Inštitút väzby je v ponímaní širokej verejnosti stále pojem totožný s výkonom trestu. Hoci ide iba o zaisťovací inštitút pre potreby trestného konania, je potrebné najmä pri medializovaných prípadoch zdôrazňovať, že nejde o trest pre obvineného či obžalovaného. Väzba má totiž slúžiť ako prostriedok ultima ratio, ktorá má byť riadne odôvodnená skutkovými okolnosťami. Teda až ako krajná možnosť, po márnom vyčerpaní všetkých miernejších surogátov väzby. Práve tieto alternatívy väzobného stíhania, ktoré nezasahujú tak intenzívne do práv jedinca ako väzba, by sa mali použiť aj pri zohľadnení potrieb jemu blízkych. Obdobnú vec posudzoval Ústavný súd ČR pod sp. zn. III. ÚS 2461/22, kde meritum veci, okrem iného, tvorilo nahradenie väzby rodiča z dôvodu starostlivosti o maloletého syna.
Skutkové okolnosti
Sťažovateľ sa v predmetnej ústavnej sťažnosti domáhal zrušenia rozhodnutia Krajského súdu v Plzni s odôvodnením, že ním boli porušené jeho práva v zmysle čl. 36 ods. 1 a čl. 38 Listiny základných práv a slobôd. Ústavný súd ČR uvádza, že napadnuté uznesenie Krajského súdu v Plzni bolo už predmetom preskúmania v inom konaní vedenom na Ústavnom súde. Stalo sa tak na základe ústavnej sťažnosti spoluobvineného terajšieho sťažovateľa S. H. N. Jeho ústavnej sťažnosti bolo vyhovené a napadnuté uznesenie Krajského súdu v Plzni bolo nálezom zrušené.
Ako vyplýva z ústavnej sťažnosti, priložených dokumentov a vyžiadaného spisového materiálu, uznesením policajného orgánu bolo začaté trestné stíhanie sťažovateľa a ďalších obvinených pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby a iného nakladania s omamnými a psychotropnými látkami. V súvislosti so začatím trestného stíhania sťažovateľa podala štátna zástupkyňa Krajského štátneho zastupiteľstva v Plzni návrh na vzatie sťažovateľa do väzby.
Okresný súd rozhodol o existencii väzobných dôvodov, avšak prepustil sťažovateľa na slobodu zo zadržania za súčasného nahradenia väzby, a to sľubom obvineného a dohľadom probačného úradníka. V odôvodnení uznesenia okresný súd uviedol, že z obsahu spisu a ani z návrhu štátnej zástupkyne neplynie žiadna špecifická okolnosť, ktorá by v očiach sudcu mala či mohla vzbudiť dôvodnú obavu z toho, že sťažovateľ v prípade prepustenia zo zadržania na slobodu utečie alebo sa bude skrývať. Okresný súd ďalej zistil, že dôvody na uloženie preventívnej väzby sú v prípade sťažovateľa a ďalších obvinených naplnené, a to z dôvodu systematickosti ich správania pri odovzdávaní si rôznych predmetov v krátkom čase pred záujmovou cestou R. F. na území Spolkovej republiky Nemecko. Okresný súd súčasne konštatoval, že tieto dôvody nasvedčujú dôvodnému podozreniu z nezákonného nakladania s omamnými a psychotropnými látkami. Na základe správania obvinených aj zadokumentovanej aktivity obvineného R. F. dospel súd k záveru, že obava z možného opakovania trestnej činnosti, pre ktorú sú obvinenia stíhaní v tejto veci, je dôvodná.
S ohľadom na záver o existencii väzobných dôvodov preventívnej väzby sudca zvažoval, či by bolo možné väzbu nahradiť niektorým z inštitútov upravených na tento účel trestným poriadkom. Sudca bol pri svojich úvahách vedený princípom fakultatívnej aplikácie inštitútu väzby ako nástroja ultima ratio. Sudca dospel k záveru, že s ohľadom na osobné pomery oboch obvinených možno väzbu nahradiť, a to aj pri zohľadnení povahy prejednávanej veci. V rámci väzobného zasadnutia sudca prijal písomné sľuby oboch obvinených, že nebudú páchať trestnú činnosť. Vo vzťahu k sťažovateľovi súd tiež pristúpil k uloženiu dohľadu probačného úradníka. Súd tiež akcentoval nepriaznivú rodinnú situáciu sťažovateľa, a to potrebu starať sa o maloletého syna, ktorého matka krátko pred zadržaním sťažovateľa zomrela. Podľa súdu bude úplne a iba na ňom, či svojim správaním počas trestného konania preukáže, že zložený sľub plní, čím predíde krajne nepriaznivej situácii na strane svojho maloletého syna a tehotnej partnerky.
Krajský súd v Plzni vyhovel odvolaniu podanému štátnou zástupkyňou a uznesenie okresného súdu zrušil, pričom rozhodol tak, že sa sťažovateľ berie do väzby z obavy pre pokračovanie páchania trestnej činnosti.
Posúdenie Ústavným súdom
Obsahom inštitútu väzby je podľa odôvodnenia Ústavného súdu ČR vymedzenie ústavne akceptovateľných dôvodov pozbavenia osobnej slobody obvineného, respektíve obžalovaného podľa čl. 8 ods. 1 a 2 charty s cieľom znemožniť zmarenie alebo sťaženie dosiahnutia účelu trestného konania. Vždy musí ísť o opatrenia nevyhnutné na to, aby mohli orgány činné v trestnom konaní uskutočniť a ukončiť toto konanie, a to pri rešpektovaní princípu prezumpcie neviny. Možnosť takéhoto pozbavenia osobnej slobody výslovne pripúšťa článok 8 ods. 5 charty, podľa ktorého nesmie byť nikto vzatý do väzby, okrem dôvodov a na dobu stanovenú zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Ako už Ústavný súd konštatoval v náleze sp. zn. III. ÚS 612/06, v prípade preventívnej väzby je jej zmyslom zabezpečiť osobu obvineného, u ktorého je daná dôvodná obava vyplývajúca z konkrétnych skutočností, že obvinený bude opakovať trestnú činnosť, pre ktorú je stíhaný, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil. Tento väzobný dôvod sa do určitej miery odlišuje od zvyšných dvoch a je založený na predpoklade, že účelom trestného konania je aj predchádzanie trestnej činnosti. Medzi konkrétne skutočnosti, o ktoré sa v citovanom ustanovení uvedená obava môže opierať, patrí napr. určitá dlhodobá tendencia obvineného na páchanie trestnej činnosti toho druhu, pre ktorú je v prejednávanom prípade stíhaný.
Súd musí vyhodnotiť tiež súčasnú aktuálnu situáciu obvineného. Existencia tohto väzobného dôvodu bude závislá na osobnom postoji obvineného, jeho sklonoch, návykoch, na jeho aktuálnom zdravotnom stave, rodinnom zázemí a na prostredí, v ktorom sa obvinený pohybuje. Primerané zhodnotenie týchto aspektov musia byť z odôvodnenia rozhodnutia rozoznateľné.
Ústavný súd ČR opätovne pripomína, že zákonné dôvody, pre ktoré môže byť obvinený obmedzený na osobnej slobode, je nutné vykladať reštriktívne, a preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenie krajského súdu nespĺňa vyššie uvedené požiadavky. Po preskúmaní napadnutého uznesenia Ústavný súd konštatuje, že z neho nie je zrejmé, aké konkrétne okolnosti odôvodňujú preventívnu väzbu sťažovateľa, respektíve aké skutočnosti odôvodňujú nenahradenie väzby iným inštitútom nahrádzajúcim väzbu.
Krajský súd oprel v odôvodnení napadnutého uznesenia svoj záver o nemožnosti nahradenia väzby iným opatrením v prípade sťažovateľa o nasledujúce skutočnosti: 1) hroziaci vysoký nepodmienečný trest odňatia slobody a 2) všeobecný odkaz na konšpiratívny a systematický spôsob stíhaného konania. Nasleduje záver o tom, že podľa krajského súdu okresný súd nesprávne vyhodnotil, či opatreniami, ktorými nahradil u oboch obvinených väzbu, možno eliminovať obavu z pokračovania v trestnej činnosti. Z odôvodnenia tak nie je jasné, aké konkrétne skutočnosti podľa krajského súdu nasvedčujú tomu, že sťažovateľ bude v prípade, že bude ponechaný na slobode, pokračovať v páchaní trestnej činnosti.
Ústavný súd ČR zohľadnil najmä osobné pomery sťažovateľa. Najmä rodinná situácia sa vymyká bežným prípadom. Sťažovateľ je otcom malého maloletého syna, ktorého matka náhle zomrela tesne pred sťažovateľovým zadržaním, pričom ten mu bol zverený do starostlivosti vo veľmi zúfalom psychickom stave a súčasne neutešenom zdravotnom stave s podozrením na diagnózu epilepsie. Sťažovateľ bezprostredne po zverení syna do jeho starostlivosti vyhľadal pomoc detského psychológa, kam so synom začal ihneď ambulantne dochádzať a venoval ďalej maximálne úsilie tomu, aby bola synovi poskytnutá nevyhnutná starostlivosť ako psychologická, tak zdravotná a so zaistením mu pevného rodinného zázemia v spoločnej domácnosti sťažovateľa a jeho družky, ktorá je navyše tehotná. Podľa názoru Ústavného súdu ČR je potrebné prihliadať na dopady väzobného stíhania aj v kontexte situácie okolo zdravotného stavu maloletého dieťaťa. Tu dal do pozornosti aj Dohovor o právach dieťaťa, podľa ktorého musí byť najlepší záujem dieťaťa popredným hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, či už uskutočňované verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi, alebo zákonodarnými orgánmi.
Ak krajský súd svoje rozhodnutie o nemožnosti použitia inštitútu nahrádzajúceho väzbu neodôvodnil konkrétnymi skutočnosťami, vysvetľujúcimi, prečo je v danom prípade väzba opatrením potrebným na dosiahnutie účelu trestného konania a prečo v trestnom konaní nemožno tento účel dosiahnuť inak, Ústavný súd ČR konštatuje, že pre nedostatok náležitého odôvodnenia nemôže napadnuté uznesenie krajského súdu ako rozhodnutie o obmedzení osobnej slobody sťažovateľa obstáť.
Z vyššie uvedených dôvodov dospel Ústavný súd ČR k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa článku 36 ods. Listiny a právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručené článkom 8 ods. 2 charty. Preto Ústavný súd ČR ústavnej sťažnosti vyhovel a napadnuté rozhodnutie zrušil.
