Súd môže v prípade nezaplatenia súdneho poplatku v stanovenej lehote zastaviť konanie. Toto deklaroval Ústavný súd vo svojom náleze z 1. decembra 2022, sp. zn. I. ÚS 266/2022.
V danom spore sťažovateľka podala na okresný súd sťažnosť, ktorou namietala nesprávny výpočet sumy vyrubeného súdneho poplatku. Sťažovateľka na výzvu súdu o zaplatenie súdneho poplatku reagovala zaslaním námietok, v ktorých poukázala na skutočnosť, že výška súdneho poplatku je vyrubená v rozpore so zákonom o súdnych poplatkoch, v dôsledku čoho podľa sťažovateľky konanie nemalo byť zastavené. Sudca okresného súdu sťažnosť sťažovateľky zamietol uznesením ako nedôvodnú a v odôvodnení konštatoval, že proti výzve súdu na zaplatenie súdneho poplatku sa strana môže brániť až po jeho zaplatení prostredníctvom žiadosti o vrátenie preplatku. Okrem toho okresný súd v uznesení uviedol skutočnosť, že sťažovateľke vznikla poplatková povinnosť už okamihom podania žaloby na súd a výzva na jeho zaplatenie je len úkonom, ktorého účelom je upozorniť stranu na nesplnenie si tejto poplatkovej povinnosti.
Uznesenie okresného súdu sťažovateľka napadla ústavnou sťažnosťou z dôvodu údajného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu. Hlavnou námietkou sťažnosti bolo tvrdenie sťažovateľky, že okresný súd napriek zákonu odporujúcej sume vyrubeného súdneho poplatku za podanú žalobu konanie zastavil, čím nerešpektoval § 10 ods. 2 písm. c) zákona o súdnych poplatkoch a na relevantné námietky sťažovateľky obsiahnuté v jej sťažnosti týkajúce sa nesprávnej výšky súdneho poplatku žiadnym spôsobom nereagoval.
Ústavný súd vo svojom náleze uznal, že sudca okresného súdu skutočne rezignoval na uplatnenú námietku sťažovateľky na výšku súdneho poplatku. Toto konanie bolo skutočne pochybením konajúceho súdu, avšak ústavný súd zdôrazňuje, že
„inštitút následnej výzvy (použiteľnej v prípade nesplnenia zákonnej povinnosti poplatníka) umožňuje poplatníkovi zaplatiť súdny poplatok ešte v dodatočnej lehote, ktorú možno z jej povahy označiť za lehotu na nápravu. Výzva na zaplatenie súdneho poplatku je teda do určitej miery privilégiom, pričom jej účelom nie je uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok, ale upozornenie na jej nesplnenie, keďže samotná poplatková povinnosť vyplýva priamo zo zákona o súdnych poplatkoch a je podmienkou na to, aby súd mohol pokračovať v konaní (obdobne III. ÚS 196/2018, I. ÚS 379/2022, I. ÚS 152/2022, IV. ÚS 186/2022). Takejto výzvy sa sťažovateľke preukázateľne dostalo a po preskúmaní jej obsahu možno prisvedčiť tvrdeniam okresného súdu, že výzva vrátane platobného predpisu obsahovala všetky náležitosti vyžadované zákonnou právnou úpravou na to, aby sťažovateľka vedela a mohla súdny poplatok za podanú žalobu uhradiť (výška, lehota, spôsob úhrady, poučenia).“
V závere svojho rozhodnutia ústavný súd skonštatoval, že aj napriek pochybeniu okresného súdu spočívajúceho v rezignáciíí na uplatnenú námietku sťažovateľky, intenzita tohto pochybenia nenadobudla s ohľadom na uvedené ústavnoprávny význam. Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateľky nevyhovel.
