Mestský súd v Prahe (Mestský súd) rozhodol o vzatí sťažovateľa do predbežnej väzby podľa zákona o medzinárodnej justičnej spolupráci vo veciach trestných (ZMJS). Mestský súd rozhodol na základe európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného sudcom pre predbežné vyšetrovanie pri súde v Bari. Na základe európskeho zatýkacieho rozkazu bolo žiadané o vydanie sťažovateľa na trestné stíhanie pre spáchanie trestného činu legalizácie výnosov z trestnej činnosti.
Sťažovateľ proti uzneseniu Mestského súdu podal sťažnosť, ktorú odôvodnil tým, že závery Mestského súdu, podľa ktorých dôvodom na jeho vydanie má byť trestné stíhanie v Taliansku sú svojvoľné a nemajú oporu v európskom zatýkacom rozkaze. Uviedol, že ku skutkom, ktoré sú uvedené v európskom zatýkacom rozkaze v Taliansku, nebol vypočutý, nebol predvolaný k žiadnemu procesnému úkonu ani mu nie sú známe žiadne dôkazy, pre ktoré by mohol byť obvinený. Preto mal žiadajúci štát zvoliť európsky vyšetrovací príkaz. Okrem toho namietol aj to, že Mestský súd ani len neuvažoval o možnom nahradení predbežnej väzby inými prostriedkami.
Vrchný súd v Prahe (Vrchný súd) sťažovateľovu sťažnosť zamietol. Poukázal na to, že európsky zatýkací rozkaz je založený na vysokom stupni vzájomnej dôvery. S tým súvisí taktiež to, že orgány dožiadaného štátu neposudzujú dôvodnosť trestného stíhania alebo vyšetrovania v žiadajúcom štáte. Nemôžu žiadať ani to, aby v žiadajúcom štáte bolo trestné stíhanie formálne začaté rozhodnutím, ktoré by bolo obdobné postupom v dožiadanom štáte. Treba rešpektovať to, že každý členský štát má vlastný právny poriadok.
Ústavný súd Českej republiky (Ústavný súd) z vyžiadaného spisu zistil, že sťažovateľ bol v období po vydaní rozhodnutí Mestského súdu a Vrchného súdu prepustený z predbežnej väzby bezprostredne po tom, čo Mestské štátne zastupiteľstvo v Prahe obdržalo informáciu o zrušení európskeho zatýkacieho rozkazu z Talianska. Okrem toho, Ústavný súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že ústavná sťažnosť nie je dôvodná.
Platí síce, že posúdenie otázok spojených s aplikáciou európskeho práva je predovšetkým v kompetencií všeobecných súdov, nakoľko tieto majú možnosť v prípade pochybností obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie s predbežnou otázkou. Ústavný súd však nie je oprávnený autoritatívne vykladať európske právo a ani kontrolovať jeho dodržiavanie. To však neznamená, že by z ochrany, ktorú Ústavný súd poskytuje, boli vylúčené všetky prípady, v ktorých vnútroštátne súdy európske právo nesprávne aplikujú.
Inštitút európskeho zatýkacieho rozkazu je pritom významný prostriedok medzinárodnej justičnej spolupráce medzi členskými štátmi Európskej únie. Mechanizmus európskeho zatýkacieho rozkazu je založený na vysokom stupni dôvery medzi členskými štátmi Európskej únie, čo odôvodňuje nemožnosť toho, aby dožiadaný členský štát mohol preskúmavať jeho dôvodnosť. Prípadný prieskum rozhodnutí v trestných veciach vydaných súdmi iného členského štátu je preto do určitej miery limitovaný, nie však vylúčený.
S ohľadom na judikatúru Súdneho dvora je však nutné zdôrazniť, že európsky zatýkací rozkaz musí byť vždy založený na vnútroštátnom vykonateľnom rozsudku, zatýkacom rozkaze alebo súdnom rozhodnutí s rovnakým účinkom. Preto platí, že v prípade, ak v rámci príslušného konania nie je k dispozícii vnútroštátny vykonateľný rozsudok, zatýkací rozkaz alebo súdne rozhodnutie a európsky zatýkací rozkaz plní zároveň funkciu vnútroštátneho zatýkacieho rozkazu, je tým dotknutá platnosť samotného európskeho zatýkacieho rozkazu. Tieto závery potvrdil aj Súdny dvor Európskej únie v jednom zo svojich rozsudkov (C-241/15 - Bob-Dogi), v ktorom uviedol, že európsky zatýkací rozkaz musí byť považovaný za neplatný pokiaľ nie je založený na vnútroštátnom zatýkacom rozkaze alebo inom vykonateľnom súdnom rozhodnutí. V týchto prípadoch potom vykonávajúci justičný orgán nesmie európskemu zatýkaciemu rozkazu vyhovieť.
Pri zatknutí osoby na základe európskeho zatýkacieho rozkazu je vykonávajúci justičný orgán povinný rozhodnúť o tom, či vyžiadaná osoba má zostať vo väzbe. Ide o inštitút tzv. predbežnej väzby upravený v ZMJS. Na rozhodnutie o predbežnej väzbe ale ZMJS vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to existencie dôvodov predbežnej väzby a vydanie európskeho zatýkacieho rozkazu. V prejedávanom prípade všeobecné súdy dospeli k tomu, že podmienky na rozhodnutie o predbežnej väzbe sú splnené. S týmto názorom sa stotožnil aj Ústavný súd.
Všeobecné súdy správne uviedli, že dôvodom predbežnej väzby je obava z úteku sťažovateľa. Konkrétnym dôvodom na túto obavu pritom predstavuje vysoká hranica trestnej sadzby, ktorá sťažovateľovi hrozila. Odôvodnenie tohto postupu pritom Ústavný súd považoval za postačujúce.
V prípade splnenia druhej podmienky, a to vydania európskeho zatýkacieho rozkazu, Ústavný súd uvádza, že všeobecné súdy sa pri posudzovaní otázky, či bol vydaný európsky zatýkací rozkaz obmedzili iba na všeobecné konštatovanie, že nie sú oprávnené preskúmavať dôvody, pre ktoré mal byť vydaný. Všeobecné súdy taktiež neidentifikovali vnútroštátny právny základ európskeho zatýkacieho rozkazu. Vrchný súd uviedol iba to, že české súdy nemôžu požadovať, aby trestné stíhanie bolo vo vyžadujúcom štáte formálne začaté rozhodnutím, ktoré je obdobné rozhodnutiu vydávanému v dožiadanom členskom štáte.
S tým však Ústavný súd nesúhlasí. Ako už bolo vyššie uvedené, dožiadaný štát je povinný európsky zatýkací rozkaz, ktorý nie je založený na vnútroštátnom zatýkacom rozkaze alebo inom vykonateľnom rozhodnutí považovať za neplatný. Pre splnenie zákonnej podmienky vydania európskeho zatýkacieho rozkazu je kľúčové, či v každom konkrétnom prípade existuje aj jeho vnútroštátny ekvivalent. Ústavný súd dospel k záveru, že európsky zatýkací rozkaz vydaný v prejednávanom prípade túto podmienku spĺňa. Tieto závery pritom vyplývajú aj z vyjadrenia Mestského štátneho zastupiteľstva Praha, podľa ktorého je nepochybné, že existoval vnútroštátny príkaz na zadržanie sťažovateľa.
Z toho dôvodu preto Ústavný súd konštatoval, že európsky zatýkací rozkaz vydaný voči sťažovateľovi vychádzal z vnútroštátneho pokladu, ktorým bol príkaz na zadržanie. O jeho existencii pritom sťažovateľ musel vedieť, nakoľko voči nemu uplatnil dostupné prostriedky podľa talianskeho právneho poriadku. Po zohľadnení princípu vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi Európskej únie možno zhrnúť, že nebol daný žiadny dôvod, pre ktorý by české justičné orgány nemali európskemu zatýkaciemu rozkazu vyhovieť. Európsky zatýkací rozkaz je teda možné považovať za platný.
Ústavný súd sťažovateľovu ústavnú sťažnosť zamietol ako nedôvodnú, nakoľko sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práv sťažovateľa nevidel.
zdroj: nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 8. februára 2022, sp. zn.: III. ÚS 213/21
