Dominika Cukerová

Generálnu úpravu dedenia nájdeme obsiahnutú v Občianskom zákonníku.[1] Z nej vyplýva, že okrem iných je jedným z predpokladov dedenia aj existencia dedičstva, ktoré môže pozostávať z rozmanitých aktív (vo všeobecnosti pozemky, stavby, byty, nebytové priestory, cenné papiere, niektoré pohľadávky, rôzne hnuteľné veci, niektoré vecné práva k veci cudzej, či podiel v obchodnej spoločnosti) i pasív (najmä dlhy).

Inštitút prevzatie plnenia je v rámci Občianskeho zákonníka systematizovaný v jeho ôsmej časti s názvom záväzkové právo, prvej hlave, ktorú tvoria všeobecné ustanovenia a štvrtom oddiele pojednávajúcom o zmenách v osobe veriteľa a dlžníka.

Zákon č. 36/2005 Z.z. o rodine v § 36 ods. 1 vytvára zákonný rámec pre dohodu rodičov o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností k maloletým deťom. Priestor pre uzatvorenie takejto dohody však nie je absolútny.

Zmluva o dielo predstavuje v podnikateľskom prostredí jeden z najčastejšie využívaných zmluvných typov. O jej rozšírenosti svedčí aj fakt, že v praxi sa môžeme stretnúť s jej využitím aj pre prípady, ktoré z hľadiska obsahu nie úplne zodpovedajú tomuto zmluvnému typu, ale to už je iný príbeh.

Fyzická osoba, ktorá ako konateľ alebo spoločník má úzke väzby k obchodnej spoločnosti, sa nepovažuje za spotrebiteľa v ručiteľskom vzťahu, v ktorom zabezpečuje záväzok tejto obchodnej spoločnosti zaplatiť kúpnu cenu z kúpnej zmluvy medzi podnikateľmi (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. novembra 2016 sp. zn. 5 Ndc 10/2016). Hoci sa nezdá tento záver Najvyššieho súdu SR nijako zvlášť prekvapivý a asi by sme ho očakávali, zaujímavá je pre nás použitá argumentačná línia.

Inštitútu odporovateľnosti právnych úkonov sme sa na týchto stránkach už venovali niekoľkrát, pričom vždy sme sa zamerali na vybraný aspekt aplikácie tohto veriteľského ochranného mechanizmu. Dnes by sme si chceli priblížiť pojem „dlžníka“ pre účely uplatnenia odporovacieho práva, a to v kontexte jedného rozsudku Najvyššieho súdu ČR.

Neuspokojivé plnenie pracovných úloh je jedným z dôvodov, pre ktorý môže zamestnávateľ ukončiť pracovný pomer so zamestnancom spôsobom výpovede. Tento výpovedný dôvod sa v praxi často zamieňa s menej závažným porušením pracovnej disciplíny. Aby sme sa vyhli riziku neplatnosti výpovede podanej zo strany zamestnávateľa je potrebné oba výpovedné dôvody od seba dôsledne odlišovať, hoci nie je vylúčený v konkrétnom prípade ich súbeh (a v praxi k tomu väčšinou aj dochádza, nakoľko porušovanie pracovnej disciplíny má väčšinou dopad aj na úroveň plnenia pracovných úloh). V tomto príspevku sa však nebudeme venovať rozdielom medzi týmito výpovednými dôvodmi. Ambíciou je detailnejšie venovať sa praktickým úskaliam využitia výpovedného dôvodu uvedeného v § 63 ods. 1 písm. d) bod 4 Zákonníka práce v situácií, kedy zamestnanec opakovane neuspokojivo plnení pracovné úlohy.

S vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu spája zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácií a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o konkurze a reštrukturalizácií“) nastúpenie niekoľkých právnych účinkov. Tento právny predpis však nie je jediným, v ktorom účinky vyhlásenia konkurzu nájdeme, resp. jeho úprava nie je vo vzťahu ku konkurzom vyvolaným účinkom kompletná.

Inštitút zádržného je dobrým príkladom toho, ako si stavebná prax vytvorila pre svoje potreby zabezpečovací mechanizmus realizácie práv a povinností medzi objednávateľom diela a jeho zhotoviteľom. Totiž v Obchodnom zákonníku, ani v Občianskom zákonníku nenájdeme žiadnu zmienku o tom, čo zádržné predstavuje, prípadne čo má byť jeho účelom. Ide teda o neupravený (mohli by sme povedať tiež inominátny) inštitút, ktorý v našich končinách vzišiel z potrieb stavebnej praxe. Keďže nemá legislatívne zakotvenie, jeho podoba sa v stavebnej praxi postupne kreovala. Dnes už môžeme hovoriť, že existuje v určitej ustálenej podobe s typickými znakmi, ktoré si v tomto príspevku priblížime.  

Jednou z oblastí, ktorej musia developeri venovať zvýšenú pozornosť pri výstavbe obytných, prípadne polyfunkčných objektov, je parkovacia politika. Spôsoby ako zabezpečiť potrebný počet parkovacích miest pri novej výstavbe je viacero, pričom sa líšia náročnosťou technického prevedenia, sumou realizačných nákladov a v neposlednom rade odlišným právnym režimom. V tomto príspevku si priblížime najčastejšie spôsoby zabezpečenia parkovacích miest, s ktorými sa dnes stretávame pri kúpe, či predaji nových bytov a nebytových priestorov nachádzajúcich sa v novovybudovaných obytných, prípadne polyfunkčných domoch.