Skutkový stav
Sťažovateľ bol v konaní pred okresným súdom splnomocnený navrhovateľom, aby ho vo veci starostlivosti o maloleté deti zastupoval. Počas pojednávania vzniesol námietku zaujatosti voči samosudkyni, na základe čoho bol vyzvaný, aby ju zdôvodnil. Jeho písomné námietky zaujatosti považoval okresný súd za hrubo urážajúce, keďže obsahovali útočné vyjadrenia osobnej povahy, začo mu bola uznesením uložená poriadková pokuta vo výške 50.000 Kč. Proti tomuto uzneseniu sa sťažovateľ odvolal, namietal, že nerozumie dôvodu, pre ktorý mu bola pokuta uložená, keď si jeho vyjadrenie súd sám vyžiadal. S poukazom na svoje príjmy uviedol, že pokutu nie je schopný zaplatiť a rozhodnutie prvostupňového súdu považoval za nepreskúmateľné.
Rozhodnutie krajského súdu
V prvom rade krajský súd preskúmal, či v tejto právnej veci nerozhodovala vylúčená sudkyňa. Poukázal na skutočnosť, že nespokojnosť účastníka konania so spôsobom vedenia konania, alebo jeho výsledkom, nemožno bez ďalšieho považovať za existenciu zákonného dôvodu pre vylúčenie sudcu. Odkázal na príslušné ustanovenia o vylúčení sudcov z konania, pričom mal zato, že v tomto prípade k ich naplneniu nedošlo. Z vyjadrenia sudkyne bolo zrejmé, že sa zaujatá necíti byť. Krajský súd nevidel žiadny dôvod pre pochybovanie o jej vyjadrení. K uloženej poriadkovej pokute uviedol, že jej účelom je výchovné pôsobenie na osobu, ktorej je ukladaná, aby sa pokutované konanie už v budúcnosti neopakovalo. Úvaha o jej výške by sa mala zakladať nielen na intenzite, charaktere, početnosti výskytu pokutovaného konania ale aj posúdení majetkových pomerov osoby. Podľa jeho názoru sa výchovným účelom môže minúť tak príliš nízka, ako príliš vysoká poriadková pokuta.
Počas rekapitulácie priebehu konania pred okresným súdom vyšlo najavo, že sťažovateľ počas pojednávania slovne napadol znalca, po čom ho samosudkyňa upozornila na nevhodnosť jeho konania. Následne vzniesol sťažovateľ námietku zaujatosti, pričom uviedol, že príčinou veľkého sporu je práve samosudkyňa. V písomnom zdôvodnení námietky zaujatosti uviedol, že chovanie sudkyne má byť reakciou na odmietnutie otcom maloletých, ktorého sťažovateľ zastupoval. Okrem toho uviedol nevhodné a nevkusné vyjadrenia na osobu samosudkyne. Krajský súd sa stotožnil zo záverom súdu prvého stupňa o hrubej urážlivosti sťažovateľa, keďže jeho vyjadrenia nemali žiadny vzťah k predmetu konania. Zo zápisnice o pojednávaní je zrejmé, že sťažovateľ bol opakovane upozornený na to, aby nezasahoval do konania, pod hrozbou uloženia pokuty. Ako splnomocnenec na zastupovanie v konaní mal zaujať profesionálny prístup, prejavovaný úctou a zdvorilosťou, pričom jeho prístup bol pravým opakom uvedeného. Vzhľadom na majetkové pomery sťažovateľa poriadkovú pokutu znížil na 25.000 Kč.
Ústavný súd ČR
Rozhodnutie okresného a krajského súdu napadol sťažovateľ ústavnou sťažnosťou, v ktorej namietal porušenie jeho práva na spravodlivý proces, princípu zákonnosti, právnej istoty práva na ochranu základných práv súdnou mocou, garancie rovnosti účastníkov atď. Namietal výšku uloženej pokuty, nepreskúmateľnosť, neurčitosť a nejasnosť rozhodnutia okresného súdu, ktoré podložil opätovne pestrým vyjadrením na osobu samosudkyne.
Ústavný súd sťažnosť preskúmal, na základe čoho dospel k záveru, že nedošlo k porušeniu namietaných základných práv a slobôd sťažovateľa. Konštatoval nasledovné:
- „V souvislosti s kritikou soudů a soudců je třeba při posuzování toho, zda nejsou dotčené výroky vzhledem k prokázanému skutkovému základu přehnané, vzít v úvahu rovněž následující faktory: (1) vůči komu kritika směřuje, (2) kdo kritizuje, (3) co, (4) kde a (5) jakou formou.“ (Nález Ústavného súdu Českej republiky, sp.zn. ÚS 750/15, z 19. januára 2016)
