Obchádzanie zákona a dovolanie sa vlastnej nepoctivosti

Konanie in fraudem legis teda predstavuje postup, ktorým sa vylúči záväzné pravidlo zámerným použitím prostriedku, ktorý sám o sebe nie je zákonom zakázaný, v dôsledku čoho sa uvedený stav javí z hľadiska pozitívneho práva nenapadnuteľný.

Konanie in fraudem legis odlišujeme od simulácie. Preto situáciu, kedy zmluvné strany simulujú uzavretie darovacej zmluvy, hoci v skutočnosti išlo o kúpnu zmluvu, (aby sa vyhli napríklad daňovej povinnosti) nepovažujeme za konanie in fraudem legis.

V prípade simulovaného právneho úkonu vyplýva dôvod neplatnosti simulovaného právneho úkonu z nedostatku vážnej vôle oboch zmluvných strán byť viazaný prejavom, ktorého úlohou je zakryť skutočnú vôľu strán týkajúcu sa usporiadania vzájomných vzťahov – práv a povinností (zastrený právny úkon). Rozdiel medzi konaním in fraudem legis a simulovaným právnym úkonom spočíva preto v tom, že kým v prípade simulácie chýba skutočná vôľa oboch strán zmluvy byť viazaný jej obsahom s právnymi účinkami, v prípade právneho úkonu in fraudem legis je taká vôľa daná.[2]

Z hľadiska neplatnosti právneho úkonu z dôvodu obchádzania zákona je bez právneho významu, či účastníci právneho úkonu o tomto dôvode neplatnosti vedeli alebo nie. V tomto príspevku sa pokúsime načrtnúť, či môže táto skutočnosť kolidovať so zásadou súkromného práva „Nemo turpitudinem suam allegans auditur“, a síce, že nikto nemôže ťažiť s vlastnej nepoctivosti.

Následky absolútnej neplatnosti a zásada „Nemo turpitudinem suam allegans auditur“

S absolútne neplatným právnym úkonom sú spojené určité právne následky, a to:

• Vznik povinnosti nahradiť škodu spôsobenú neplatnosťou (§ 42 Občianskeho zákonníka);
• Vznik povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka);

Predstavme si však situáciu, že obe zmluvné strany uzavrú zmluvu s úmyslom obísť zákon. Napríklad za účelom zabezpečenia pôžičky uzavrú zároveň darovaciu zmluvu, ktorej realizáciou malo dôjsť k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (ako zálohu) na záložného veriteľa, teda k prepadnutiu zálohu. Môže sa nejaká zmluvná strana dovolávať následkov absolútnej neplatnosti takejto darovacej zmluvy, ak obe zmluvné strany úmyselne takýto právny úkon pôvodne uskutočnili? [3]

Zásada „nemo turpitudinem suam allegans auditur“, podľa ktorej nikto sa nemôže dovolávať vlastnej nepoctivosti, by mohla viesť k záveru, že nie. Uvedená zásada je známa aj nášmu Občianskeho zákonníku, avšak len pri úprave relatívnej neplatnosti.

Podľa DCFR (návrh európskeho Občianskeho zákonníka, čl. II.-7:303) alebo PECL (Princípy európskeho zmluvného práva, čl. 15:104) je vždy potrebné pri posudzovaní následkov absolútnej neplatnosti právneho úkonu prihliadnuť na to, aká právna norma bola porušená, akých osôb sa porušenie týka, závažnosť porušenia, a napokon či nešlo o úmyselné porušenie. Strane, ktorá vedela alebo mala vedieť o porušení, možno odoprieť priznanie vrátenia plnenia alebo náhradu škody. Obdobnú úpravu nájdeme v Nemecku alebo Francúzsku. Uvedená zásada bola nášmu právnu poriadku známa pred rokom 1950, preto by sa k nej mala vrátiť aj aplikačná prax. Akceptáciu tejto zásady môžeme postretnúť napríklad v rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27.10.2005, sp. zn. 22 Cdo 2342/2004, ktorý ju aplikoval aj vo vzťahu ku konaniu in fraudem legis.

Záver

V príspevku sme sa venovali problematike úmyselného obchádzania zákona pri dojednávaní zmlúv a možnosti niektorej zo zmluvných strán dovolávať sa následkov, ktoré sú s absolútnou neplatnosťou takého konania spojené, z hľadiska uplatnenia zásady „nemo turpitudinem suam allegans auditur“.