Záložné právo a hlavné prvky záložno-právneho vzťahu

Záložno-právny vzťah má takisto svoje podstatné náležitosti a vlastnosti, ktoré ho vedia jasne odčleniť od iných právnych vzťahov a zároveň možno v jeho podstate nájsť niektoré body, ktoré ho s inými právnymi vzťahmi radia do určitej skupiny právnych vzťahov. V niektorých situáciách by sme mohli napríklad porovnávať vhodnosť použitia jedného či druhého právneho inštitútu, hľadať tak vzájomné výhody či nevýhody, tak ako v uznesení Ústavného súdu, sp.zn. IV. ÚS 7/07-22: „Záložné právo rovnako ako ručenie svojou povahou predstavuje záruku za dlh a je v ňom obsiahnutá aj povinnosť uspokojiť pohľadávku veriteľa. Na rozdiel od ručenia, pri ktorom je pohľadávka veriteľa zabezpečená celým majetkom ručiteľa, pri záložnom práve ide len o “ručenie“ zálohom, ostatný majetok záložcu nemôže byť použitý na uspokojenie veriteľa.“ Z hľadiska zabezpečenia sa tak ručenie môže javiť ako vhodnejší inštitút, avšak pri uhradzovaní už pozícia veriteľa nemusí byť taká istá.

Chápanie záložného práva a jeho náležitostí je často predmetom mnohých diskusií. Tieto diskusie vychádzajú z nie jednotného pohľadu na jeho účel a využitie, čoho príkladom môže byť práve historický vývoj záložného práva u nás ako aj vo svete, kde je tomuto inštitútu prisudzované rôznorodé postavenie a možnosti jeho aplikácie. V nasledujúcich častiach budú popísané hlavné prvky záložno-právneho vzťahu, ktoré charakterizujú vnímanie tohto inštitútu z pohľadu slovenskej legislatívy.

Subjekty

Subjekty vyjadrujú účastníkov záložno-právneho vzťahu, ktorými sú na jednej strane veriteľ (ako záložný veriteľ), a na strane druhej dlžník (záložný dlžník) a záložca (záložný dlžník). O tom či bude zachovaný počet subjektov tohto vzťahu rozhoduje vždy konkrétna situácia a konkrétny právny vzťah. Osoba dlžník a záložcu môžu byť a často aj sú totožné osoby (dlžník sa zriadením záložného práva k vlastnej veci stáva zároveň záložcom), ale nemusí to tak byť v každom prípade. K osobe veriteľa (záložného veriteľa) a dlžníka (záložného dlžníka) z hlavného záväzkového vzťahu môže pristúpiť úplne iná tretia osoba, ktorou v záložno-právnom vzťahu záložca, ktorý poskytnutím svojej veci do zálohu zabezpečuje splnenie dlžníkovho záväzku. Zriadiť záložné právo na svoj majetok môže ktokoľvek, ak má spôsobilosť platne prevádzať takéto majetkové hodnoty. V záložno-právnom vzťahu tak vystupujú nasledovné subjekty:

1. veriteľ, resp. záložný veriteľ – subjekt, ktorému prislúcha záložné právo k veci zriadenej zmluvou o zriadení záložného právo.
2. záložný dlžník– subjekt, ktorý uzavrel so záložným veriteľom zmluvu o zriadení záložného právo. Takou osobou môže byť buď vlastník zálohu alebo ten, kto je takouto osobou ku zriadeniu záložného právo oprávnený.
3. záväzkový dlžník– subjekt povinný zo zabezpečovaného záväzku. Ten môže byť totožný so záložným dlžníkom.
4. záložca– subjekt, na ktorého majetku sa zriadilo záložné právo. Vo väčšine prípadov bude táto osoba totožná so záložným dlžníkom s výnimkou niektorých prípadov. Tým menej zriedkavým je prípad, kedy je záložca na základe určitého bližšieho vzťahu k dlžníkovi alebo z dôvodu podnikateľských aktivít ochotný poskytnúť svoju vec ako záloh na zabezpečenie pohľadávky. Na druhej strane sú veľmi častým prípadom hypotekárne úvery poskytované bankami na novostavby, ktoré sa zároveň majú stať predmetom záložnej zmluvy. Nakoľko však kupujúci (a zároveň žiadateľ o úver) nemá túto nehnuteľnosť vo svojom vlastníctve, nemôže byť osobou, ktorá ju poskytne ako záloh potrebný k poskytnutiu hypotekárneho úveru. Riešenie tejto situácie zabezpečuje práve záložca, ktorý je osobou odlišnou od samotného dlžníka (žiadateľa o úver). Predávajúci (majiteľ novostavby, resp. stavebník) založí zmluvou o zriadení záložného práva uzavretou medzi ním a bankou v prospech banky túto novostavbu, pričom banka mu za to prevedie peňažné prostriedky, ktoré si kupujúci od banky požičal na kúpu tejto novostavby. Predávajúci následne prevedie byt zaťažený záložným právom na kupujúceho, čím sa stane novým záložným dlžníkom.

Ak osoba záložcu a dlžníka nie je totožná môže vzniknúť v záložno-právnom vzťahu podstatne zložitejšia situácia spočívajúca v ich vzájomnom vysporiadaní v prípade, ak bol záloh speňažený. Odpoveď na možnosť riešenia ich vzájomného vysporiadanie podáva rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 2 Cdo 7: „Ak pohľadávka veriteľa bola uspokojená zo zálohu záložcu, ktorý nie je totožný s osobou dlžníka, môže záložca za to požadovať od dlžníka náhradu, a to s použitím analógie (§ 853 Občianskeho zákonníka) podľa ustanovenia § 550 Občianskeho zákonníka.“ Záložca tak vystupuje ako ručiteľ dlžníka a má voči nemu nárok na náhradu za plnenie poskytnuté veriteľovi.

 Záložné právo je možné zriadiť v prospech ktorejkoľvek osoby, ak má zabezpečovať pohľadávky, ktoré mu patria. Na strane záložného veriteľa budú často banky alebo úverové inštitúcie, no nie zriedka využívajú tento inštitút aj podnikatelia na zabezpečenie akýchkoľvek svojich pohľadávok voči iným podnikateľom, ktoré vznikajú v rámci ich podnikateľskej činnosti. OZ pripúšťa zriadenie záložného práva jednak v prospech tuzemských ako aj zahraničných veriteľov. Dnešná právna úprava záložného práva je podstatne progresívnejšia a zabezpečuje väčšiu mieru právnej rovnosti v bežných právnych ako aj podnikateľských vzťahoch. Veľkým problémom úpravy záložného práva pred poslednou novelou bolo, že niektorý veritelia z verejného sektora (napr. daňové úrady) “profitovali“ z privilegovaného režimu v možnosti uplatňovať výkon záložného práva. Táto situácia je už dnes odlišná, nakoľko bol zavedený princíp skoršej registrácie (skoršie registrovaný záložný veriteľ ma prednostné právo voči neskoršiemu).

Predmet

Jednou z podstatných náležitostí zmluvy o zriadení záložného práva je určenie predmetu zmluvy. Predmetom záložno-právneho vzťahu je bezpochyby záloh, ktorý musí byť zmluve určený jednotlivo, čo sa týka množstva a druhu alebo iným spôsobom tak, aby kedykoľvek počas trvania záložného práva bolo možné záloh určiť (§ 151b ods. 4 OZ). V súvislosti s účelom záložného práva predstavuje tak záloh určitú časť majetku záložcu, ktorá slúži na zabezpečenie pohľadávky veriteľa a v prípade nesplnenia svojich zmluvných alebo zákonných povinností sa môže záložný veriteľ uspokojiť z tohto zálohu. O samotnom zálohu pojednáva OZ v § 151d, ktorý hovorí, že zálohom môže byť:

A) Vec

Pojem vec je z hľadiska práva stále kritickým bodom, na ktorom stojí množstvo právnych sporov. Z hľadiska záložného práva ostáva tento problém taktiež nie menej zaujímavý. Je však nutné povedať, že riešenie mnohých sporov ohľadom právnej povahy veci, resp. priradenia určitého hmotného substraktu pod právnu kategóriu vec, bude veľmi často závisieť od konkrétneho prípadu a jeho okolností. Rôznorodá je aj klasifikácia vecí. Základné a najdôležitejšie delenie vecí je po právnej stránke, a to na veci hnuteľné a nehnuteľné. Toto delenie je dôležité nie je len z dôvodu rozličného prístupu ku zriadeniu a vzniku záložného práva ale aj z dôvodu možnosti rozličného určenia vecí v zmluve o zriadení záložného práva. Vyplývajúc zo svojej podstaty, môžu byť nehnuteľné veci určené iba jednotlivo, resp. individuálne (neexistujú 2 rovnaké nehnuteľnosti). Naproti tomu hnuteľné veci sa môžu určiť jednotlivo ale aj druhovo. Jednotlivo určené vecí majú svoje špecifické nezameniteľné znaky, ktoré ich jednoznačne odlišujú od iných vecí (napr. umelecké diela). Druhovo určené veci sú zameniteľné a určujú sa druhovými znakmi – kvalitou a kvantitou (napr. papier). Záložné právo možno zriadiť aj na časť určitej veci, resp. na spoluvlastnícky podiel k nej. „Na zriadenie záložného práva na spoluvlastnícky podiel k veci nie je potrebný súhlas ostatných spoluvlastníkov, keďže nejde o prípad hospodárenia so spoločnou vecou podľa § 139 ods. 2 OZ.“ (rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 2 Cdon 339/97)

B) Právo

Záložné právo sa môže zriadiť aj na nehmotný majetok, akým sú napr. peňažné pohľadávky či práva duševného vlastníctva (napr. patenty, práva na software), ale aj cenné papiere. Mimoriadne zaujímavým predmetom záložných zmlúv bývajú pohľadávky, najmä tie z obchodného styku. Tie predstavujú v mnohých prípadoch podstatnú časť majetku podnikateľa, nakoľko ide o aktívum s pomerne vysokou likviditou a relatívne nízkym rizikom jeho znehodnotenia. Preto je často vhodné zriadiť záložné právo na súhrn podnikateľových pohľadávok voči jeho dlžníkom, prípadne aj na bankový účet, na ktorý sa inkasujú platby. Ako príklad možno uviesť situáciu, keď podnikateľ žiada banku o kontokorentný úver, pričom na zabezpečenie poskytnutia úveru zriadi v prospech banky záložné právo na pohľadávky, ktoré má voči svojim dlžníkom (resp. klientom) a na bankový účet, na ktorý dlžníci zasielajú dlžné sumy. „Pohľadávka je osobitným predmetom záložného práva, ktoré má určité odlišnosti a na ktoré sa vzťahujú všeobecné ustanovenia o záložnom práve“[1], avšak OZ disponuje aj čiastočne osobitnou úpravou k peňažnej pohľadávke v § 151mb. V prípade peňažnej pohľadávky voči dlžníkovi založenej pohľadávky neexistuje žiadny právny účinok, pokým mu existencia záložného práva nebola oznámená. Toto oznámenie poddlžníkovi nie je síce podmienkou vzniku záložného práva, ale pokým nebol o tom upovedomený, môže poddlžník svoj dlh splatiť priamo dlžníkovi. Po upovedomení plní však poddlžník záložnému veriteľovi. Na rovnakom princípe funguje aj záložné právo na bankovom účte. Podstatnou odlišnosťou, oproti všeobecnej úprave iných predmetov záložného práva, je otázka príslušenstva, ktoré sa automaticky zo zákona považuje za súčasť záložného práva zriadeného k peňažnej pohľadávke.

C) Iná majetková hodnota

Existuje len veľmi málo obmedzení ohľadom majetkových hodnôt, na ktoré nie je možné zriadiť záložné právo. Pôjde napríklad o niektoré štátom vlastnené aktíva alebo veci uložené v sklade, ak bol na ne vydaný skladiskový záložný list. V ostatných prípadoch ostáva jedinou podmienkou už vyššie zmienená právna prevoditeľnosť veci. Ak je obmedzená právna prevoditeľnosť pred zriadením záložného práva, nemôže prísť prostredníctvom nej k zabezpečeniu. Príkladom môže byť napr. zákonné obmedzenie v prípade zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch, podľa ktorého je zakázané zriadiť záložné právo na cenné papiere, ktoré sú už založené. Záložné právo je tak možné zriadiť zmluvou napr. k predmetu duševného vlastníctva, ktoré sa týka napr. ochranných známok, patentov, úžitkových vzorov a dizajnu. Toto záložné právo vzniká dňom zápisu do príslušného registra vedeného Úradom priemyselného vlastníctva. Ďalej môže ísť o záložné právo na obchodný podiel, ktoré ku vzniku vyžaduje písomnú formu a osvedčené podpisy zmluvných strán a spôsobilosť byť predmetom prevodu, čo vyplýva zo spoločensky zmluvy.

D) Byt a nebytový priestor

Aj keď sa byty a nebytové priestory môžu javiť ako nehnuteľnosti, predstavujú samostatnú právnu kategóriu s vlastnou právnou úpravou. Pokiaľ ide o vznik záložného práva, tak jediné, čo ich s nehnuteľnosťami spája, je okamih, ktorý sa považuje za ich vznik. Týmto okamihom je ich registrácia, resp. zápis do katastra nehnuteľností. Napriek tomu, že reálne sú byty a nebytové priestory súčasťou určitého bytového domu, sú z hľadiska práva samostatnými predmetmi právnych vzťahov, ktoré sú schopné prevodu. Z tohto dôvodu predstavujú byty a nebytové priestory samostatnú kategóriu predmetov záložno-právnych vzťahov. Spolu s nimi sa záložné právo vzťahuje aj na ich príslušenstvo, spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu. Pokiaľ ide o podiel alebo iné právo k pozemku, na ktorom dom stojí, v praxi sa ukázalo, že na ten sa nemusí vždy automaticky vzťahovať aj záložné právo, napriek zneniu § 19 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov: „S prevodom alebo prechodom vlastníctva bytu a nebytového priestoru v dome prechádza aj spoluvlastníctvo spoločných častí domu, spoločných zariadení domu a príslušenstva, ako aj spoluvlastnícke alebo iné spoločné práva k pozemku, prípadne ďalšie práva a povinnosti spojené s vlastníctvom bytu a nebytového priestoru.“ Táto situácia však často nastáva v dôsledku porušenia zákona a pochybení správ katastra.

E) Podnik alebo jeho časť

Občiansky zákonník pripúšťa možnosť zriadiť záložné právo na celý podnik alebo aj na jeho časť. Záložný veriteľ má potom právo na výkon záložného práva predajom celého podniku alebo celej jeho časti, ale iba v tom prípade, ak bolo záložné právo registrované nielen na podnik ako celok, ale aj na jednotlivé jeho aktíva, ktoré si vyžadujú registráciu v osobitných registroch. Ak je záložné právo zriadené na podnik alebo jeho časť ako celok, musí byť táto skutočnosť uvedená v registri záložných práv. Pri zriaďovaní záložného práva na podnik alebo je časť, treba vychádzať z definície podniku, ktorú nám ponúka § 5 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník: „Podnikom sa ... rozumie súbor hmotných, ako aj osobných a nehmotných zložiek podnikania. K podniku patria veci, práva a iné majetkové hodnoty, ktoré patria podnikateľovi a slúžia na prevádzkovanie podniku alebo vzhľadom na svoju povahu majú tomuto účelu slúžiť.“

Ak hovoríme o predmete záložno-právneho vzťahu, tak nesmieme opomenúť jeho celkový obraz. Predmetom totižto nemusí byť iba samotný záloh podľa §151d ods.1 OZ ale aj jeho súčasti, plody a úžitky a príslušenstvo, pričom riešenie ich právneho vzťahu k samotnému zálohu ako predmetu konkrétneho záložno-právneho vzťahu ponecháva v prvom rade na zmluvných stranách. V opačnom prípade zákon v 151d ods. 2 OZ ustanovuje, že „záložné právo sa vzťahu aj na záloh, jeho súčasti, plody a úžitky a príslušenstvo ... Na plody a úžitky sa záložné právo vzťahuje až do ich oddelenia od zálohu.“ V praxi sa môžu často vyskytnúť odlišné názory na to, čo je súčasťou, plodom, úžitkom či príslušenstvom v konkrétnych prípadoch. Z tohto dôvodu je vždy lepšie, ak je ich právny vzťah riešený už v zmluve o zriadení záložného práva vo všetkých svojich detailoch.

Predmetom zálohu môže byť podľa zákona aj súbor vecí a hromadná vec, pričom pojmovo treba tie pomenovania vykladať podľa príslušných ustanovení OZ. „Súbor vecí predstavuje prechod medzi jednotlivou vecou a zloženou vecou, ide o veci či zbierky rovnakého druhu (napr. zbierka mincí). Hromadná vec je vlastne tiež súborom vecí, ktoré slúžia na ten istý účel a z rôznych dôvodov sú držané a chované pohromade (napr. knižnica). Ide o nedielny hospodársky celok, ktorý má jednotné hospodárske určenie.“[2]

Ako je možné vidieť, založiť sa dá v princípe akýkoľvek prevoditeľný predmet spôsobilý byť alebo stať sa predmetom zálohu.[3] Prevoditeľnosť je v podstate základnou vlastnosťou, ktorú musí záloh spĺňať na to, aby sa mohol stať predmetom záložnej zmluvy. Táto vlastnosť, ktorá zároveň predstavuje podstatnú náležitosť predmetu, ktorý chce byť zálohom, je celkom zrejmá, nakoľko jednou zo základných funkcií záložného práva je práve jeho realizácia, v dôsledku ktorého sa prevádza vlastnícke právo k zálohu na inú osobu. Záloh musí touto náležitosťou disponovať pri samotnom zriadení záložného práva. Obmedzenia v jeho prevoditeľnosti, ktoré by vznikli neskôr, nemajú vplyv na možné vedenie výkonu záložného práva a sú voči nemu neúčinné (s výnimkou predbežného opatrenia). Taktiež je potrebné uviesť, že dohody alebo akékoľvek iné formy obmedzenia možnosti zriadenia záložného práva k určitému predmetu, sú vylúčené s účinnosťou voči tretím osobám podľa § 151d ods. 6 OZ: „Akákoľvek dohoda zakazujúca zriadiť záložné právo je neúčinná voči tretím osobám.“ Zmyslom prijatia takéhoto ustanovenia bolo posilnenie právnej istoty záložno-právnych vzťahov, v ktorých je okrem ochrany práv záložcu dôležitá aj ochrana dobromyseľného veriteľa a jeho nároku zo záložného práva.

Obsah

Zriadenie záložného práva znamená pre subjekty z neho zaviazané a oprávnené, že po dobu jeho platnosti im prislúchajú určité práva a povinnosti, a to jednak voči zálohu, ako aj voči sebe navzájom a zároveň aj voči tretím osobám. Zákon stanovuje, ktoré práva a povinnosti sa vzťahujú na jednotlivé subjekty a to v závislosti od toho, či ide o posesórne alebo neposesórne záložné právo, resp. u koho sa záloh počas trvania záložného práva nachádza, no zároveň si môžu subjekty dojednať aj niektoré iné práva a povinnosti v záložnej zmluve, ktoré však nemôžu odporovať účelu záložného práva a zákonu. V prípade obsahu záložno-právneho vzťahu je tiež potrebné odlišovať práva a povinnosti, ktoré sa viažu k záložnému právu pred splatnosťou alebo po splatnosti zabezpečenej pohľadávky, pretože k nadobudnutiu a výkonu práv, resp. splnenia povinností súvisiacich so záložným právom viažucim sa k splatnej zabezpečovanej pohľadávke nemusí vôbec prísť. Tieto práva súvisia najmä so samotným výkonom záložného práva, ktorému sa budem venovať neskôr a ktoré predstavuje hlavnú časť tejto práce.

Nová úprava záložného práva zaviedla efektívny spôsob zriadenia záložného práva, ktorý nevyžaduje ku vzniku záložného práva odovzdania zálohu veriteľovi (alebo tretej osobe do úschovy), ale môže ostať v rukách záložcu a v jeho užívaní, nakoľko ku jeho vzniku postačuje registrácia v príslušnom registri. Ide o neposesórne záložné právo, ktoré síce bolo známe už neskôr, no novelou bolo rozšírené aj na hnuteľné veci. Zavedenie registrovaného záložného práva znamená posilnenie právnej istoty veriteľa ako aj dlžníka, resp. záložcu, nakoľko ide o verejné registre, ku ktorým má každý prístup a z tohto dôvodu nikto nemôže tvrdiť, že o existencii záložného práva nevedel alebo nemal vedomosť, resp. mu nebol známy subjekt spojený s konkrétnym záložným právom, s výnimkou dobromyseľnosti prípadného nadobúdateľa a prevodu zálohu v bežnom obchodnom styku v rámci výkonu predmetu podnikania. V súlade s §151i ods. 1 OZ môže záložca užívať záloh takto vzniknutého záložného práva zvyčajným spôsob, avšak musí sa zdržať všetkého, čím by sa mohla znížiť hodnota zálohu, s výnimkou bežného opotrebenia. Záložca tak môže užívať nehnuteľnosť bez akýchkoľvek iných obmedzení, t.j. prenajať, vypožičať, zaťažiť ďalším záložným právom ako aj scudziť, avšak to len do okamihu, kedy mu bude doručené oznámenia o začatí výkonu záložného práva podľa § 151l OZ. Potom môže záloh previesť na inú osobu len so súhlasom záložného veriteľa. V súvislosti s možnosťou scudzenia nehnuteľnosti vlastníkom zálohu je diskutovanou témou dohoda medzi záložcom a záložným veriteľom o zákaze nakladania so zálohom. K danej problematike je potrebné zaujať jasný záver, že „záväzok, ktorým sa dlžník vopred vzdáva svojich práv, ktoré môžu vzniknúť v budúcnosti (napr. práva predať záloh, prenajať ho alebo zriadiť na založenej veci ďalší záloh) je neplatný, lebo sa prieči ust. §574 ods. 2 Občianskeho zákonníka Záväzky, ktoré obsahujú vzdanie sa práv vopred, majú úžernícky charakter.“[4]

V ostatných prípadoch, kedy prišlo k odovzdaniu zálohu (hnuteľnej veci) záložnému veriteľovi alebo tretej osobe hovoríme o posesórnom záložnom práve. Osoba, ku ktorej prešiel záloh do dočasnej držby, je povinná zo zákona chrániť ho pred poškodením, stratou alebo zničením, inak zodpovedá za škodu, ktorú tým spôsobila (t.j. o ktorú bola znížená hodnota zálohu). Užívanie zálohu na jeho bežné účely je možné len po dohode so záložcom, v opačnom prípade je takéto disponovanie s ním vylúčené zákonom. V súvislosti s dočasnou držbou zálohu je spojené právo na preplatenie nevyhnutne a účelne vynaložených nákladov, ktoré takejto osobe v súvislosti držbou zálohu vznikli. Naviac „proti každému, kto záložnému veriteľovi neprávom záloh zadržiava, môže podať žalobu obdobnú žalobe na vydanie veci (vindicatio pignoris). V prípade rušenia práva držby môže na súd podať negatórnu žalobu v zmysle §126 OZ.“[5]

Fakultatívnou povinnosťou súvisiacou so záložným právom je jeho poistenie. Zákon neurčuje povinnosť záloh poistiť, avšak nevylučuje túto možnosť, ak sa na nej zmluvné strany dohodli (§ 151mc OZ). Podstatou poistenia zálohu je obava z jeho možného znehodnotenia a z následnej straty možnosti plnohodnotne alebo vôbec uspokojiť svoju pohľadávku výkonom záložného práva. Zakotvením povinnosti záložcu záloh poistiť do záložnej zmluvy, si záložný veriteľ svoju pozíciu zabezpečuje ešte silnejšie, nakoľko v prípade poisťovateľ v prípade poistnej udalosti plní z poistnej zmluvy záložnému veriteľovi (resp. inej osobe určenej záložným veriteľom), ktorý sa v prípade, že jeho pohľadávka nebude riadne a včas splnená, môže uspokojiť z vyplateného poistného plnenia. Ak chce záložný veriteľ zriadiť záložné právo na všetky práva vyplývajúce z poistky, musí to byť výslovne uvedené v záložnej zmluve.