Rozhodovacia činnosť sudcov rôznych súdnych inštancií patrí medzi najdôležitejšie prejavy právneho systému v štáte. Vďaka nim verejnosť vie, kto bol v danom spore na strane práva, alebo určujú právne mantinely nevymedzených oblastí práva. Sudca ako aj každý iný človek je tvor omylný, a preto nemožno vylúčiť, že pri rozhodovaní zo strany súdu dôjde aj k pochybeniam. To však súdny systém predpokladá, a právne normy poznajú rozličné mechanizmy na odstránenie takýchto nedostatkov. Jedným z nich je napomenutie sudcu orgánom výkonnej moci, čo sa to stalo aj v prípade, ktorý posudzoval Najvyšší správny súd v Českej republike pod sp. zn. 2 As 369/2020, v ktorom žalobkyňa v pozícii samosudkyne žalovala ministerku spravodlivosti za udelený disciplinárny trest pre jej rozhodovanie.
Skutkové okolnosti
Žalobkyňa ako samosudkyňa Okresného súdu v Chomutove rozhodovala v trestnej veci, v ktorej boli zastúpcovia mesta Postoloprty obžalovaní zo spáchania prečinu porušenia povinnosti pri správe cudzieho majetku. Skutok mal spočívať v tom, že v dôsledku ich konania došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, ktorou bola nehnuteľnosť vo vlastníctve mesta predaná súkromným osobám za cenu 1 000 000 Kč, hoci jej cena v danom mieste a čase obvyklá bola 1 502 840 Kč. Obžalovaní teda mali mestu svojim postupom spôsobiť značnú škodu, konkrétne vo výške 502 840 Kč. Žalovaných uznala trestným rozkazom za vinných, voči čomu títo podali odpor. Následne na hlavnom pojednávaní boli žalobkyňou oslobodení, nakoľko znalecký posudok, od ktorého sa odvíjala spôsobená škoda, nevyčíslil škodu správne. Iný znalecký posudok stanovil cenu majetku menšiu ako bola predajná cena, a preto nemohlo dôjsť k škode.
V tejto veci uplatnila svoju disciplinárnu právomoc vtedajšia ministerka spravodlivosti Mgr. Mária Benešová, ktorá tiež vystupovala v pozícii žalovanej v konaní pred mestským súdom. Žalovaná sa domnievala, že sa v uvedenej veci dopustili pochybenia ako dozorná a dohľadová štátna zástupkyňa, tak aj žalobkyňa ako sudkyňa. Podľa názoru žalovanej mali štátna zástupkyňa aj sudkyňa okamžite rozpoznať, že znalecký posudok, na základe ktorého bola podaná obžaloba, nie je na posúdenie viny použiteľný, a tomu prispôsobiť svoje kroky.
Žalobkyni preto žalovaná uložila disciplinárny trest výhradu podľa § 88a zákona č. 6/2002 Zb. o súdoch, sudcoch, prísediacich a štátnej správe súdov. Zastávala názor, že žalobkyňa sa dopustila pochybenia vydaním trestného príkazu, avšak toto pochybenie nedosahovalo závažnosť kárneho previnenia. Žalobkyňa nemala vydať trestný rozkaz, pretože vina obvinených nebola preukázaná spoľahlivo, ako to požaduje Trestný poriadok. Záver o vine bol evidentne založený na znaleckom posudku o cene nehnuteľnosti, ktorý bol na trestné konanie nepoužiteľný. Ohľadne zvoleného opatrenia žalovaná uviedla, že obvinenia v dôsledku pochybenia žalobkyne po štáte nárokujú náhradu ujmy vo výške presahujúcej 21 miliónov Kč, a jednalo sa tak o pochybenie relatívne závažné. Na druhej strane však nesprávny postup žalobkyne nebol jedinou príčinou celej situácie, a preto postačilo uloženie výhrady. Udelenie výhrady zo strany ministerky následne sudkyňa napadla žalobou na Mestskom súde v Prahe.
Rozhodnutie Mestského súdu
Mestský súd v Prahe rozsudkom vyhovel žalobe a výhradu zrušil. Za jadro sporu považoval jediný žalobný bod, a to že žalovaná výhradou neprípustne zasiahla do sudcovskej nezávislosti žalobkyne a že je a priori neprípustné, aby ministerka ako orgán moci výkonnej vlastným rozhodnutím sankcionovala rozhodnutia sudcu, ktoré sú v jeho kompetencii.
Podľa mestského súdu nesmie byť v záujme dodržiavania ústavného princípu deľby moci pripustená možnosť moci výkonnej či zákonodarnej posudzovať alebo hodnotiť správnosť alebo zákonnosť rozhodovania súdov. Aby bola zaručená nezávislosť justície, môže na preskúmanie rozhodovacej činnosti sudcov dochádzať len v rámci súdnej moci, prostredníctvom riadnych aj mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak zákon o súdoch a sudcoch ministrovi zveruje právomoc uložiť výhradu za drobné nedostatky v práci alebo drobné poklesky v správaní, musí ísť len o také nedostatky, ktoré nespočívajú v rozhodovacej činnosti sudcu. Výhradou možno sudcu postihnúť teda len pre konanie, ktoré nemožno podradiť pod rozhodovaciu činnosť. Tento výklad oprel mestský súd o ústavne garancie nezávislosti súdnej moci a tiež o záruky vyplývajúce z práva Európskej únie.
Podľa presvedčenia mestského súdu, výhradu žalobkyni za vydanie trestného rozkazu v konkrétnej veci, ktorú žalovaná považovala za zjavne nezákonný, nemožno uložiť, pretože ide o postih za rozhodovaciu činnosť sudcu pri výkone súdnictva. Aj keby bol trestný rozkaz nezákonný, primárnym prostriedkom nápravy sú opravné prostriedky v trestnom konaní, ktoré aj boli využité. Mestský súd dodal, že pripustenie uloženia výhrady v tejto veci by mohlo u verejnosti vyvolať obavy, či na rozhodovanie sudcov nie je vyvíjaný politický tlak, pretože jeden z obvinených, ktorý sa stal poslancom, skutočne podal žalovanej podnet, v ktorom žiadal o uskutočnenie opatrenia.
Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu
Ministerka spravodlivosti ako žalovaná napadla rozsudok mestského súdu kasačnou sťažnosťou z dôvodu nesprávneho posúdenia právnej otázky mestským súdom. Navrhla zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci mestskému súdu.
Najvyšší správny súd súhlasí s mestským súdom v tom, že tento typ pochybenia zo strany súdu je pravidelne napravovaný cestou opravných prostriedkov, ktoré pripúšťajú procesné predpisy. V prejednávanej veci bol však sťažovateľ presvedčený, že náprava nepostačuje, a pochybenia sudcu v procesnom postupu je natoľko zjavné a významné, že postih zasluhuje, avšak iba intenzity výhrady.
Úlohou Najvyššieho správneho súdu bolo zodpovedať otázku, či je správny právny názor mestského súdu, že uloženie výhrady za pochybenie sudcu na poli rozhodovacej činnosti, ktorá nespĺňa kritériá nastavené judikatúrou disciplinárnych senátov na to, aby mohlo byť disciplinárnym previnením, je pojmovo vylúčené. Výhradu možno podľa mestského súdu uložiť iba za drobné pochybenia, ktoré pod rozhodovaciu činnosť nespadajú.
Mestský súd vo svojom rozsudku celkom správne kladie dôraz na inštitucionálne zabezpečenie nezávislosti súdnictva, resp. zabezpečenie reálnej deľby moci. Hoci Najvyšší správny súd nerozporuje mestským súdom predostrené všeobecné východiská o vzťahu moci súdnej a moci výkonnej, zistil, že názor mestského súdu na rozhodnú právnu otázku nenachádza dostatočnú oporu v právnej úprave ani relevantnej judikatúre.
Podľa Najvyššieho správneho súdu však z ústavného poriadku a princípov v ňom obsiahnutých nutne neplynie, že by rozhodovanie o postihu sudcu za pochybenie v rámci rozhodovacej činnosti bolo prípustné výlučne v rámci disciplinárneho konania podľa zákona o konaní vo veciach sudcov, prokurátorov a súdnych exekútorov. Nedá sa automaticky odvodzovať, že rozhodovanie o postihu sudcu nezávislým disciplinárnym senátom predstavuje jediný ústavne prípustný a eurokonformný variant reakcie na jeho pochybenie pri rozhodovacej činnosti.
Možnosť orgánu výkonnej moci ukladať sudcom výhrady ako taká obstojí ako požiadavkám práva Európskej únie, ako aj Dohovoru (Guđmundur Andri Ástráđsson proti Islandu), pretože je zaistená záruka v podobe súdneho preskúmania pred nezávislými správnymi súdmi, ktorý má napokon k dispozícii aj žalobkyňa. Správne súdy a zjednocujúce pôsobenie Najvyššieho správneho súdu jednak dokážu ovplyvniť formovanie limitov, ktoré sú orgány výkonnej moci povinné dodržiavať, a súčasne aj zabezpečiť, aby neboli v jednotlivých prípadoch prekračované. Na vychýlenie rovnováhy medzi mocami v štáte a popretie princípu deľby moci uložením výhrady orgánom štátnej správy súdu nedochádza, pretože do množiny prípadov zahrnutých do rozhodovacej činnosti sudcu a postihnuteľných výhradou bude patriť nemnoho previnení, ktoré budú v porovnaní so skutkami postihnuteľnými v disciplinárnom konaní nižšej závažnosti. Preskúmanie výhrady v správnom súdnictve v režime plnej jurisdikcie s možnosťou uplatnenia kasačnej sťažnosti predstavuje dostatočnú poistku pred prelamovaním princípu deľby moci a nežiaducich ingerencií moci výkonnej do nezávislosti rozhodovania sudcu.
Uloženie výhrady pre pochybenia v rámci rozhodovacej činnosti orgánom výkonnej moci preto nemožno bez ďalšieho označiť za protiústavné, resp. rozporné s právom EÚ. Možno však prisvedčiť mestskému súdu v tom, že je všeobecne potrebné dôrazne trvať na zabezpečení ochrany pred nežiaducim pôsobením výkonnej moci, napríklad aj zneužitím inštitútu výhrady. V tomto ohľade je nepostihnuteľnosť sudcu pre obsah rozhodnutia alebo právny názor (s výnimkou zjavných excesov) bezpochyby kľúčovou poistkou nezávislosti súdnictva. Ide o pravidlo, z ktorého je možné výnimky pripustiť len v špecifických prípadoch, ktoré predpokladá ako rozhodovacia prax disciplinárnych senátov tak aj judikatúra nadnárodných súdov (rozsudok SDEÚ C-791/19, bod 137), alebo rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Mnatsakanyan proti Arménsku.
Najvyšší správny súd s ohľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok mestského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Mestský súd je viazaný právnym názorom vysloveným Najvyšším správnym súdom v tomto rozsudku, že uloženie výhrady za pochybenie sudcu pri rozhodovacej činnosti nie je principiálne vylúčené. Úlohou mestského súdu v ďalšom konaní tak bude rozhodnúť, či bola výhrada nezákonná, a to tak z dôvodov, ktoré žalobkyňa namietala v žalobe, ako aj z tých, ktoré je súd povinný skúmať z úradnej povinnosti (napr. zánik prípustnosti uložiť výhradu plynutím času). Zváži teda, či predmetné pochybenie žalobkyne patrí do kategórie správania postihnutých výhradou, ako ju vymedzil Najvyšší správny súd v
