4. Kde je hranica prekročená
Symetricky treba pomenovať aj druhú stranu. Existuje situácia, v ktorej sa daňové a trestné posúdenie stretávajú spravidla bez trenia, a je ňou prvá veta § 3 ods. 6 daňového poriadku.
Ak správca dane zistí, že deklarované plnenie sa neuskutočnilo, že sa uskutočnilo v inom rozsahu alebo že ho uskutočnil niekto iný než osoba uvedená na faktúre, nejde o zneužitie práva v zmysle druhej vety § 3 ods. 6 a nejde ani o preusporiadanie. Pri dani z pridanej hodnoty ide o inú zo štyroch situácií, ktoré od seba odlišuje bod 42 rozsudku 3Sfk/25/2023, teda o nepreukázanie hmotnoprávnych podmienok práva na odpočítanie dane, a nie o odopretie tohto práva z dôvodu zneužitia. Zhoduje sa to aj s bodom 14 rozsudku 3Sžfk/5/2018, podľa ktorého v prípade explicitného porušenia zákona o dani z pridanej hodnoty zneužitie práva nenastupuje. Skutočný obsah úkonu je tu iný než obsah deklarovaný a rozhodujúce je práve to, čo sa naozaj stalo. Osobitným prípadom je § 24 ods. 5 daňového poriadku, podľa ktorého sa na doklad znejúci na neexistujúcu osobu v čase jeho vydania v daňovej kontrole a v daňovom konaní neprihliada.
Tu už znaky trestného činu naplnené byť môžu. Najvyšší súd v uznesení 4Tdo/43/2013 potvrdil, že skutková veta opisujúca predloženie účtovných dokladov, ktoré v podvodnom úmysle deklarovali príjmy a výdavky v rozpore so skutočnosťou, zodpovedá všetkým zákonným znakom trestného činu skrátenia dane a poistného, vtedy podľa § 148 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Ak konanie smeruje k tomu, že páchateľ neoprávnene vo väčšom rozsahu uplatní nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty alebo spotrebnej dane, a to v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech, prichádza do úvahy daňový podvod podľa § 277a. Aj v týchto prípadoch však platí, že rozsah si trestný súd posudzuje samostatne, ako to pri skrátení dane potvrdilo uznesenie 1TdoV/12/2023. Rovnako platí, že výsledok daňového konania sám osebe trestný čin nezakladá. Uznesenie 6To/12/2016 to vyslovilo k neuhradeniu daňových povinností, jeho východisko je však všeobecné, keďže trestnoprávna zodpovednosť nie je konštruovaná ako zodpovednosť za výsledok, ale ako zodpovednosť za konanie zavinené, takže aj tu treba zistiť úmysel.
Osobitnú pozornosť si zaslúži trestný čin marenia výkonu správy daní podľa § 278a Trestného zákona, ktorý postihuje toho, kto marí výkon správy daní niektorým zo štyroch spôsobov vymenovaných v odseku 1. Pre našu tému je podstatný prvý z nich, teda že páchateľ v dokladoch predkladaných pri správe daní uvedie nepravdivé alebo hrubo skresľujúce údaje alebo zatají povinné údaje o skutočnostiach rozhodujúcich pre správne určenie dane. Toto ustanovenie však nie je náhradným riešením pre prípady zneužitia práva, a to z dvoch dôvodov. Prvým je znak predchádzajúceho postihnutia, keďže sa vyžaduje, aby bol páchateľ za obdobný čin v predchádzajúcich dvanástich mesiacoch postihnutý. Druhým je obsah jednotlivých alternatív. Prvá z nich vyžaduje nepravdivé alebo hrubo skresľujúce údaje, teda opäť skreslenie skutočnosti, ktoré pri zneužití práva chýba. Ostatné alternatívy, teda pozmenenie či zničenie dokladov, nesplnenie oznamovacej povinnosti a nesplnenie povinnosti pri daňovej kontrole, sa netýkajú obsahu transakcie, ale samostatných porušení povinností v priebehu správy daní, takže ani ony zo zneužitia práva trestný čin nerobia. Podľa § 278a ods. 4 sa navyše odseky 1 až 3 nepoužijú, ak páchateľ tým istým skutkom spáchal trestný čin podľa § 276 až § 277a.
