V podmienkach trhovej ekonomiky, vysokej nezamestnanosti a stúpajúcich nákladov vznikajú rôzne rizikové situácie ohrozujúce predovšetkým sociálne slabšie subjekty a ich právo na ľudsky dôstojnú existenciu. Aby sa jednotlivec neocitol na hranici chudoby a následného vylúčenia zo spoločnosti, je potrebné neustále sledovať najohrozenejšie skupiny obyvateľstva, vyhľadávať a eliminovať príčiny vyvolávajúce tento nepriaznivý stav a vytvárať podmienky pre dosiahnutie aspoň minimálneho životného štandardu. Nevyhnutným nástrojom ochrany jednotlivca pred hmotnou a sociálnou núdzou sa stáva určenie spoločensky uznanej hranice množstva existenčných prostriedkov a služieb nevyhnutných na uspokojovanie základných ľudských potrieb aspoň na minimálnej úrovni, teda určenie životného minima.