Kedy je nepriznaný príjem trestným činom podľa § 276 Trestného zákona a kedy len správnym deliktom — rozsah, úmysel, kvalifikačné momenty, účinná ľútosť a judikatúra po novelách rokov 2024 – 2026.
Tvrdenie, že „podanie priznania bez všetkých príjmov je daňový podvod, ktorý je vždy trestný čin, na rozdiel od nepodania, ktoré býva len správnym deliktom”, je intuitívne — a nesprávne hneď dvojnásobne. Tento rozbor mapuje skutočnú hranicu medzi trestným činom a správnym deliktom pri nepriznanom príjme: rozhoduje rozsah skrátenej dane a úmysel, nie fakt podania — a ekvivalencia konania a opomenutia je v § 276 TZ pevne ustálená.
- I. Dva omyly v jednej vete
- II. Objektívna stránka: konanie a opomenutie
- III. Rozsah, pásma a procesné dôsledky
- IV. Subjektívna stránka: úmysel
- V. Kvalifikačné momenty a pokračovanie
- VI. Komparácia rizika
- VII. Správnoprávny režim pod prahom
- VIII. Zánik trestnosti a náprava
I. Dva omyly v jednej vete
Terminologický. „Daňový podvod” je samostatný a úzko vymedzený trestný čin podľa § 277a TZ — neoprávnené uplatnenie nároku na vrátenie DPH alebo spotrebnej dane vo väčšom rozsahu, t. j. nad 20 000 € (fiktívny nadmerný odpočet). Zatajenie príjmu v priznaní k dani z príjmov pod túto skutkovú podstatu nespadá; ide o skrátenie dane podľa § 276 TZ.
Systémový. Deliaca čiara medzi trestným činom a správnym deliktom nevedie medzi „podal” a „nepodal”, ale cez výšku skrátenej dane a zavinenie. Nepodanie priznania je plnohodnotná forma spáchania skrátenia dane — spáchaného opomenutím.
II. Objektívna stránka: ekvivalencia konania a opomenutia
Objektom § 276 je záujem štátu na správnom vyrubení dane. Objektívna stránka spočíva v tom, že páchateľ vytvára podmienky, aby mu správca dane daň vôbec nevyrubil, alebo ju vyrubil v nižšej než zákonnej výške. Ide o špecifickú formu podvodného konania, ktorá zahŕňa obe alternatívy — nepravdivé (neúplné) priznanie aj úplné nepodanie smerujúce k tomu, aby k vyrubeniu vôbec nedošlo.
Skrátením dane je akékoľvek úmyselné konanie, v dôsledku ktorého je daň vyrubená nižšie, než určuje zákon — alebo k jej vyrubeniu vôbec nedôjde.
Skrátením dane naopak nie je samotné nezaplatenie už vyrubenej dane (to je § 278 TZ — nezaplatenie dane), ani jej zadržanie a neodvedenie platiteľom (§ 277 TZ). Od § 276 treba odlíšiť aj § 278a TZ (marenie výkonu správy daní), ktorého objektom je riadny priebeh správy daní. Obe formy skrátenia dane ilustruje judikatúra:
Okresná prokuratúra Žilina, sp. zn. 1 Pv 15/21/5511-26 (uznesenie z 29. 4. 2025)
SZČO za zdaňovacie obdobie 2009 nepodala priznanie k dani z príjmov a zatajila príjmy vyše 51 800 € (daň určená podľa pomôcok: 9 588,67 €). Skutok kvalifikovaný ako skrátenie dane podľa § 276 — spáchané nepodaním; po novele prekvalifikovaný zo zločinu (ods. 2) na prečin (ods. 1). Stíhanie napokon zastavené podľa § 215 ods. 1 písm. b) TP: rozsah skrátenej dane ako znak skutkovej podstaty musí byť ustálený bez rozumných pochybností — dorub podľa pomôcok bez možnosti zistiť skutočné výdavky nepostačuje.
Najvyšší súd SR, sp. zn. 5Tdo/54/2021 (uznesenie z 13. 1. 2022)
Daňovník podal priznanie k DPH, ale nezahrnul doň daň z reálne uskutočneného dodania tovaru, o ktorom vedel; tým zatajil daň na výstupe a skrátil DPH.
Judikatúra NS SR · uznesenie generálneho prokurátora SR zo 4. 3. 2025 (§ 363 TP)
Skrátenie dane vo viacerých po sebe nasledujúcich zdaňovacích obdobiach možno posúdiť ako jeden pokračovací trestný čin (§ 122 ods. 10 TZ) pri jednotiacom zámere — so sčítaním rozsahu a dosahom na kvalifikáciu. Takto GP SR posúdil skrátenie DPH v šiestich mesačných obdobiach; súbežné pričítanie znaku „po dlhší čas” [§ 138 písm. b)] je však pri pokračovaní doktrinálne sporné.
Obe konania napĺňajú tú istú skutkovú podstatu. Rozdiel nie je v kvalifikácii, ale v dvoch veličinách — rozsah a úmysel.
