Obmedzenie spôsobilosti na právne úkony
V súlade s ustanovením § 10 ods. 1 zákona č. 40/1963 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej len „OZ“) môže príslušný súd pozbaviť fyzickú osobu spôsobilosti na právne úkony za predpokladov,
- fyzická osoba trpí duševnou poruchou,
- duševná porucha je dlhodobejšieho charakteru, nie je len prechodná,
- fyzická osoba nie je vôbec schopná robiť právne úkony v dôsledku duševnej poruchy.
Súd ustanoví osobe zbavenej spôsobilosti na právne úkony opatrovníka ( v súlade s § 27 ods. 2, 3 OZ), ktorý robí všetky právne úkony za osobu pozbavenú spôsobilosti na právne úkony.
Absolútne neplatné sú tie právne úkony, ktoré urobila sama osoba pozbavená spôsobilosti na právne úkony (§ 38 ods. 1 OZ).
Pozbavenie spôsobilosti na právne úkony
V súlade s § 10 ods. 2 OZ súd môže fyzickej osobe obmedziť spôsobilosť na niektoré právne úkony za nasledovných predpokladov:
- fyzická osoba trpí duševnou poruchou, ktorá nie je len prechodná, alebo,
- fyzická osoba nadmerne používa (opakovane) alkoholické nápoje, alebo,
- fyzická osoba nadmerne používa omamné prostriedky, alebo,
- fyzická osoba nadmerne používa (opakovane) jedy.
Súd v rozhodnutí (rozsudku) o obmedzení spôsobilosti na právne úkony súčasne určí aj rozsah tohto obmedzenia, a to buď pozitívne (uvedie aké právne úkony môže osoba robiť) alebo negatívne (uvedie aké právne úkony osoba robiť nemôže). Judikatúra sa prikláňa k negatívnemu výpočtu právnych úkonov, pretože sa s touto možnosťou spája menšie nebezpečenstvo, že sa zabudnú určiť všetky právne úkony, na ktoré je fyzická osoba spôsobilá; pozitívnym vymedzením sa teda ťažšie postihnú všetky do úvahy prichádzajúce životné situácie.
Súd ustanoví osobe, ktorej bola obmedzená spôsobilosť na právne úkony opatrovníka (v súlade s § 27 ods. 2, 3 OZ), ktorý robí za ňu tie právne úkony, v ktorých bola obmedzená.
Ak by fyzická osoba urobila právny úkon, na ktorý súd obmedzil jej spôsobilosť, jednalo by sa o absolútne neplaný právny úkon (§ 38 ods. 1 OZ).
Obmedzením alebo pozbavením spôsobilosti na právne úkony sa od právoplatnosti tohto rozhodnutia mení právne postavenie občana v tom zmysle, že nie je naďalej alebo sčasti spôsobilý svojimi právnymi úkonmi nadobúdať práva a povinnosti. Takéto rozhodnutie súd nemôže vydať so spätnou účinnosťou.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že pozbavením alebo obmedzením spôsobilosti na právne úkony nedôjde k zániku nájomného vzťahu zo strany nájomcu, ktorý bol pozbavený alebo obmedzený na spôsobilosti na právne úkony.
Prechod nájmu bytu
Občiansky zákonník výslovne neustanovuje, že nájomná zmluva zaniká aj smrťou nájomcu alebo obmedzením alebo pozbavením nájomcu na právne úkony.
Občiansky zákonník však upravuje prechod práv nájomcu vyplývajúcich z nájomnej zmluvy na osoby taxatívne vymenované v ustanoveniach § 706 a § 707. Ustanovenia o nájme bytu sa nevzťahujú na služobné byty a byty osobitného určenia. Za dôležité považujem podotknúť, že okruh dedičov a osôb, na ktoré môžu prejsť práva z nájomnej zmluvy, nie je totožný. Ak nájomca zomrie (a súčasme ak sa nejedná o byt v spoločnom nájme manželov), stávajú sa nájomcami (spoločnými nájomcami) jeho deti, vnuci, rodičia, súrodenci, zať a nevesta, ktorí s ním žili v deň jeho smrti v spoločnej domácnosti a nemajú vlastný byt. Nájomcami (spoločnými nájomcami) sa stávajú aj tí, ktorí sa starali o spoločnú domácnosť zomrelého nájomcu alebo na neho boli odkázaní výživou, ak s ním žili v spoločnej domácnosti aspoň tri (3) roky pred jeho smrťou a nemajú vlastný byt.
K prechodu dochádza priamo zo zákona a preto nie je potrebný žiadny ďalší právny úkon (t.j. netreba uzatvárať novú nájomnú zmluvu). Nie je však vylúčené, aby prenajímateľ a nový nájomca písomným právnym úkonom deklarovali zmenu účastníka nájomnej zmluvy na strane nájomcu.
Nájom bytu prechádza okamihom smrti nájomcu, resp. okamihom opustenia spoločnej domácnosti, a to aj na maloleté osoby. Dôsledkom prechodu nájmu môže byť aj vznik spoločného nájmu bytu (§ 700 OZ).
Dovolím si zdôrazniť skutočnosť, že zákonné ustanovenia o prechode nájmu sa aplikujú aj na trvalé opustenie domácnosti nájomcom. Trvalým opustením musí byť prejav vôle, z ktorého nepochybne vyplýva, že nájomca nechce byt ďalej užívať.
Dôležité však je, že prenajímateľ môže v trojmesačnej subjektívnej a trojročnej objektívnej lehote odvtedy, čo sa dozvedel, že nájomca zomrel alebo trvale opustil spoločnú domácnosť, podať na príslušnom súde návrh, že nedošlo k prechodu nájmu.
Na základe vyššie uvedeného dôjde k prechodu nájmu po smrti nájomcu alebo trvalom opustení spoločnej domácnosti nájomcom.
