V modernej dobe s čoraz rastúcejšou potrebou šetrenia času a osobných financií sa stretávame s oveľa častejším využívaním prostriedkov komunikácie v procese uzavierania zmlúv. Tieto tendencie môžeme tiež chápať ako istý fenomén súčasnej doby, kedy v dôsledku rýchleho behu času a potreby použitia financií sa u kupujúcich stretávame s čoraz väčšou potrebou zorientovania sa v čo najvýhodnejších ponukách jednotlivých tovarov ponúkaných rozsiahlym počtom obchodníkov.

Zánik záložného práva je spojený predovšetkým so zánikom zabezpečovanej pohľadávky podľa § 559 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení práve preto, lebo záložné právo nemôže existovať samostatne, t.j. bez zabezpečenej pohľadávky, čo vyplýva z jeho akcesorickej povahy.

Tento článok má ambíciu v krátkosti zhrnúť základné právne a ekonomické riziká, ktoré sprevádzajú tento na prvý pohľad možno jednoduchý a flexibilný životný krok. V podstate kúpa nehnuteľnosti predstavuje iba právny úkon, na základe ktorého sa prevádza vlastníctvo nehnuteľnosti z osoby A na osobu B a hypotekárny úver je iba pôžička, ktorú osoba B dostane od banky X na zaplatenie kúpnej ceny za predmetnú nehnuteľnosť. Je to vážne také jednoduché?

Úprava záložného práva je v slovenskom právnom poriadku jednotná. Existujú však niektoré osobitné úpravy záložného práva pokiaľ ide o určité špecifické oblasti, ktoré si takýto osobitný prístup vyžadujú.

Obmedzenie alebo pozbavenie spôsobilosti na právne úkony má ďalekosiahle dôsledky na rôzny okruh právnych vzťahov. V tomto príspevku autor konkrétne rozoberá ich vplyv na trvanie nájomnej zmluvy a zároveň sa venuje aj otázke prechodu nájmu bytu.

Pri aplikácii ustanovení záložného práva v praxi, najmä v súvislosti s realizáciou záložného práva je potrebné rozlišovať jednotlivé náležitosti a podmienky vzniku konkrétneho záložného práva.

Zverejnenie existencie záložného práva formou registrácie je podmienkou vzniku všetkých záložných práv s výnimkou posesórnych záložných práv.

Každý právny vzťah má svoje základné náležitosti a vlastnosti, ktoré hoidentifikujú jednak čo do svojej podstaty a zároveň ho odlišujú od iných právnych vzťahov či už v rámci vnútroštátneho právneho poriadku alebo v rámci všeobecných právnych inštitútov.

V obchodných vzťahoch býva bežné, že si strany ako autoritu oprávnenú rozhodovať spory z ich právneho vzťahu zvolia namiesto príslušného súdu arbitráž – teda jedného rozhodcu alebo rozhodcovský súd. Podnikatelia preferujú arbitráž pre rýchlejší a menej formálny postup v konaní, prípadne aj pre nedôveru v štátne súdy.