Zrejme najznámejší paragraf v súčasnosti v podmienkach Slovenskej republiky rozdeľuje spoločnosť na dva tábory. Priaznivci tohto ustanovenie trestného poriadku poukazujú na jeho potrebu pri uplatňovaní práva na obhajobu a na nápravu nezákonností v prípravnom konaní. Jeho odporcovia zase poukazujú na jeho zneužívanie generálnym prokurátorom pri politických kauzách, tvrdiac, že ním zabezpečuje beztrestnosť obvinených. Keďže dospeli k názoru, že sa tým nahrádza alebo rovno obchádza rozhodovanie súdov, rozhodla sa skupina 42 poslancov spolu s prezidentkou SR podať návrh na Ústavný súd SR na začatie konania o súlade predmetného ustanovenia a nasledujúcich, s Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Tento návrh Ústavný súd SR prijal dňa 2. februára 2022 pod sp. zn. PL. ÚS 1/2022 – 35. S podaným návrhom zároveň navrhovatelia žiadali aj pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení, čomu však Ústavný súd SR nevyhovel z dôvodu nedostatočne konkretizovaných skutočností v zmysle tvrdeného ohrozenia základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb dotknutých rozhodovaním generálneho prokurátora Slovenskej republiky.
Argumenty navrhovateľov
Predkladatelia tohto návrhu hlavne poukazujú na to, že právna úprava zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní v sebe skrýva závažné riziká, ktoré sa prejavili v nedávnom období najmä v súvislosti s vyšetrovaním a stíhaním viacerých verejne exponovaných korupčných káuz. Podľa navrhovateľov však nie je možné úplne vylúčiť protiústavné uplatnenie napadnutých ustanovení už v minulosti v prípadoch, kde nedošlo k ich širokej medializácii. Podľa navrhovateľov je podstatnou skutočnosťou to, že rozhodnutie generálneho prokurátora, ako predstaviteľa výkonnej moci, je konečné, nepreskúmateľné a jeho právny názor je pre orgány činné v trestnom konaní záväzný. To z rozhodnutí podľa napadnutých ustanovení činí ľahko zneužiteľný, a teda v demokratickej spoločnosti ústavne spochybniteľný inštitút, keďže tieto sa prijímajú na základe právneho posúdenia len jedinej osoby - generálneho prokurátora. Je pritom neisté, či by také rozhodnutie generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení bolo v súdnom konaní vyhodnotené ako zákonné.
Pochybnosti nad mieru prípustnú v právnom štáte o rozhodnutiach generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení, ktoré sú v prospech obvineného, zdôrazňuje podľa navrhovateľov skutočnosť, že pri nich absentuje potrebná miera účasti osôb, ktoré majú na veci právny záujem odlišný od obvineného. Podľa navrhovateľov ak následne po tom, čo súd vydá a nadriadený súd preskúma uznesenie o vzatí obvineného do väzby, pristúpi generálny prokurátor k zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia. Tým dochádza nielen k popretiu právneho názoru nezávislých a nestranných súdov, ktoré boli príslušné vo veci rozhodnúť, ale aj k neoprávnenému zásahu generálneho prokurátora do výkonu súdnej moci.
Koncepcia právnej úpravy napadnutých ustanovení tak popiera nielen podstatu mimoriadnosti predmetného opravného prostriedku, ale je podľa názoru navrhovateľov aj v rozpore s označenými článkami ústavy, pretože neprípustne zasahuje do súdnej moci. Napadnuté ustanovenia zároveň poskytujú neprimerane širokú ochranu obvineným, avšak vôbec nechránia záujmy poškodených či svedkov a už vôbec nie celospoločenský záujem na ochrane pred páchaním trestných činov, na odhaľovaní a spravodlivom potrestaní páchateľov, a to výlučne na základe rozhodnutia súdu o vine či nevine. Deklarovaný cieľ napadnutých ustanovení označovaný ako ochrana zákonnosti je totiž možné dosiahnuť v súdnom konaní po podaní obžaloby, keďže nezávislý a nestranný súd, ktorý o obžalobe rozhoduje, má povinnosť preveriť, či prípravné konanie bolo vykonané v súlade so zákonom.
Navyše predmetné ustanovenia umožňujú generálnemu prokurátorovi, aby hodnotil dôkazné prostriedky, ktoré boli zadovážené, vykonané a hodnotené nielen vyšetrovateľom, prokurátorom, ale aj súdom. Také rozhodovanie generálneho prokurátora zasahuje podľa navrhovateľov do podstaty a zmyslu deľby moci, pretože ako štátny orgán patriaci do systému výkonnej moci a nepatriaci do moci súdnej, odníma účinky súdnym rozhodnutiam a nahrádza ich vlastným rozhodnutím. Také konanie je v rozpore aj s verejným záujmom, ktorý uprednostňuje súdnu moc pri rozhodovaní o zákonnosti v prípravnom trestnom konaní. Vo vzťahu k nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 50 ods. 1 Ústavy SR navrhovatelia uvádzajú, že jediným orgánom oprávneným rozhodovať o trestnej zodpovednosti je súd, pričom tvrdia, že tieto ustanovenia umožňujú generálnemu prokurátorovi o vine a nevine osoby.
Posúdenie Ústavným súdom SR
Ústavný súd SR hneď v úvode poukazuje na chybný záver navrhovateľov o tom, že generálny prokurátor patrí do sústavy výkonnej moci. K tomuto názoru dospeli po chybnom vyhodnotení nálezu sp. zn. PL. ÚS 43/95, kde je síce táto veta uvedená, avšak v úplne inom kontexte, ako to tvrdia navrhovatelia. Už v roku 1998 v náleze sp. zn. PL. ÚS 17/96 Ústavný súd SR vyslovil názor, že prokuratúra ako orgán presadzujúci ochranu práv a zákonom chránených záujmov má svoje miesto v systéme štátnych orgánov a súčasne jej charakter vo vzťahu k legislatívnej právomoci generálneho prokurátora negatívne vymedzil tak, že prokuratúra nie je orgánom štátnej správy. Vo vzťahu k prokuratúre Slovenskej republiky vyslovil záver, že ústava neupravuje prokuratúru ako súčasť výkonnej moci, ale priznáva jej postavenie osobitného ústavného orgánu právnej ochrany obdobne ako verejnému ochrancovi práv. Prokuratúra je štátnym orgánom nesúcim znaky orgánov výkonnej moci, ako aj orgánov súdnej moci a to najmä vo vzťahu k oprávneniam v trestnom konaní. Vzhľadom na to, že poslanci ako predkladatelia zakladali svoje východisko pre tvrdený nesúlad napadnutých ustanovení s ústavou, Ústavný súd SR pokladá toto tvrdenie na základe už uvedeného za neopodstatnené.
Aj keď Ústavný súd SR argument navrhovateľov o tom, že generálny prokurátor je orgán výkonnej moci, nepovažoval za správny, preskúmal napadnuté ustanovenia aj v kontexte deľby moci. Argumentácia porušením deľby moci sa v podstate týka zásahu napadnutých ustanovení do súdnej moci. Deľba moci neznamená bez ďalšieho, že jednotlivé zložky moci sú alebo by mali byť oddelené absolútnym spôsobom. Deľba moci práve naopak, predpokladá, že medzi nimi existujú vzájomné vzťahy. Tieto musia slúžiť na vyvažovanie ústavného systému a boli by neústavné, ak by bránili v riadnom fungovaní niektorej zložky moci tým, že by umožňovali prekračovanie právomocí, bránili by ich vykonávaniu alebo by spôsobovali prekrývanie právomocí, a tým by deľbu moci negovali.
Ústavný súd poukázal na to, že generálny prokurátor v prípravnom konaní podľa napadnutých ustanovení zrušuje právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon, a to vrátane uznesenia o vznesení obvinenia. O mimoriadnom opravnom prostriedku podľa napadnutých ustanovení rozhoduje generálny prokurátor a jeho rozhodnutie (alebo nerozhodnutie) nie je možné nahradiť ani rozhodnutím iného orgánu činného v trestnom konaní a ani rozhodnutím súdu. Mimoriadnym opravným prostriedkom podľa napadnutých ustanovení sa sleduje náprava porušenia zákona právoplatným rozhodnutím prokurátora alebo policajta v prípravnom konaní. Ide tak o súčasť ochrany zákonnosti prípravného konania, ktorá je zverená prokuratúre a napĺňa pozitívny záväzok štátu viesť trestné stíhanie, ktoré spĺňa požiadavky zákonnosti.
Generálny prokurátor rozhodovaním podľa napadnutých ustanovení nenahrádza rozhodnutia sudcu pre prípravné konanie vlastnými rozhodnutiami. Trestný poriadok takúto situáciu neumožňuje v žiadnom prípade. Súčasne sa právomoci generálneho prokurátora pri rozhodovaní podľa napadnutých ustanovení s rozhodovaním sudcu pre prípravné konanie ani neprekrývajú a v rámci deľby moci v prípravnom konaní pôsobí každý z nich v rámci jemu zverených právomocí. Ak sa procesné postavenie obvineného zmení na základe rozhodnutia generálneho prokurátora tým, že podľa napadnutých ustanovení zruší uznesenie o vznesení obvinenia, neznamená to, že generálny prokurátor odníma účinky súdnym rozhodnutiam. Generálny prokurátor rozhoduje o zákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia. V prípade zistenia jeho nezákonnosti je povinný ho zrušiť a tým obnoviť zákonnosť.
Ak by aj generálny prokurátor podľa napadnutých ustanovení zrušil uznesenie o vznesení obvinenia a dotknutá osoba by bola prepustená z väzby na slobodu, to nevylučuje, že jej bude opäť môcť byť vznesené obvinenie (nie je prítomná prekážka res iudicata a ňou vyvolaná neprípustnosť trestného stíhania) vrátane návrhu na jej opätovné vzatie do väzby, o ktorom bude opäť rozhodovať sudca pre prípravné konanie. Ústavný súd s poukazom na už uvedené skutočnosti v napadnutých ustanoveniach nezistil zásah do deľby moci či osobitne zásah do súdnej moci, ktorým by došlo k popretiu alebo odstráneniu účinkov súdnych rozhodnutí v prípravnom konaní.
K argumentom navrhovateľov ohľadom narušenia právnej istoty Ústavný súd SR uvádza, že napadnuté ustanovenia upravujú mimoriadny opravný prostriedok, ktorý ako taký už zo svojej podstaty zasahuje do právnej istoty založenej právoplatným rozhodnutím, pretože len rozhodnutie, ktoré je právoplatné, je ním možné napadnúť. Aj preto je použitie mimoriadnych opravných prostriedkov limitované, pričom tradičným spôsobom limitácie je ich použitie iba na odstránenie nezákonnosti právoplatného rozhodnutia, pričom prípustným dôvodom na použitie nie sú skutkové zistenia a snaha o ich čiastkovú revíziu, ale iba porušenie zákonnosti vo vzťahu k podstate dotknutého rozhodnutia. Záujem na zákonnosti rozhodnutia prevyšuje nad záujmom na stabilite založenej právoplatnosťou nezákonného rozhodnutia, pričom intenzita tejto prevahy je úmerná tomu, či v kontexte celého príslušného konania predstavuje mimoriadny opravný prostriedok poslednú ultimatívnu možnosť nápravy nezákonnosti alebo nie.
Generálny prokurátor môže vysloviť porušenie zákona iba vtedy, ak zistí taký rozpor napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktoré mu predchádzalo, že nemožno trvať na vlastnostiach vyplývajúcich z právoplatnosti rozhodnutia. Právna istota založená právoplatným nezákonným rozhodnutím prokurátora alebo policajta alebo nezákonným konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, má prednosť pred zásadou zákonnosti trestného konania, ak zistenú nezákonnosť je možné odstrániť v ďalších štádiách trestného konania tak, aby takáto nezákonnosť nepredstavovala narušenie princípov spravodlivého procesu ohrozujúce alebo porušujúce právo na súdnu a inú právnu ochranu. Pri podstatných vadách, pre ktoré nemôže napadnuté rozhodnutie alebo konanie, ktoré mu predchádzalo, obstáť, nie je podľa ústavného súdu z hľadiska efektívnosti konania vylúčené, aby bola zistená nezákonnosť odstránená už v prípravnom konaní a neprenášala sa do ďalšieho štádia trestného konania. To môže mať výsledkovo omnoho závažnejšie následky ako v jeho počiatočných štádiách, najmä pri chybách postupu v prípravnom konaní podstatných pre meritórne rozhodnutie. Ústavný súd už k mimoriadnym opravným prostriedkom vyslovil, že výnimočnosť ich použitia neznačí ojedinelosť ich využívania.
Ústavný súd SR napokon odmietol aj argument svojvôle používania napadnutých ustanovení generálnym prokurátorom. Poukázal aj na to, že napadnuté ustanovenia upravujú mimoriadny opravný prostriedok s prvkom sui generis, a to možnosťou generálneho prokurátora zrušiť právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta v prípravnom konaní aj bez návrhu. Takáto možnosť je daná samotným Trestným poriadkom. Podľa názoru ústavného súdu nie je preto formálne možné takéto konanie generálneho prokurátora kvalifikovať ako prekročenie právomoci či konanie nad rámec jeho právomoci. V tejto súvislosti dáva ústavný súd do pozornosti, že § 363 ods. 1 Trestného poriadku umožňuje zrušiť právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, iba ak bol porušený zákon. Ak by generálny prokurátor z vlastnej činnosti zistil skutočnosti nasvedčujúce porušeniu zákonnosti alebo by mu bol daný návrh v súlade s § 364 ods. 1 Trestného poriadku a generálny prokurátor by na ich základe nekonal, práve to by predstavovalo výkon právomoci spôsobom odporujúcim zákonu či nesplnenie povinnosti vyplývajúcej z jeho právomoci, a to ochrany zákonnosti trestného konania. Ústavný súd preto vzhľadom na vyššie uvedené nevyhovel návrhom predkladateľov.
