Najvyšší súd Českej republiky vrátil okresnému súdu prípad z roku 2014. Vo veci žalobkyňa podstúpila trimestrálny tehotenský screening, ktorého účelom bolo stanoviť riziko najčastejších vývojových vád plodu vrátane Downovho syndrómu. Pri zadávaní údajov do softvéru, ktorým sa vyhodnocovalo uvedené riziko, ošetrujúca lekárka nezadala riadne všetky potrebné údaje, v dôsledku čoho neboli do výpočtu rizika najčastejších vrodených vývojových vád plodu zahrnuté biochemické markery, a to aj napriek tomu, že boli z odobraného vzorku krvi žalobkyne zistené. Výsledok screeningu na základe vyšetrujúcou lekárkou nedostatočne zistených údajov stanovil riziko Downovho syndrómu v hodnote 1:1834. Ani neskôr, počas ďalších kontrol a vyšetrení, nebol odhalený žiaden ukazovateľ Downovho syndrómu. Ak by bol screening vykonaný správne, výsledná hodnota rizika by bola 1:172, čo by pre žalobkyňu znamenalo, že by spadala pod skupina rizikových pacientiek, ktoré sú informované o zvýšenom riziku výskytu Downovho syndrómu plodu. V prípade správneho zistenia rizika by bola žalobkyňa odporučená na konzultáciu ku genetikovi a boli by jej odporučené ďalšie vyšetrenia. Prax ukazuje, že v prípade potvrdenia diagnózy Downovho syndrómu plodu sa 95% až 98% rodičov rozhodne pre umelé prerušenie tehotenstva. Žalobkyni sa narodilo dieťa postihnuté Downovym syndrómom, čo bol pre žalobkyňu a jej manžela šok.
„Žalobcovia v priebehu tehotenstva zastávali názor, že robia všetko pre to, aby zistili, či ich dieťa bude zdravé, na čo malo slúžiť práve vyšetrenie v prvom trimestri na zistenie vývojových chýb plodu. Tvrdili, že ak by bolo zistené vyššie riziko Downovho syndrómu, podstúpili by ďalšie vyšetrenia a na základe výsledku by sa potom rozhodli, pričom s najväčšou pravdepodobnosťou by v takejto situácii tehotenstvo ukončili.“[1]
Manželia sa na základe vyššie uvedeného obrátili na okresný súd, ktorý uložil nemocnici povinnosť zaplatiť obom manželom nemajetkovú ujmu – žalobkyni vo výške 2 300 000 KČ, žalobcovi vo výške 1 500 000 KČ. Okresný súd vo svojom rozhodnutí zhodnotil, že medzi pochybením ošetrujúcej lekárky a neposkytnutím adekvátnej starostlivosti vrátane konzultácií s genetikom a ďalších doplňujúcich vyšetrení, v dôsledku čoho sa manželom narodilo dieťa s downovým syndrómom, existuje príčinná súvislosť. Okresný súd predpokladal zavinenie z nedbanlivosti, pričom v rámci prvoinštančného konania sa nezistili žiadne okolnosti svedčiace o vyvinení žalovanej. Súd sa zaoberal aj etickým rozmerom celého prípadu, v rámci čoho zhodnotil, že tento typ žaloby možno všeobecne označovať ako tzv. wrongful birth (nesprávne narodenie), t. j. žaloba za zanedbanie povinnej starostlivosti podaná rodičmi dieťaťa narodeného s vrodenou chybou proti lekárovi alebo poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, ktorých údajná nedbanlivosť (ako pri diagnóze) skutočne pripravila rodičov o možnosť urobiť informované rozhodnutie, či predísť alebo ukončiť tehotenstvo.[2]
Voči tomu rozhodnutiu sa odvolali všetci účastníci konania. Odvolací súd zmenil rozhodnutie tak, že nemocnici uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 600 000 KČ a žalobcovi 300 000 KČ, v zvyšnej časti žalobu zamietol. V rámci svojho rozhodnutia odvolací súd vychádzal zo záveru, že sa so súdom prvého stupňa v jeho rozhodnutí stotožnil a súhlasil aj s nutnosťou priznať žalobcom nemajetkovú ujmu, avšak nesúhlasil s výškou, ktorú prvostupňový súd stanovil, nakoľko má za to, že „stanovenie náhrady nemožno porovnávať s náhradou pri úmrtí dieťaťa, ktoré pre rodičov znamená celoživotnú traumu spočívajúcu v tom, že s dieťaťom, ku ktorému mali citový vzťah, sa už nikdy nestretnú a nebudú sa podieľať na jeho ďalšom živote. Oproti tomu dcéra môže žalobcom v budúcnosti prinášať radosť a šťastie, a to aj napriek nutnosti zvýšenej starostlivosti.“ [3]
Žalobcovia voči rozhodnutiu odvolacieho súdu podali dovolanie, pričom dovolaním napádali najmä časť rozhodnutia, ktorá upravovala výšku nemajetkovej ujmy. Náhrada by totiž, podľa žalobcov, mala reflektovať najmä na odčinenie ujmy, ktorá pretrváva, a spôsobuje žalobcom obavy z budúcnosti. Práve tieto obavy z budúcnosti majú byť podľa žalobcov rozhodujúcim faktorom pre zvýšenie poskytnutej náhrady.
Dovolací súd – Najvyšší súd ČR vo svojom rozhodnutí uviedol nasledovné:
„Jedným zo základných predpokladov pre úspešnosť týchto žalôb je právo ženy na umelé prerušenie tehotenstva zakotvené v právnom poriadku. Ak nemá žena možnosť potratu, nemá ani možnosť voľby, či si postihnuté dieťa ponechať alebo nie, a následok (narodenie postihnutého dieťaťa) by nastal bez ohľadu na postup poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. (...) Možno teda uzavrieť, že ak tomu nebránia zdravotné dôvody, zákon umožňuje žene, aby bolo jej tehotenstvo na základe jej žiadosti prerušené, a patrí jej v tejto otázke v zásade slobodná voľba obmedzená iba zdravotnými dôvodmi a fázou tehotenstva. V tuzemskom práve možno preto túto všeobecnú podmienku prípustnosti žalôb typu wrongful birth považovať za splnenú. Aj za splnenia tejto základnej podmienky existuje rad protiargumentov, s ktorými je nutné sa vysporiadať. (...) Proti priznaniu nároku na náhradu ujmy v prípadoch wrongful birth sa napríklad namieta, že by mohlo mať za následok negatívny hodnotový súd o dieťati. Existencia dieťaťa sa podľa odporcov týchto žalôb v takom prípade stotožňuje so škodou.“
Otázkou možnosti uplatnenia žaloby wrongful birth sa Najvyšší súd zaoberal z dôvodu, že sa snažil zistiť, či v českom právnom poriadku vôbec existuje opora na priznanie nárokov z tohto druhu žalôb, nakoľko český právny poriadok výslovnú právnu úpravu takto vzniknutej nemajetkovej ujmy neobsahuje a tuzemské súdnictvo sa doteraz s týmto typom žalôb v podstate nestretlo. Vzhľadom na vyššie uvedené sa Najvyšší súd pri svojom rozhodovaní inšpiroval európskou jurisdikciou, ktorá pre žaloby typu wrongful birth uvádza najmä tri do úvahy pripadajúce zásahy do jednotlivých čiastkových osobnostných práv človeka, ktoré sa líšia druhom ujmy, za ktorú je požadovaná náhrada:
nemajetková ujma vzniknutá zásahom do práva rodičov na plánovanie rodiny, pretože neboli náležite informovaní o stave plodu;
nemajetková ujma spôsobená zistením skutočného zdravotného stavu dieťaťa;
nemajetková ujma vznikajúca tým, že rodičia musia byť svedkami života svojho handicapovaného dieťaťa a že prežívajú strach o jeho rozvoj.[4]
Jediné porušenie tak môže viesť k zasiahnutiu do viacerých čiastkových osobnostných práv.
„V takom prípade sa zasiahnutie každého čiastkového osobnostného práva posudzuje samostatne a samostatne sa posudzujú aj podmienky pre vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. K rovnakému záveru dospela aj tuzemská judikatúra. Vyplýva z nej, že zásah do jedného čiastkového osobnostného práva bez ďalšieho nepredstavuje zásah do ďalších čiastkových osobnostných práv (zdravie, česť, dôstojnosť atď.).“[5]
Prvou kategóriou je v tomto prípade podľa Najvyššieho súdu ujma oddelená od narodenia dieťaťa a jeho dôsledkov – ide o náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do práva rodičov na sebaurčenie. Toto vychádza z práva na rešpekt k súkromnému životu a rodinnému životu zakotveného v čl. 10 ods. 2 Listiny. Účelom tohto práva je „zaistiť priestor pre rozvoj a sebarealizáciu individuálnej osobnosti ako v jej priestorovej dimenzii, tak aj v súvislosti s autonómnou existenciou a verejnou mocou nerušenou tvorbou sociálnych vzťahov, tak konečne aj v garancii sebaurčenia v zmysle zásadného rozhodovania jednotlivca o sebe samom (nález Ústavného súdu z 2). 6. 2011, sp., zn. II ÚS 3647/10). Právo na sebaurčenie možno tiež zjednodušene definovať ako právo jednotlivca na rozhodnutie, ako chce žiť svoj život.“[6]
Okrem uvedeného však možno nemajetkovú ujmu vyvolať aj skutočnosť, že rodičia dieťaťa musia trvalo pozorovať jeho handicap, čo je spojené aj s obavou o jeho budúci vývoj. V takom prípade sa môže jednať o nemajetkovú ujmu v podobe duševných útrap, ako napr. smútok, nespavosť, zvýšená citlivosť a pod., alebo v podobe až lekársky zistiteľných duševných chorôb, t. j. ide o ublíženie na zdraví.
Ďalej Najvyšší súd v rozsudku uvádza, čo v sebe toto právo zahŕňa – rodinný život sa podľa Najvyššieho súdu skladá zo sociálnych, morálnych a kultúrnych vzťahov a tiež zo záujmov peňažnej povahy.
Najvyšší súd uznal, že uplatnenie žalôb na odčinenie nemajetkovej ujmy spôsobenej pochybením poskytovateľa zdravotných služieb pri prenatálnom vyšetrení, ktoré vedie k narodeniu dieťaťa postihnutého genetickou vadou, je v českom právnom poriadku prípustné.
„Na vznik občianskoprávnej povinnosti odčiniť nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti človeka musí byť splnená podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu. Tento zásah spočíva buď v porušení alebo ohrození osobnosti človeka v jeho fyzickej, psychickej či morálnej integrite. Musí byť neoprávnený (protiprávny) a musí byť zistená existencia príčinnej súvislosti medzi takým zásahom a dotknutím osobnostnej sféry človeka. Neoprávneným je zásah do osobnosti človeka, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t. j. s právnym poriadkom.“[7]
Na konkrétny prípad Najvyšší súd uviedol ako predpoklad vzniku nároku na uplatnenie nemajetkovej ujmy preukázanie pochybenia pri prenatálnom vyšetrení, vznik nemajetkovej ujmy, pri ktorej je nutné rozlišovať, do akých ďalších osobnostných práv bolo zasiahnuté a zistenie existencie príčinnej súvislosti medzi neoprávneným zásahom do konkrétneho osobnostného práva a nemajetkovou ujmou. Súdy v rámci konaní pred súdom prvého stupňa aj súdom druhého stupňa vychádzali z výslovne vyjadrenej žiadosti žalobcov, kde sa domáhali náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú im mala spôsobiť nemocnica (žalovaná) tým, že ich zbavila možnosti slobodne sa rozhodnúť o tom, či si dieťa nechajú aj napriek vyššiemu riziku Downovho syndrómu, čím stratili možnosť plánovať si svoju budúcnosť. V súvislosti s porušením svojho práva na sebaurčenie vo forme práva na plánovanie rodiny, ktoré český právny poriadok garantuje, si žalobcovia uplatnili v žalobe nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.
Dovolací súd vo svojom rozhodnutí rekapituluje skutkové zistenia, ktorých správnosť nepodlieha dovolaciemu prieskumu. Konkrétne ide o závery odvolacieho súdu, z ktorých vyplýva, že žalovaná spôsobila svojim protiprávnym konaním to, že nebolo odhalené postihnutie plodu genetickou chorobou, pričom s najväčšou pravdepodobnosťou odhalené byť mohlo, ak by žalovaná postupovala správne. Týmto protiprávnym konaním tak zasiahla do osobnostného práva žalobcov na sebaurčenie, resp. práva na plánované rodičovstvo. Odvolací súd potvrdil, že medzi protiprávnym konaním žalovanej a zásahom do osobnostného práva žalobcov existuje kauzálny nexus, v nadväznosti na čo konštatoval, že „pre záver o tom, že došlo k tomuto zásahu, je nerozhodné, či by žalobkyňa umelé prerušenie tehotenstva podstúpila alebo nie, pretože ujma spočíva už v samotnom zásahu do uvedeného osobnostného práva žalobcov. Preto je záver odvolacieho súdu, že žalovaná zavinene zasiahla do absolútneho (osobnostného) práva žalobcov v podobe čiastkového osobnostného práva na reprodukčné sebaurčenie, čím došlo k vzniku nemajetkovej ujmy, správny.“[8]
Dovolací súd námietku žalovanej o tom, že Downov syndróm u dcéry žalovaných nespôsobila, označil ako nedôvodnú, nakoľko uviedol, že táto okolnosť nie je pre rozhodnutie o nároku uplatnenom žalobcami podstatná. Dovolací súd tak uzavrel, že žalobcovia majú právo na primeranú náhradu za zásah do ich osobnostného práva na reprodukčné sebaurčenie.
Okrem toho však dovolací súd uznal aj námietku žalovanej, ktorú uplatnila v dovolaní. Táto námietka sa týkala skutočnosti, že všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní nekonkretizovali, či žalobcovia žalobou požadujú náhradu ujmy iba za zásah do tohto osobnostného práva, alebo súčasne aj ujmy iné, spočívajúce v zásahu do súkromného a rodinného života tým, že trvalo pozorujú handicap svojho dieťaťa, prežívajú obavu o jeho vývoj a budúcnosť a ich rodinný život sa podstatne zmenil.
„Vzhľadom na to, že súdy nie sú viazané právnou kvalifikáciou uvedenou v žalobe, mali venovať pozornosť skutkovým tvrdeniam žalobcov a ujasniť si, v čom podľa svojich tvrdení vidia ujmu, a posúdiť ju z hľadiska všeobecných predpokladov vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. To však súd prvého stupňa ani odvolací súd neurobili. (...) Súdy, hoci sa veci venovali veľmi starostlivo, neposúdili správne otázku, za aké zásahy do osobnostných práv žalobcovia náhradu nemajetkovej ujmy požadujú, nerozlíšili tak do akých čiastkových osobnostných práv malo byť zasiahnuté a v dôsledku toho nezistili riadne skutkový stav veci. Konanie tak zaťažili chybou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu je rozsudok odvolacieho súdu nesprávny, a preto ho Najvyšší súd podľa § 243e ods. 1 o. s. r. zrušil. Pretože dôvody, pre ktoré bol zrušený rozsudok odvolacieho súdu, platia aj na rozsudok súdu prvého stupňa, zrušil dovolací súd podľa § 243e ods. 2 o. s. r. aj tento rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (rozsudky boli zrušené aj v závislých výrokoch, ohľadne ktorých bola dovolanie odmietnutá)."[9]
Dovolací súd v závere dodal, že nakoľko doposiaľ nie je naisto určené v akom rozsahu došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcov, bolo by predčasné posudzovať otázku konkrétnej výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy. Dovolací súd sa však stotožnil so závermi všeobecných súdov v tom, že v konkrétnom prípade nemožno zabezpečiť dostatočné a účinné nahradenie nemajetkovej ujmy inak, než peňažne. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy treba podľa dovolacieho súdu vychádzať najmä z jednotlivých okolností daného prípadu a tiež z princípu proporcionality „spôsobom, ako možno dosiahnuť relatívne spravodlivé vyčíslenie výšky relutárnej náhrady, je zohľadnenie čiastok priznaných v iných porovnateľných konaniach, súčasne pri rešpektovaní vopred jasných a pevných kritérií.“[10]
zdroj: rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 25 Cdo 2202/2021
