Náhradné materstvo si zjednodušene môžeme predstaviť ako dohodu, v ktorej žena súhlasí s tým, že vynosí a porodí dieťa inému páru, resp. inej osobe. Surogačné materstvo však nie je legálne vo všetkých krajinách a neplodné páry tak využívajú túto možnosť tam, kde to právo dovoľuje.
Slovenský zákon o rodine hovorí, že matkou je žena, ktorá dieťa porodila. Naša legislatíva náhradné materstvo aktuálne nepripúšta a preto slovenské bezdetné páry využívajú surogačné materstvo ako formu asistovanej reprodukcie v zahraničí. Celý proces je však veľmi zložitý, či už z medicínskeho, emočného, ale aj právneho hľadiska.
O náhradnom materstve a jeho možnom smerovaní na Slovensku sme sa rozprávali s doc. JUDr. Andreou Erdősovou, PhD. Vyštudovala Právnickú fakultu na Univerzite Komenského v Bratislave. V rámci pôsobenia v advokácii sa odborne venovala ústavnému právu, ľudským právam, tlačovému právu a ochrane osobnosti. V ostatnom období sa zúčastnila na viacerých vedecko-výskumných projektoch. V súčasnosti pôsobí na Fakulte práva Paneurópskej vysokej školy, kde sa venuje oblasti medzinárodného a európskeho práva, medzinárodnej a európskej ochrane ľudských práv, medicínskemu právu a bioetike. Je autorkou viacerých publikácií a vedeckých štúdií v oblasti ľudských práv, medicínskeho práva, európskeho práva a právnej komparatistiky. Prednášala na Právnickej fakulte UK, v ČR, ako aj viacerých domácich a medzinárodných konferenciách. Je členkou Slovenskej spoločnosti pre medzinárodné právo a členkou Vedeckej rady Fakulty práva Paneurópskej vysokej školy. Od roku 2020 pôsobí ako členka Komisie pre tvorbu práva Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky.
V podmienkach SR je matkou dieťaťa žena, ktorá dieťa porodila - je táto definícia dôvodom, prečo na Slovensku nemôže náhradné materstvo fungovať v praxi?
V prvom rade som veľmi rada, že sa venujete téme náhradného materstva aj v rámci Právnych novín, je to totiž veľmi dôležitá téma. Náš zákon o rodine hovorí, že matkou je žena, ktorá dieťa porodila. Surogačné materstvo nám starú rímsku zásadu „matka je istá, otec je neistý“ trošku komplikuje, lebo kladie otázku, je to naozaj také jednoznačné s tým materstvom, totiž či má byť jediným rozhodujúcim kritériom len vynosenie a pôrod dieťaťa? A odpoveď je taká, že ak by žalovala žena, ktorá dodala genetický materiál ženu, ktorá dieťa porodila, nemožno tejto žalobe vyhovieť. Má svoje opodstatnenie túto zásadu zachovať.
Treba ale uviesť, že ani táto skutočnosť nebráni tomu, aby sa našli riešenia, ako legalizovať formu náhradného materstva. To sa dokonca praktizovalo v ČR aj pred novelou zákona č. 89/2012 Sb. Občanského zákoníku v platnom znení (NOZ) a tieto prípady neboli nijako sankcionované. Nóvum je ale § 804 NOZ, ktorý upravuje, že osvojenie je vylúčené medzi osobami príbuznými v priamej línii a súrodencami. To neplatí v prípade náhradného materstva, ktoré sa realizuje aj u žien, ktoré sú v príbuzenskom vzťahu. Fyziologické predpoklady pre výkon asistovanej reprodukcie upravuje potom detailnejšie zákon č. 373/2011 Sb. o zdravotních službách v platnom znení. V NOZ teda ide len o úpravu týkajúcu sa výnimky zo zákazu osvojenia medzi príbuznými. Bezo zmeny ostáva stará rímska zásada, že matkou dieťaťa je žena, ktorá dieťa porodila.
Ak by aj jednotlivec alebo pár uzatvorili na Slovensku zmluvu s náhradnou matkou, išlo by o neplatný právny úkon?
Zmluva je dvoj, prípadne viacstranný právny úkon, ktorý je typickým inštitútom súkromného práva, ktoré zase vychádza zo zmluvnej voľnosti. Pritom môžete uzavrieť aj zmluvu, ktorú zákon nepozná a ktorá má označenie ako tzv. nepomenovaná zmluva. Zmluva medzi náhradnou matkou a objednávateľským párom je týmto typom zmluvy, ktorý môže riešiť rôzne právne otázky.
Súčasne ale platí, že podľa § 39 zákona č. 40/1960 Zb. Občianskeho zákonníka v platnom znení, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Zmluva medzi náhradnou matkou a objednávateľským párom je často objektom kritiky z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, teda etickou stránkou surogácie.
Kľúčový spor ohľadom dobrých mravov sa najčastejšie koncentruje okolo zákazu komerčného náhradného materstva, tak je to aj v susednej Českej republike, pričom sa vychádza zo všeobecnej zásady, že použitie častí ľudského tela nesmie byť zdrojom finančného prospechu alebo iných výhod.
„Ľudské telo nemožno predať, nemožno darovať, nemožno zameniť, vypožičať, ani prenajať. Nič také právny poriadok neumožňuje. (...) Ľudské telo nie je možné kvalifikovať ako vec (...), je to teda extra commercium a sine domino“.[1]
Dokonca sa to kvalifikuje ako trestný čin. Hoci je náhradné materstvo ako komerčná záležitosť v ČR zakázané, nejde o finančný prospech, ak sú žene nevyhnutne uspokojené zákonné nároky na výživné a tiež náklady spojené s tehotenstvom a pôrodom a tiež pokiaľ by vznikli nad rámec týchto položiek ako náklady spojené s vykonaním postupov v rámci umelého oplodnenia.
Kritici surogácie z pohľadu ochrany ženy často tvrdia, že podstatou surogácie je vlastne „prenájom“ maternice náhradnej matky, a zástancovia práv detí zase tvrdia, že sa tak deti stávajú objektom komercializácie. Potom je tu však opačná strana problému. Ak by sme to chceli povedať jazykom pro life aktivistov, teda tých, čo bojujú za nezávislé práva plodu na život a absolutizujú ľudský život ako hodnotu prevyšujúcu všetko iné...- bez surogácie by nikdy ľudský život nevznikol. Je to vlastne len spôsob, ako vytvárať nové podmienky pre asistovanú reprodukciu, ktorú náš právny poriadok aprobuje. Treba vidieť, že ak tie podmienky pre objednávateľský pár spočívajú skutočne na zdravotných indikáciách, najčastejšie sú to ženy po odstránení maternice alebo ženy, u ktorých sa maternica nikdy nevyvinula, pomáhame párom, pre ktoré neexistuje iná možnosť, ako sa stať rodičom s genetickou väzbou na dieťa.
Napriek tomu, že slovenská legislatíva náhradné materstvo nepozná, existujú páry, ktoré túto možnosť využijú v iných krajinách. Ako vyzerá celý proces v praxi?
Napríklad v susednej Českej republike bezo zmeny ostáva stará rímska zásada, že matkou dieťaťa je žena, ktorá dieťa porodila. Väčšinou na klinikách v ČR aj žiadajú výslovne, aby matka z objednávateľského páru mala svoje funkčné vaječníky a vajíčko bolo jej. Je to tak aj preto, že zákon predikuje, aby darkyňa vajíčok zostala anonymná voči príjemkyni. Pritom pochopiteľne nie je garantovaná anonymita, ak ide o surogáciu v príbuzenskom rade, teda napríklad, ak sestra alebo matka vynosí dieťa pre neplodnú sestru/dcéru.
Náhradná matka musí takisto spĺňať celý rad podmienok, musí byť hlavne v plodnom veku, nie staršia ako 49 rokov. Náhradná matka sa môže vzdať dieťaťa po narodení, nie však skôr ako po skončení šestonedelia, čo je istým spôsobom ochrana ženy-rodičky. Dieťa si zásadne môže vziať do opatery biologický otec, ktorý je jedným z objednávateľského páru. Následne žena z objednávateľského páru požiada o osvojenie dieťaťa (rovnako ako pri adopcii cudzieho dieťaťa).
Právna úprava náhradného materstva v jednotlivých štátoch je ale rôznorodá. Účelom je, aby predovšetkým proces adopcie objednávateľskou matkou (prípadne niekde aj objednávateľským párom, ak muž z neho nie je otcom dieťaťa) prebehlo čo najrýchlejšie. Z tohto dôvodu sú právne úpravy, kde nastupuje konanie o osvojenie ešte počas tehotnosti, aby už po pôrode boli riadne zapísaní ako rodičia dieťaťa objednávateľský pár. Inde je zase konštruovaná zákonná ochranná lehota, či skôr tzv. právny očistec (legal limbo), niekedy aj mesiace, počas ktorého môže objednávateľský pár ešte zmeniť svoje rozhodnutie a dieťa si neosvojiť.
Dĺžka konania o osvojenie dieťaťa je o. i. podstatným faktorom. Môžeme spomenúť prípad z r. 1994, známy ako „Kauza manželov Moschettzovcov“, ktorú rozhodoval odvolací súd v Kalifornii. V celkom jednoduchom skutkovom popise ide o neplodnú manželku Cynthiu Moschett a surogačnú matku, ktorá je oplodnená spermiami p. Moschetta. Nastupuje však vážny konflikt medzi manželmi, ktorí náhradné materstvo využili. Prvých sedem mesiacov po narodení dieťaťa, riadne odovzdaného surogačnou matkou objednávateľskému páru, manžel p. Cynthie opúšťa spoločnú domácnosť a berie si so sebou dieťa, čím ženu, ktorá pre administratívnu dĺžku konania o adopciách ešte nie je zapísaná ako matka dieťaťa, odstaví prakticky mimo akýchkoľvek právnych nárokov. Je to rozhodne obraz neistého právneho postavenia ženy z objednávateľského páru, ktorá nemá s dieťaťom biologickú väzbu.
Čo ak nastane problém s registráciou rodného listu dieťaťa?
Aj Súdny dvor EÚ riešil otázku surogačného materstva, ale oveľa zaujímavejšie sú odpovede Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP). V prípadoch Menesson[2] a Labassee[3] proti Francúzsku rozhodoval o sťažnostiach párov, ktorých deti boli narodené vďaka surogačnému materstvu v USA, pričom objednávateľské párypochádzali z Francúzska. Partnerky boli v oboch prípadoch neplodné, takže sa použili embryá z darcovských vajíčok, pričom partneri-muži boli aj biologickými otcami detí.
Problémy u týchto detí však nastávajú, keď po legálnom využití služieb náhradnej matky v USA a vydaní príslušných dokladov-rodných listov, v ktorom je objednávateľský pár, teda aj žena z objednávateľského páru, ktorá nemá k deťom genetickú väzbu, uvedený ako rodičia dieťaťa. Objednávateľským párom následne Francúzsko odmieta registrovať deti v registri narodených, hoci príslušné úrady USA priznávajú objednávateľským párom právny status rodičov v týchto a podobných prípadoch. Spôsobuje to pochopiteľne domino efekt, pretože neuznaním francúzskej štátnej príslušnosti deťom zo surogačného materstva Francúzsko párom využívajúcim tieto metódy znemožňuje prístup k sociálnemu systému, bezpečnosti a vzdelaniu. ESĽP teda následne konštatuje porušenie ustanovení Dohovoru, in concreto článku 8 vo vzťahu k súkromnému životu dieťaťa, avšak nie porušenie práva na rodinný život sťažovateľov ako objednávateľského páru a dieťaťa.
No a potom tu bolo ďalšie rozhodnutie vo veci Paradisso a Campanelli, ktoré sa týkalo deväťmesačného dieťaťa, vynoseného surogačnou matkou na Ukrajine, ktoré bolo odobrané objednávateľskému talianskemu páru. Rozhodujúcou skutočnosťou pritom bolo, okrem spomínanej ochrany verejného poriadku a suverenity vnútroštátneho práva, že tu objednávateľský pár nemal žiadnu biologickú väzbu k dieťaťu. Bolo to plné darcovstvo oocytov aj spermií, a navyše, ohľad sa bral pravdepodobne aj na časové súvislosti, a síce krátke trvanie starostlivosti o dieťa zo strany objednávateľského páru - 9 mesiacov, kedy ešte nestihnú vzniknúť silnejšie emocionálne väzby, takže na rozdiel od vyššie spomínaných prípadov, tu ESĽP nekonštatoval porušenie práv ani dieťaťa, ani objednávateľského páru. Možno dôvodom bola aj skutočnosť, že pár nemal žiadnu biologickú väzba na dieťa.
Z toho nám teda vyplývajú dve veci, jednak, že štrasburský súd chápe, že ide o obchádzanie zákona, ak objednávateľský pár využije služby náhradnej matky v zahraničí, čo môže byť aj situácia slovenských párov, a potom žiada o zlegalizovanie dokladov. No na druhej strane, a to zdôraznil aj v poradnom stanovisku pre Kasačný súd vo Francúzsku, je tu najlepší záujem dieťaťa, jeho právo na súkromný a rodinný život a tie vyžadujú, aby bola daná možnosť priznať právne postavenie žene ako matke, ak je zapísaná v rodnom liste dieťaťa. Zrejme najjednoduchším spôsobom bude umožniť jej dieťa adoptovať.
Preto si kladieme vlastne otázku, či by nebolo vhodnejšie upraviť legislatívne možnosť surogačného materstva, aby tieto objednávateľské páry nemuseli obchádzať vnútroštátne právo a hľadať možnosť za hranicami svojho domovského štátu. V prípade sporu by sa potom naše súdy nemali odchýliť od právneho názor vysloveného v rozhodnutiach ESĽP.
Môže sa náhradná matka počas tehotenstva alebo po pôrode rozhodnúť, že si chce dieťa nechať? Má žena, ktorá dieťa vynosila, na neho nárok?
Proces náhradného materstva je veľmi zložitý a má celý rad úskalí, nielen pre biologických rodičov, či presnejšie objednávateľský pár, ale aj pre náhradnú matku. Pre pár je to obdobie dlhodobej veľkej neistoty, pretože náhradná matka si môže rozmyslieť, že sa dieťaťa nevzdá a nedá tak súhlas k osvojeniu, čo je pre pár jediná možnosť, ako sa stať rodičom aj v právnom slova zmysle. Ak by existovala dohoda, ktorá by stanovovala povinnosť odovzdať dieťa po narodení objednávateľskému páru, bola by určite, aspoň v tejto časti, absolútne neplatná a teda aj právne nevynútiteľná. Pre náhradnú matku môže byť niekedy problematické vzdať sa dieťaťa, ak si k nemu vytvorila väzbu počas tehotenstva; máme niekoľko takých prípadov, ale tie počty zase nie sú alarmujúce, skôr médiá o nich rady píšu, lebo sú zaujímavé. Pokiaľ ide o judikatúru súdov, tá je pomerne jednoznačná a potvrdzuje právo náhradnej matky ponechať si dieťa, ak sa tak rozhodne.
Aranžmán vzťahov, ktorý sa vytvára pri náhradnom materstve, občas vytvorí opačné situácie, kedy napríklad dôjde k odmietnutiu dieťaťa objednávateľským párom. Jedným z takýchto smutných medializovaných bol osud bábätka Gammy v r. 2014, keď Thajčanke ako náhradnej matke v 4. mes. tehotenstva zistili podozrenie na Downov syndróm jedného z dvojčiat, pričom objednávateľský pár odporučil žene interrupciu. Nakoľko jej to budhistická viera nedovoľovala, priviedla na svet dvojčatá, pričom zdravé dievčatko si austrálsky pár prezval, zatiaľ čo chlapčeka s Downovým syndrómom a ďalšími ochoreniami odmietli a ponechali ho v starostlivosti náhradnej matky.
Čo by bolo potrebné zmeniť, aby náhradné materstvo v podmienkach SR fungovalo a bolo legálne?
Právna úprava náhradného materstva v Českej republike, ktorá by v tomto mohla byť inšpiráciou, v súčasnosti naďalej postráda precizovanejší legislatívny rámec, ale minimálne tejto forme náhradného rodičovstva legislatívne nič nebráni. Ak by právny systém mal v SR umožniť tieto formy, mala by to byť bezodplatná forma, so zákazom vynútiteľnosti odovzdania dieťaťa, ak to surogačná matka odmieta, a prípadne stanovenie požiadavky aspoň čiastočnej biologickej väzby na dieťa. Alternatívou by bolo, aby mala žena z objednávateľského páru funkčné vaječníky
Bolo by vhodné, aby legislatíva zároveň pripustila možnosť osvojenia dieťaťa ženou z objednávateľského páru. Osobne sa domnievam pri stúpajúcom počte párov, ktoré majú problém s prirodzeným počatím dieťaťa (vyše 20%), že nie je možné prehliadať tento dopyt po surogačnom materstve ako forme asistovanej reprodukcie.
Nebolo by bezpečnejšie tento proces zlegalizovať a napomôcť tak bezdetným párom splniť túžbu po rodine ako nepriamo podporovať pôrodovú turistiku?
Právo by nemalo ustrnúť v čase, malo by reagovať na vývoj spoločnosti. Som presvedčená o tom, že by sme ako spoločnosť mali byť citlivejší voči tomu, čo je podstatou problému a namiesto snahy vytvárať prekážky, hľadať radšej spôsoby, ako právne ochrániť subjekty, ktoré majú záujem rozšíriť svoju rodinu a dať deťom, ktoré budú jej súčasťou, lásku a stabilné zázemie. Samozrejme aj náhradné materstvo otvára mnohé komplikované právne a etické otázky, ale tie mnohokrát vznikajú nedoriešenou právnou úpravou alebo odlišnosťami právnych režimov pri tzv. transnárodných surogáciách, teda iných podmienkach tam, kde sa dieťa privedie na svet oproti tomu, kde majú záujem ako rodina s dieťaťom žiť.
Takže odpoveď na vašu otázku, áno, ako som uviedla, ak by existoval právny základ pre náhradné materstvo, vyhli by sme sa obchádzaniu zákona a oveľa komplikovanejším právnym konšteláciám a najmä právnej neistote, v ktorej sa ocitajú tak deti privádzané na svet týmto spôsobom, ako aj objednávateľské páry.
V ktorých krajinách je náhradné materstvo legálne?
Zatiaľ čo na Slovensku nie je otázka náhradného materstva nijakým spôsobom priamo riešená, výslovný zákaz surogácie je napríklad v Dánsku, Nemecku, Švédsku, Rakúsku, Švajčiarku, Taliansku, Poľsku alebo Francúzsku. Altruistické formy surogácie majú vo Veľkej Británii, Izraeli. Na ilustráciu, 17 štátov v rámci USA má právne normy, ktoré povoľujú surogáciu, ale jej podmienky sa v jednotlivých štátoch mimoriadne rôznia, najliberálnejšia je zrejme právna úprava štátu Kalifornia, a to v mnohých ohľadoch, pričom Kalifornia sa často uvádza ako príklad veľkého babyboomu.
Aj aktuálne prebiehajúca vojna na Ukrajine mala vplyv na náhradné materstvo, mnoho rodičov sa nevedelo a naďalej nevie dostať k svojim novonarodeným deťom, ktoré vynosili a porodili náhradné matky. Ako takúto situáciu riešiť?
Máme k dispozícii informácie, že ide možno o desiatky takýchto bábätiek, ktoré sa nachádzajú v úkrytoch a sú odkázané na starostlivosť opatrovateliek, pretože ich biologickí rodičia sa k nim nemôžu dostať pre vojnu. Často však tomu bránia aj právne prekážky, ak majú novorodenci iné občianstvo ako zákonní zástupcovia, ktorí pre administratívne prekážky dokonca nemusia byť ani zapísaní ako rodičia dieťaťa v rodnom liste. Ak sa pre potvrdenie štátnej príslušnosti vyžaduje prítomnosť biologických rodičov, môže nastať problém, pretože sa do Ukrajiny nedostanú.
Samozrejme, že tú situáciu treba vnímať ako veľmi vážny ľudsko-právny problém, tie deti potrebujú pocit bezpečia, zdravotnú starostlivosť, môže to pre ne predstavovať emocionálnu záťaž a mať veľmi vážne následky na ich ďalší vývoj. Nehovoriac o objednávateľských pároch, ktoré na vytúžené dieťa čakali niekedy aj roky. Je to právne neistý a komplikovaný stav, ale súdy v súvislosti so surogačným materstvom opakovane zdôrazňujú najmä otázku najlepšieho záujmu dieťaťa. Je dôležité mať systém, ktorý napomôže, aby sa deti čo možno najskôr, ako sa dá, dostali k objednávateľským párom a následne sa umožnila dodatočná legalizácia rodičovstva. Snaha je stanoviť jednotné hraničné určovatele a vôbec jednotné aplikovateľné právo. Bolo by vhodné vytvoriť jednotný dokument, akýsi certifikát o právnom rodičovstve, ktorý by mal platnosť aj cezhranične.
Pani docentke za rozhovor na túto citlivú, avšak veľmi dôležitú tému srdečne ďakujeme a prajeme veľa úspechov v pracovnom aj osobnom živote.
[1] TĚŠINOVÁ, J., ŽĎÁREK, R., POLICAR, R. Medicínske právo. 1 vydání. Praha : C. H. Beck, 2011, ISBN 978-80-7400-050-8, s. 185 – 186.
[2] Mennesson v. Francúczsko, sťažnosť č. 65192/11 z 26. júna 2014
[3] Labassee v. Francúzsko, sťažnosť č. 65941/11 z 26.06.2014
