Dominika Cukerová

Zmluva o uzavretí budúcej zmluvy (pactum de contrahendo) predstavuje záväzok uzavrieť v budúcnosti hlavnú „ostrú“ zmluvu. Podstata tohto inštitútu bola známa už rímskym právnikom. V súčasnosti ju pozná väčšina zahraničných právnych poriadkov, hoci nie všade má svoje výslovné zakotvenie. Vychádza sa tam predovšetkým z názoru právnej vedy, že takáto úprava je vzhľadom na princíp zmluvnej voľnosti nadbytočná.[1] V slovenskom právnom poriadku máme inštitút zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy výslovne zakotvený, a to hneď v dvoch základných kódexoch súkromného práva – v Občianskom zákonníku a Obchodnom zákonníku.

Jedným z prostriedkov ochrany veriteľa proti právnym úkonom dlžníka uskutočneným v úmysle ukrátiť uspokojenie veriteľovej pohľadávky je inštitút odporovateľnosti. Jeho úspešné uplatnenie veriteľom predpokladá splnenie určitých predpokladov a podmienok odporovateľnosti právneho úkonu, ktoré vyplývajú z § 42a Občianskeho zákonníka. 

V slovenskom právnom poriadku je úprava zmlúv súvisiacich s dopravou obsiahnutá v Občianskom zákonníku a v Obchodnom zákonníku. Pre obe úpravy je typická určitá všeobecnosť vo vzťahu ku jednotlivým typom preprav (železničná, letecká, lodná, cestná), nakoľko právna úprava nezohľadňuje špecifiká, ktoré sú vlastné pre ten ktorý typ prepravy. Preto má zásadný význam aplikácia podrobnejšej úpravy obsiahnutej jednak v správnych predpisoch (napr. zákon o cestnej premávke) a v prepravných poriadkoch.

Otázka právnych následkov scudzovacej zmluvy uzavretej pri absencii vlastníckeho práva na strane prevodcu zdá sa, že nemá dodnes jednoznačnú odpoveď. V právnej diskusií a v aplikačnej praxi môžeme zaznamenať viacero právnych názorov, ktoré sa v tomto príspevku pokúsime zosumarizovať.

Obchádzanie zákona obsahom alebo účelom urobeného právneho úkonu spravidla znamená, že právny úkon síce neodporuje výslovnému zneniu ustanovenia, svojimi dôsledkami však sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol.[1] Pod zákonom pritom treba rozumieť všetky právne predpisy, ktoré majú silu zákona (teda nielen ustanovenia Občianskeho zákonníka).

V tomto príspevku sa pokúsime načrtnúť možný dopad spoločenskej zmluvy v spoločnosti s ručením obmedzeným ako najčastejšie sa vyskytujúcej právnej formy obchodnej spoločnosti na efektivitu exekučného konania.

Ustanovenie § 61 ods. 1 Obchodného zákonníka vymedzuje podiel ako mieru účasti spoločníka na čistom obchodnom imaní spoločnosti. Ide o všeobecné ustanovenie aplikovateľné na všetky právne formy obchodných spoločností.

Inštitút krízy obchodnej spoločnosti bol do slovenského právneho poriadku zavedený novelou Obchodného zákonníka prevedenou zákonom č. 87/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, účinnou od 1. januára 2016.

Pre rozbiehajúce sa spoločnosti môže niekedy byť vhodné, aby určitá skupina akcionárov zotrvala po istú dobu v spoločnosti, a teda aby nemohla len tak voľne obchodovať s akciami.

V súkromnom práve platí zásada nemo iudex in propria cause; nikto nesmie byť sudcom vo vlastnej veci. Ochrana práv je zverená na to povolaným štátnym orgánom, najmä súdom. Zo štátneho monopolu poskytovania ochrany právam existuje niekoľko veľmi limitujúcich výnimiek, jednou z nich je svojpomoc. Bližšie podmienky jej uplatnenia si priblížime v tomto príspevku.