Pri páchaní trestnej činnosti iba málokedy nastane situácia, aby trestným činom nebola spôsobená škoda. Samotná výška škody a jej vznik je aj jedným z predpokladov pre naplnenie skutkovej podstaty trestných činov. Škodu pritom Trestný zákon definuje ako ujmu alebo reálny úbytok na majetku, prípadne na právach poškodeného alebo inú ujmu, ktorá vznikla v súvislosti s trestným činom, a to bez ohľadu na to, či ide škodu na veci alebo na právach. Ak páchateľ takúto škodu spôsobí, poškodený má právo uplatniť si náhradu škody v zmysle ustanovení Trestného poriadku. Zaujímavý prípad v súvislosti s náhradou škody nastal v Českej republike, kde sa takáto náhrada škody posudzovala v súvislosti s dohodou o vine a treste. Predmetný spor posudzoval Ústavný súd ČR pod spis. zn. 6 To 61/2022-7854.
Skutkové okolnosti
Ústavnými sťažnosťami sa sťažovatelia domáhajú zrušenie rozsudku Vrchného súdu v Olomouci. Sťažovateľom bolo ako obžalovaným rozsudkom krajského súdu schválená dohoda o vine a treste, ktoré uzavreli prokurátor Krajského prokuratúry v Brne – pobočka v Jihlave a obaja sťažovatelia. Trestná činnosť, ktorou sa mal dopustiť sťažovateľ Ing. M. D. ako sťažovateľ, spočívala stručne povedané v tom, že vedome uviedol do omylu príslušných pracovníkov Energetického regulačného úradu tým, že úmyselne nepravdivo uviedol údaje ohľadom sprevádzkovania celkového inštalovaného elektrického výkonu fotovoltaickej elektrárne, pretože v žiadosti o udelenie licencie pre podnikanie v energetických odvetviach nepravdivo uplatnil navýšený inštalovaný výkon uvedenej fotovoltaickej elektrárne o 1,190 MW, hoci si musel byť plne vedomý toho, že v tom čase nebola sprevádzkovaná tretia časť fotovoltaickej elektrárne o výkone práve 1,190 MW. K svojej žiadosti o udelenie predmetnej licencie doložil za pomoci revízneho technika potrebnú dokumentáciu, ktorá však obsahovala nepravdivé údaje. Týmto konaním sťažovateľ získal neoprávnené zvýhodnenie v podobe lepšej výkupnej ceny platné ešte pre rok 2010, a to pre celé obdobie garantovanej podpory. Na základe uvedených nepravdivých údajov sťažovateľ tiež zabezpečil, aby prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy spoločnosť EON Distribúcia a. s. (dnes EG.D, a. s.) začala vyplácať uvedenej fotovoltaickej elektrárni štátne dotácie vo forme zelených bonusov, a to na základe vyúčtovania a vykazovania neuskutočnených dodávok elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov.
Ďalej sťažovateľom páchaná trestná činnosť spočívala v tom, že ako štatutárny zástupca – konateľ, požiadal o úver Českomoravskú záručnú a rozvojovú banku, a. s., kedy takto získané prostriedky mali byť určené pre dostavbu prvej a druhej etapy výstavby uvedenej fotovoltaickej elektrárne, hoci v čase žiadosti o úver boli uvedené etapy už dokončené a sťažovateľ od začiatku vedel, že takto z úveru získané finančné prostriedky vo výške 20 miliónov Kč použije na iný účel, a to práve na výstavbu tretej etapy uvedenej fotovoltaickej elektrárne s plánovaným navýšením inštalovaného výkonu 1,190 MW.
Trestná činnosť kladená za vinu sťažovateľke O. G. P. s. r. o. spočívala v tom, že prostredníctvom sťažovateľa ako svojho štatutárneho zástupcu, v úmysle neoprávnene obohatiť seba a sťažovateľa, uviedla do omylu príslušných pracovníkov Energetického regulačného úradu tým, že v žiadosti o udelenie licencie pre podnikanie v energetických odvetviach boli úmyselne uvedené nepravdivé údaje ohľadom sprevádzkovania celkového inštalovaného elektrického výkonu fotovoltaickej elektrárne, keď za tým účelom boli príslušným pracovníkom Energetického regulačného úradu predložené nepravdivé dokumenty. Tým bola pre sťažovateľku neoprávnene zaistená licencia vzťahujúca sa na rozšírenie výkonu výrobne elektriny, a to na dobu 25 rokov.
Takéto konanie sťažovateľov bolo právne kvalifikované ako zločin podvodu, respektíve ako zločin úverového podvodu. Za takto kvalifikovanú trestnú činnosť bol sťažovateľovi uložený úhrnný peňažný trest vo výške 16 560 000 Kč a ďalej trest zákazu činnosti spočívajúci v zákaze výkonu funkcie štatutárneho orgánu a člena kolektívneho štatutárneho orgánu obchodných korporácií na dobu piatich rokov. Sťažovateľke bol potom uložený peňažný trest v celkovej výške 5 300 000 Kč. Poškodení EG.D, a. s., OTE, a. s., Ministerstvo priemyslu a obchodu, Úrad pre zastupovanie štátu vo veciach majetkových a Národná rozvojová banka a. s. boli odkázaní so svojimi nárokmi na náhradu škody na občianskoprávne konanie.
Voči tomuto rozhodnutiu podali odvolanie poškodená Česká republika zastúpená Ministerstvom priemyslu a obchodu. V odôvodnení rozhodnutia vrchný súd okrem iného uviedol, že z dôvodov, ktoré podrobne rozviedol (okrem iného upozornil na to, že Českej republike nebolo umožnené, aby sa rokovania ohľadom uzavretia dohody o vine a treste sťažovateľov zúčastnila, hoci sa svojich práv poškodenej nevzdala), považuje uzavretie uvedených dohôd o vine a treste za diskutabilné, avšak s ohľadom na to, kto je v danej veci odvolateľom, nemohol do výrokov rozsudku krajského súdu zasiahnuť. Zásadné pochybenie v rozhodnutí krajského súdu o náhrade škody spočívalo najmä v tom, že hoci vo výroku o vine boli definované najmenej spôsobené škody, ani takú sumu krajský súd poškodenej Českej republike nepriznal, keď ju odkázal s celým jej nárokom na občianskoprávne konanie. Postupoval tak v rozpore so zákonom, lebo mal oboch sťažovateľov zaviazať k náhrade škody aspoň v minimálne zistenej výške, ktorú sťažovatelia uzatvorením dohôd o vine a treste akceptovali. Krajský súd mal preto sťažovateľa zaviazať na úhradu tých častí škody plynúcej z trestnej činnosti, ktoré v rámci príslušných pasáží výroku a odôvodnenie označil výrazom „najmenej“.
Posúdenie Ústavným súdom
K právnej podstate posudzovanej veci Ústavný súd konštatuje, že podstatou právneho inštitútu dohody o vine a treste je dohodnutý kompromis medzi obvineným a prokurátorom, ktorého obsahom je priznanie obvineného, že spáchal skutok, ktorý mu je dávaný za vinu, výmenou za dohodnutý miernejší trest. Obsahom tejto dohody je aj rozsah a spôsob náhrady škody alebo nemajetkovej ujmy alebo vydanie bezdôvodného obohatenia. Súdu je v konaní o schvaľovaní dohody o vine a treste prenechaná úloha určitej poistky, že dohoda je v súlade so zákonom, je správna a vyjadruje pravú a skutočnú vôľu obvineného, ktorý ju dojednal s plnou znalosťou všetkých dôsledkov s ňou spojených.
Ako Ústavný súd ČR uviedol v náleze sp. zn. III. ÚS 1420/22, pri uzatváraní dohody o vine a treste môžu vo vzťahu ku škode nastať tri základné situácie: 1) výška škody je súčasťou dohody o vine a treste, pretože na jej rozsahu spôsobenom trestnou činnosťou panuje medzi prokurátorom, obvineným a poškodeným zhoda; 2) výška škody dojednaná v rámci dohody o vine a treste nebola, ale skutkový stav je natoľko spoľahlivo preukázané, že súd môže sám nad rámec dohody o vine a treste obvinenému povinnosť na náhradu škody uložiť; a napokon 3) medzi stranami dohody o vine a treste k nájdeniu zhody na výške škody nedošlo a ani skutkový stav neumožňuje, aby výšku škody na základe neho určil súd sám.
V posudzovanej veci sa z obsahu dohody o vine a treste vyplýva, že sťažovateľ vyhlasuje, že spáchal uvedené skutky a súhlasí s uloženým trestom. Súčasne sťažovateľ súhlasil s tým, že sa všetci poškodení odkazujú s nárokom na náhradu škody na občianskoprávne konanie, pretože podľa znaleckého posudku skutočne vyplatenú podporu podľa regulačných výkazov nemožno z výkazov určiť. Rovnako ani v prípade sťažovateľky znalec nemohol určiť výšku škody z regulačných výkazov.
Z uvedeného je zrejmé, že v oboch prípadoch nastala situácia, kde medzi stranami dohody o vine a treste k nájdeniu zhody na výške škody nedošlo a ani skutkový stav neumožňoval, aby výšku škody na základe neho určil súd sám. Preto tiež krajský súd, ktorý predmetné dohody plne rešpektoval, poškodených odkázal na občianskoprávne konanie. Toto rozhodnutie odôvodnil tým, že nebolo možné s ohľadom na špecifické okolnosti prípadu určiť presnú výšku škody. Škoda v trestnom konaní sa týkala iba tretej etapy a jej vyčíslenie vychádzalo iba z jedného elektromera. Škodu preto bolo možné určiť len odhadom, a to tak, že je vo výške najmenej 10 miliónov Kč. Na účely náhrady škody však nemožno tento odhad použiť, pretože škodu je nutné určiť presne, pričom toto skúmanie by neúmerne predĺžilo trestné riadenie.
Z toho je podľa Ústavného súdu ČR dostatočne zrejmé, že samotná výška škody zostala medzi sťažovateľmi a poškodenou sporná, a to aj v konaní pred krajským súdom. Rovnako zástupca na hlavnom pojednávaní vyhlásil, že v danej chvíli nie je možné výšku vzniknutej škody objektivizovať, pretože dokazovanie by bolo veľmi ťažké. V situácii, ak zostáva výška škody spôsobená trestnou činnosťou do značnej miery sporná, musí byť o eventuálnej povinnosti obvineného ju uhradiť rozhodnuté až v rámci civilného konania, kde k danej otázke bude vykonávané zodpovedajúce dokazovanie, a ako obvinenému, tak poškodenému bude daný náležitý priestor sa k otázke náhrady škody vyjadriť.
Súd uvádza, že aj ak bol skutok v dohode popísaný tak, aby nemohol byť zamenený s iným a aby bolo odôvodnené použitie určitej trestnej sadzby, teda aj nutne s vyčíslením výšky škody, slúžil tento údaj výhradne na dojednanie dohody a založiť na tomto opise záver o skutkovom stave veci by bolo v rozpore s so zákonom. Súhlasný prejav vôle sťažovateľov s popisom skutku preto nemožno bez ďalšieho vykladať súčasne ako deklaráciu, že uvedenú škodu spôsobili, lebo v danom prípade neexistoval iný spôsob, ako by bolo možné dojednanie dohody dosiahnuť. Ako sa pritom výslovne podáva z oboch citovaných dohôd, sťažovatelia na ich základe dôvodne očakávali budúce dokazovanie, pretože súhlasili, že súd odkáže poškodené na konanie vo veciach občianskoprávnych.
S ohľadom na všetky uvedené dôvody Ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovel a zrušil napadnuté rozhodnutie Vrchného súdu, pretože je rozporné s článkom 36 ods. 1 a článkom 38 ods. 2 charty základných práv a slobôd. Vrchný súd bude preto musieť v danej veci rozhodovať znova, viazaný právnym názorom obsiahnutým v tomto náleze.
