Výkon funkcie sudcu naráža na mnohé zákonné mantinely v oblasti jeho pôsobenia či vystupovania v rôznych situáciách každodenného života. Oproti bežnému občanovi musí starostlivo zvažovať svoje kroky aj v súkromnom živote, pretože svojím konaním stále reprezentuje sudcovský stav. Sudca ako človek však nesmie byť absolútne izolovaný od socializácie alebo vystupovania na verejnosti a preto môže dochádzať k rôznym kolíziám princípov a práv pri jeho konaní ako osoby. Sloboda prejavu patrí medzi jeden z najdiskutovanejších aspektov výkonu jeho funkcie, kde na jednej strane musí sudca zachovávať zdržanlivosť, na strane druhej však nemôže byť toto právo obmedzované iba z titulu jeho profesie. Slobodou prejavu sudcu sa zaoberal Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vo veci Sarısu Pehlivan proti Turecku v sťažnosti č. 63029/19.
Skutkové okolnosti
Sťažovateľka Ayşe Sarısu Pehlivan je turecká štátna príslušníčka, ktorá sa narodila v roku 1967 a žije v Izmire v Turecku. V tom čase bola sudkyňou v Karşıyake v provincii İzmir a bola tiež generálna tajomníčka odborového zväzu sudcov, organizácie zameranej na podporu právneho štátu a presadzovanie nezávislosti a nestrannosti súdnictva. Dňa 21. januára 2017 prijalo Veľké národné zhromaždenie Turecka zákon č. 6771, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Turecka. Zákon priniesol významné zmeny do organizácie súdnictva. Zákon bol schválený a nadobudol platnosť po celoštátnom referende, ktoré sa konalo 16. apríla 2017. Národný denník Evrensel uverejnil 20. februára 2017 rozhovor s pani Sarısuovou Pehlivan v tlačenom vydaní a na svojej webovej stránke, v ktorom sa vyjadrovala ku schváleným reformám Ústavy aj z politického hľadiska.
Na základe zverejneného rozhovoru dňa 21. februára 2017 3. komora Rady sudcov a prokurátorov rozhodla o postúpení sťažnosti voči sudkyni na preskúmanie inšpektorovi. Dňa 20. júna 2017 v súlade s odporúčaním inšpektora komora Rady sudcov a prokurátorov (CJP) vydala poverenie vyšetriť rozhovor pani Sarısu Pehlivanovou. Dňa 20. septembra 2018 najprv udelila sťažovateľke pokarhanie podľa zákona o sudcoch a prokurátoroch a vzhľadom na prácu žalobkyne a jej pozitívny záznam, rozhodla o znížení trestu a uložila zrážku zo mzdy po dobu dvoch dní. Dňa 20. novembra 2018 pani Sarısu Pehlivan požiadala komoru CJP o preskúmanie rozhodnutia z 20. septembra 2018, pričom sa odvolávala najmä na slobodu združovania a prejavu užívaných sudcami. Dňa 3. januára 2019 senát CJP žiadosť zamietol. Dňa 2. mája 2019 CJP zasadajúci v pléne zamietol odvolanie podané sťažovateľkou proti tomuto rozhodnutiu.
Rozhodnutie ESĽP
Súd na úvod poznamenal, že sťažovateľka bola sudkyňou v čase, keď podala napadnutú sťažnosť. Súd ďalej konštatuje, že v rozhodnom čase bola sťažovateľka tiež generálna tajomníčka odborového zväzu sudcov, organizácie aktívnej v oblasti obrany právneho štátu a nezávislosti súdnictva a že bola v zmysle tejto funkcie vypočúvaná. S poukazom na úlohu tejto mimovládnej organizácie ako strážneho psa spravodlivosti, sťažovateľka mala ako generálna tajomníčka zákonne založenej odborovej organizácie nielen právo, ale aj povinnosť vyjadrovať sa k otázkam týkajúcim sa fungovania súdneho systému.
V dôsledku toho súd poznamenal, že zatiaľ, čo sa od sťažovateľky vyžadovalo, aby pri funkcii sudkyne splnila požiadavky diskrétnosti a zdržanlivosti, mala tiež ako generálna tajomníčka odborového zväzu sudcov úlohu aktéra v občianskej spoločnosti. Mala teda právo a povinnosť vyjadriť svoj názor na ústavné reformy, ktoré mohli mať vplyv na súdnictvo a nezávislosť súdneho systému. Pokiaľ ide o obsah vyhlásení sťažovateľky, súd poznamenal, že sa týkali zmien plánovaných v rámci ústavnej reformy a spôsobu, akým tieto zmeny, najmä tie predložené CJP, môžu mať vplyv na súdnictvo, proces vytvárania odborov v rámci súdnictva a práce, ktorú vykonávajú odbory sudcov. Súd sa preto domnieval, že sporné vyhlásenia jasne tvorili súčasť diskusie o záležitostiach verejného záujmu a zaručovali vysokú úroveň ochrany. Aj keď možno vyjadriť výhrady k politickým vyhláseniam, ktoré sudkyňa urobila, v tomto prípade politické dôsledky sťažovateľkiných vyhlásení vo vyššie uvedených otázkach neboli samy osebe dostatočné na odôvodnenie obmedzenia jej slobody prejavu ako generálnej tajomníčky odborového zväzu sudcov v oblasti, ktorá sa dotýka jej podstaty povolania.
Okrem toho súd zdôraznil, že zatiaľ čo sankcia zrážky z platu na dva dni bola v tomto prípade uložená ako relatívne mierna, uloženie tohto trestu sťažovateľke malo zo svojej podstaty mrazivý účinok nielen na samotnú sťažovateľku, ale aj na súdnictvo ako celok, a najmä na tých sudcov, ktorí sa chceli zúčastniť verejných diskusií o legislatívnych alebo ústavných reformách, ktoré by mohli mať dôsledky pre súdnictvo alebo širšie otázky týkajúce sa jeho nezávislosti. Pokiaľ ide o procesné záruky, na ktoré mala sťažovateľka právo, súd poznamenal, že odôvodnenie rozhodnutia CJP o uložení sankcie ako také neobsahovalo žiadne argumenty spôsobilé správne vyvážiť právo sťažovateľky na slobodu prejavu a jej povinnosť konať podľa vlastného uváženia. Ani v následných rozhodnutiach sa nenachádzal dôkaz o takejto vyváženosti v rámci odvolaní sťažovateľky. Súd sa preto domnieval, že vnútroštátne orgány neposkytli dostatočné dôvody pri odôvodnení namietaného opatrenia.
Nakoniec súd poznamenal, že sťažovateľka nemala v súvislosti s týmto opatrením opravný prostriedok na vnútroštátnom súde. CJP v prejednávanej veci tak rozhodol na prvom stupni, prostredníctvom svojej 2. komory a v poslednom stupni na plenárnom zasadnutí. Vzhľadom na to, že vyhlásenia sťažovateľky vzniesli otázky týkajúce sa nezávislosti a nestrannosti CJP voči výkonnej moci, súd si nemohol nevšimnúť, že CJP v tomto prípade vystupoval ako obžaloba sudkyne a zároveň konečný rozhodovací orgán vo veci týkajúcej sa jeho vlastného zloženia a fungovania. Súd zopakoval, že keď sa začalo disciplinárne konanie proti sudkyni, verejná dôvera vo fungovanie súdnictva bola ohrozená. Každý sudca, ktorý bol predmetom disciplinárneho konania, mal právo na záruky proti svojvôli CJP. Najmä dotknuté osoby museli mať možnosť nechať príslušné opatrenie preskúmať zo strany nezávislého a nestranného orgánu príslušného na určenie zákonnosti opatrenia, a vylúčiť akékoľvek zneužitie zo strany úradov. Súd poznamenal, že v tomto prípade tomu tak nebolo. Súd dospel k záveru, že disciplinárny trest uložený sťažovateľovi za daných okolností nemožno považovať za nevyhnutný v demokratickej spoločnosti v zmysle článku 10 § 2 Dohovoru.
Európsky súd pre ľudské práva preto jednomyseľne rozhodol, že došlo k porušeniu slobody prejavu zaručenému Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd zistil, že vyjadrenia sťažovateľky tvorili jasne súčasť diskusie o záležitostiach verejného záujmu a ako také požívali vysokú úroveň ochrany. Politické dôsledky sťažovateľkiných vyhlásení k dotknutým otázkam neboli samy osebe postačujúce na to, aby odôvodnili obmedzenie jej slobody prejavu ako generálnej tajomníčky odborovej organizácie sudcov v oblasti ovplyvňujúcej podstatu jej profesie. Keďže sťažovateľka nepredložila žiadny nárok na spravodlivé zadosťučinenie, súd mal za to, že samotné rozhodnutie v tejto veci je dostačujúce ako satisfakcia za porušenie práva.
