oka s poranením dúhovky, navštívila s dcérou očnú ambulanciu, odkiaľ bola ošetrujúcou lekárkou s maloletou odoslaná na špecializované pracovisko Očnej kliniky Fakultnej nemocnici. Lekárka ju upozornila, že poranené oko bude potrebné operovať a poskytnutie liečebného zákroku je urgentné, aby maloletá neprišla o oko. Obvinená poučenia ošetrujúcej očnej lekárky ale nerešpektovala, a ak ošetreniu na Očnú kliniku poškodenú nedopravila, a ošetrenie poraneného oka svojej dcéry nezabezpečila ani iným spôsobom.
Neskôr s maloletou vyhľadala lekárske ošetrenie na očnej ambulancii inej nemocnice a aby zakryla zanedbanie starostlivosti o zdravie maloletej dcéry, uviedla ošetrujúcim lekárom nepravdivý údaj o tom, že k poraneniu oka maloletej došlo v priebehu predchádzajúceho dňa. Potom jej bolo ošetrujúcimi lekármi vysvetlené, že postihnutie oka maloletej je vážne a je nevyhnutné podrobiť sa lekárskemu zákroku na spomínanej Očnej klinike, a súčasne jej bolo vyjednané okamžité prijatie na tomto špecializovanom pracovisku. Ani v tomto prípade nerešpektovala obvinená poučenia lekárov a maloletú dcéru na špecializované pracovisko nedoviezla.
K ošetreniu pravého oka poškodenej na špecializovanom pracovisku Očnej klinike Fakultnej nemocnice došlo až po zásahu Polície Českej republiky, a pri tomto ošetrení bolo zistené, že poškodenie pravého oka maloletej je nezvratné a neriešiteľné. Obvinená teda nekonala v súlade s povinnosťou starať sa o zdravie maloletej dcéry, uloženej jej ako zákonnému zástupcovi maloletej zákonom, a v dôsledku nezabezpečenia špecializovanej lekárskej pomoci pre poškodenú spôsobila, že pri neliečenom poranení oka došlo u poškodenej k vzniku poúrazovému šedému zákalu pravého oka, poúrazovému úplnému odlúčeniu sietnice pravého oka a k úplnej slepote pravého oka, čo je stav konzervatívne ani operačne už neriešiteľný. V prípade včasnej liečby ihneď po vzniku poranenia by bolo oko zachované a bol by zachovaný aj jej zrak. Obvinená sa proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolala, a uznesením Vrchného súdu v Prahe bolo toto odvolanie zamietnuté.
Posúdenie Najvyšším súdom ČR
Obvinená predovšetkým vo svojom dovolaní namietla, že súdy nedôvodne nevykonali navrhovaný dôkaz znaleckým posudkom z odvetvia psychiatrie a psychológie. V dôsledku toho nebol zistený jej intelekt a osobnostné vlastnosti, a teda neboli objasnené jej ovládacie a rozpoznávacie schopnosti, ktoré obhajkyňa pri právnej porade pred odvolacím konaním vyhodnotila ako obmedzené. Obvinená ďalej tvrdila, že súdy nedôvodne nevykonali dôkaz výsluchom svedka Š. R., hoci mal tento výsluch smerovať k zodpovedaniu otázky, či by poškodenú operoval alebo nie, a k zodpovedaniu otázky správania obvinenej po čine, pretože svedok s obvinenou osobne hovoril o zdravotnom stave jej dcéry.
Podľa obvinenej tiež súdy dospeli k záveru o opätovnom nerešpektovaní pokynov lekárov a o poškodení zdravia a záujmu poškodenej dcéry chybne, a tento záver mal byť v extrémnom rozpore s vykonanými dôkazmi. Obvinená vo svojom dovolaní následne namietla, že súdy nesprávne posúdili jej zavinenie, pretože nebol daný úmysel vo vzťahu k spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví. Bola mladou neskúsenou matkou, nemala dostatok osobných skúseností či snáď dokonca odborných znalostí, z ktorých by mohla vedieť, k akým komplikáciám môže dôjsť pri úraze oka, a rovnako namietala neprimerane prísny trest.
Obvinená vo svojom dovolaní odkázala na dovolacie dôvody ku vzťahu ku skutkovým zisteniam, respektíve k procesnému postupu súdov v dôkaznom konaní. O námietke intelektu Najvyšší súd ČR najskôr uvádza, že povinnosť orgánov činných v trestnom konaní skúmať príčetnosť páchateľa sa posudzuje podľa objektívnych okolností, ktoré vyšli najavo v trestnom konaní, pri čom treba prihliadať na všetky skutočnosti prichádzajúce v tomto smere do úvahy, nie len na tvrdenie páchateľa. V tejto veci je však potrebné vyzdvihnúť reakciu odvolacieho súdu, ktorý sa s návrhom na zabezpečenie znaleckého posudku riadne vysporiadal. Ako totiž uviedol, v predchádzajúcom konaní nevyplynuli žiadne indície o tom, že by bolo nutné posúdiť intelekt obvinenej, naopak z konania vyplynulo, že obvinená svojej situácii a situácii svojej dcéry rozumela, o čom svedčili ako svedecké výpovede lekárov a zdravotných sestier, tak aj svedecká reprodukcia jej vlastného vyjadrenia, podľa ktorého nechcela, aby jej dcéra prišla o oko. Súd dodal, že samotná obhajoba nemala o príčetnosti obvinenej žiadne pochybnosti, a to ani v prípravnom konaní, keď tento dôkaz nikdy pred odvolacím konaním nenavrhla. Táto námietka teda nie je dôvodná.
O námietke nevykonania výsluchu svedka Najvyšší súd ČR uvádza, že vo všeobecnosti platí, že dokazovanie nie je bezbrehé, ale je limitované zistením skutkového stavu, o ktorom neexistujú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu, ktorý je pre rozhodnutie nevyhnutný. Súd preto nemusí realizovať všetky dôkazné návrhy, ktoré strany urobia. Ako potom vyvodil Ústavný súd (nález Ústavného súdu zo dňa 24. 2. 2004, sp. zn. I. ÚS 733/01), na neakceptovanie dôkazného návrhu obvineného možno prikročiť z nasledujúcich dôvodov. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, na ktorej overenie alebo vyvrátenie je navrhovaný dôkaz, nemá relevantnú súvislosť s predmetom konania. Ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz nie je schopný ani overiť ani vyvrátiť tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Napokon tretím je potom nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, na ktorého overenie alebo vyvrátenie je dôkaz navrhovaný, bolo už v doterajšom konaní bez dôvodných pochybností (s praktickou istotou) overené alebo vyvrátené. Odvolací súd pritom vysvetlil, a to úplne riadne a logicky, že výsluch Š. R. by bol úplne nadbytočný, pretože súd prvého stupňa mal k dispozícii výpovede ďalších lekárov. Pokiaľ potom malo z jeho výsluchu zvlášť vyplynúť, či by on poškodenú operoval alebo nie, k tejto otázke mal súd prvého stupňa vypracovaný znalecký posudok z príslušného odboru a odvetvia. Ďalšie objasňovanie potom nebolo potrebné, s čím sa Najvyšší súd úplne stotožňuje. Táto námietka tiež nie je dôvodná.
Namietaný extrémny rozpor medzi skutkovým záverom o nerešpektovaní pokynov lekárov zo strany obvinenej a obsahom vykonaných dôkazov, sa nevzťahuje na rozhodné skutkové zistenia pre naplnenie znakov trestného činu obvinenej, a preto na túto námietku Najvyšší súd nemohol prihliadať.
Obvinená uplatnila aj dovolací dôvod, že rozhodnutie spočívalo na nesprávnom hmotnoprávnom posúdení skutku alebo inom nesprávnom hmotnoprávnom posúdení. Predmetom právneho posúdenia je však skutok, tak ako ho zistili súdy, a nie ako ho prezentuje alebo ako sa jeho zistenie dožaduje obvinená v dovolacom konaní. Pod tento dovolací dôvod možno podradiť námietku subjektívnej stránky trestného činu, podľa ktorej obvinená nekonala úmyselne. Problematike zavinenia obvinenej v jej konkrétnej forme sa venoval súd prvého stupňa, ktorý sa zaoberal omisívnou povahou konania obvinenej a vo veci vyvodil nepriamy úmysel. Obvinená naozaj nielenže nemohla počítať so žiadnou okolnosťou, ktorá by mohla slepote pravého oka jej dcéry, teda poškodeniu dôležitého orgánu zabrániť, ale v podstate tieto okolnosti svojou nečinnosťou, nekonaním sama vylúčila, keď po dobu niekoľkých týždňov, resp. mesiacov zostala úplne pasívna a na hroziace nebezpečenstvo neupozornila ani nikoho iného, kto by mohol nejakým spôsobom konať. Táto námietka je preto zjavne nedôvodná.
O námietke prísnosti trestu, ktorú obvinená vo svojom dovolaní uviedla, Najvyšší súd ČR konštatuje, že tento dovolací dôvod môže byť naplnený iba v prípadoch, kedy súdy uložia druh trestu, ktorý zákon nepripúšťa, alebo trest vo výmere mimo trestnej sadzby stanovenej zákonom, čo sa v tejto veci evidentne nestalo.
Vzhľadom na všetky z vyššie opísané závery Najvyšší súd ČR považuje argumentáciu dovolania obvinenej K. Č. za sčasti nepodraditeľnú pod akýkoľvek zákonný dovolací dôvod, a vo zvyšku potom za zjavne nedôvodnú. Preto dovolanie obvinenej odmietol, pričom proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
