V konaní pred všeobecnými súdmi bol sťažovateľ v postavení žalovaného v spore o zaplatenie bezdôvodného obohatenia vo výške 1992 eur s príslušenstvom. Dôvodom vzniku bezdôvodného obohatenia mala byť skutočnosť, že sťažovateľ užíval v období rokov 2011 a 2012 prístupovú cestu vo vlastníctve žalobcu, ktorá bola jedinou prístupovou komunikáciou k nehnuteľnostiam sťažovateľa. Okresný súd žalobe v rámci prvoinštančného konania vyhovel a v rozhodnutí vyjadril názor, že predmetná prístupová komunikácia je súčasťou pozemku žalobcu, nakoľko ju nemožno z jej povahy zaradiť medzi verejné komunikácie. Podľa okresného súdu ide o betónovú vrstvu vozovky, ktorá sa stala spôsobilou na užívanie ako príjazdová cesta k závodu žalobcu a k prevádzkam a nehnuteľnostiam ďalších subjektov. Proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľ odvolal na krajský súd, pričom rozhodnutie okresného súdu v odvolaní označil za nepreskúmateľný, arbitrárny a založený na nesprávnom právnom posúdení veci. Krajský súd rozhodnutie okresného súdu prvej inštancie potvrdil a predmetnú prístupovú komunikáciu označil ako inžiniersku stavbu (prístupovú cestu), ktorá nemá vlastný právny režim, ale zdieľa právny režim nehnuteľnosti, na ktorom je umiestnená a teda je súčasťou tohto pozemku.
Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ ústavnú sťažnosť, v ktorej uviedol, že krajský súd iba prevzal právny názor z iného rozhodnutia krajského súdu a vôbec sa nevysporiadal s argumentáciou a právnym posúdením v iných rozhodnutiach. Právny názor krajského súdu podľa sťažovateľa predstavuje vážny zásah do sťažovateľových ústavných práv.
Posúdenie ústavnej sťažnosti Ústavným súdom
Ústavný súd z ústavnej sťažnosti vyčítal, že v uvedenej veci bolo sporné, aký právny status má prístupová cesta vo vlastníctve žalobcu a ktorá je jedinou prístupovou komunikáciou k nehnuteľnostiam sťažovateľa.
„Ústavný súd, viazaný rozsahom a dôvodmi ústavnej sťažnosti (§ 45 zákona o ústavnom súde), sa preto nezaoberal prípadným arbitrárnym posúdením jednotlivých čiastkových záverov rozhodných pre posúdenie veci, najmä otázky preukázania vlastníckeho práva žalobcu k spornej prístupovej komunikácii (vlastnícke právo k pozemku, na ktorom je táto komunikácia umiestnená, žalobca preukázal a toto nebolo medzi stranami ani sporné), ďalej otázky, či komunikácia je samostatnou vecou (stavbou) v právnom zmysle (aj inžinierska stavba môže byť samostatnou vecou ‒ stavbou), príp. či komunikácia je súčasťou alebo príslušenstvom inej nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu, a napokon otázky, že komunikácia nezdieľa vlastný právny režim, ale zdieľa právny režim nehnuteľnosti ‒ pozemku, na ktorom je umiestnená.“
Na základe uvedeného sa teda Ústavný súd zaoberal otázkou, či je pre rozhodnutie o bezdôvodnom obohatení rozhodujúce to, či všeobecný súd posúdi prístupovú cestu ako verejnú účelovú komunikáciu alebo nie. Podľa názoru Ústavného súdu, v danom prípade je bezpredmetné, či ide o verejnú účelovú komunikáciu alebo nie, nakoľko nehľade na to, či by šlo o verejnú účelovú komunikáciu alebo nie, jej režim by sa riadil § 22 ods. 3 vyhlášky č. 35/1984 Zb., podľa ktorej o právnych pomeroch účelových komunikácií platia všeobecné predpisy, pričom vyhláška priamo odkazuje na použitie Občianskeho zákonníka. V tomto kontexte preto možno primerane aplikovať § 123, § 126 a § 451 Občianskeho zákonníka. Vo všeobecnosti totiž nemožno od vlastníka verejnej prístupovej komunikácie, ktorá nie je zaradená do siete komunikácií mesta, spravodlivo žiadať, aby túto sprístupnil a udržiaval v prevádzkovom stave bez toho, aby osoby, ktoré ju užívajú, na tieto náklady primerane neprispievali, t. j. povinnosť sťažovateľa zaplatiť výšku bezdôvodného obohatenia ostáva nezmenená v oboch prípadoch.
Keďže sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namietal právne posúdenie statusu spornej prístupovej cesty, a to či ju môže alebo nemôže užívať, teda či ide alebo nejde o verejnú účelovú komunikáciu, táto otázka nie je pre posúdenie výsledku konania rozhodujúca (a preto k nej ústavný súd konečný decízny postoj nezaujal). Ak by aj súd prijal záver o tom, že ide o verejnú účelovú komunikáciu, mohol by dospieť vo výsledku k rovnakému záveru o danosti nároku na priznanie bezdôvodného obohatenia. Preto ústavnej sťažnosti nevyhovel.
