Zamestnankyňa VL bola zamestnaná v nemocnici v Krakove od októbra 2011 do septembra 2016. V decembri 2011 jej bolo vydané potvrdenie osvedčujúce zdravotné postihnutie, ktoré v tom istom mesiaci odovzdala svojmu zamestnávateľovi. Zamestnávateľ s cieľom znížiť výšku príspevkov nemocnice do Štátneho fondu pre integráciu osôb so zdravotným postihnutím, sa po stretnutí so zamestnancami v druhom polroku 2013 rozhodol priznať mesačný príplatok ku mzde pracovníkom, ktorí mu po tomto stretnutí odovzdali potvrdenie osvedčujúce ich zdravotné postihnutie. Na základe toho bol príplatok ku mzde priznaný 13-tim pracovníkom, ktorí po tomto stretnutí predložili svoje potvrdenia, zatiaľ čo 16-tim ďalším pracovníkom, medzi ktorými bola aj zamestnankyňa VL, ktorí ich predložili už skôr, príplatok ku mzde nebol priznaný.
Vzhľadom na to, že žaloba podaná proti zamestnávateľovi bola na prvom stupni zamietnutá, VL podala odvolanie na vnútroštátny súd (Krajský súd Krakov, Poľsko). Podľa VL bolo konanie jej zamestnávateľa v rozpore so zákazom akejkoľvek priamej alebo nepriamej diskriminácie založenej na zdravotnom postihnutí, zakotveným v smernici 2000/781.
Vnútroštátny súd sa rozhodol obrátiť na Súdny dvor pýtajúc sa, či prax zamestnávateľa spočívajúca vo vylúčení od ním zvoleného dátumu nárok na príplatok ku mzde vyplácaný zdravotne postihnutým pracovníkom, na základe predloženia potvrdenia osvedčujúceho zdravotné postihnutie tých pracovníkov, ktorí už predložili svoje potvrdenie pred uvedeným dátumom, môže predstavovať diskrimináciu v zmysle článku 2 smernice.
Ako uvedené posúdil Súdny dvor?
Súdny dvor v prvom rade uviedol, že zásada rovnosti zaobchádzania zakotvená v smernici 2000/78 má chrániť pracovníka so zdravotným postihnutím proti akejkoľvek diskriminácii založenej na zdravotnom postihnutí nielen vo vzťahu k pracovníkom bez zdravotného postihnutia, ale aj vo vzťahu k ostatným pracovníkom so zdravotným postihnutím.
V druhom rade Súdny dvor posudzoval, či sporná prax môže predstavovať diskrimináciu založenú na zdravotnom postihnutí zakázanú smernicou 2000/78. V tejto súvislosti uviedol, že ak zamestnávateľ zaobchádza s pracovníkom nepriaznivejšie, ako v porovnateľnej situácii zaobchádza s iným pracovníkom, a ak sa ukáže, že k tomuto znevýhodňujúcemu zaobchádzaniu dochádza na základe zdravotného postihnutia tohto prvého pracovníka, je takéto zaobchádzanie (keďže sa opiera o kritérium neoddeliteľne spojené s týmto zdravotným postihnutím) v rozpore so zákazom priamej diskriminácie uvedeným v článku 2 ods. 2 písm. a) smernice 2000/78.
Keďže sporná prax je dôvodom rozdielneho zaobchádzania s dvomi kategóriami pracovníkov so zdravotným postihnutím, ktorí sa nachádzajú v porovnateľnej situácii, je úlohou vnútroštátneho súdu aby určil, či časová podmienka stanovená zamestnávateľom na priznanie dotknutého príplatku ku mzde, t. j. predloženie potvrdenia osvedčujúceho zdravotné postihnutie po dátume, ktorý si tento zamestnávateľ zvolil, predstavuje kritérium neoddeliteľne spojené so zdravotným postihnutím pracovníkov, ktorým bol tento príplatok zamietnutý.
Súdny dvor uviedol, že v prejednávanej veci nič nenasvedčuje tomu, že by zamestnávateľ umožnil pracovníkom so zdravotným postihnutím, ktorí mu už pred týmto dátumom predložili potvrdenie, aby ho opätovne predložili alebo aby predložili nové potvrdenie, a preto táto prax mohla mať za následok definitívne znemožnenie splnenia tejto časovej podmienky vo vzťahu k jasne určenej skupine zloženej zo všetkých pracovníkov so zdravotným postihnutím, o ktorých zdravotnom postihnutí zamestnávateľ pri zavedení tejto praxe nevyhnutne vedel. Poslední uvedení pracovníci totiž postihnutie predtým oficiálne oznámili formou predloženia potvrdenia osvedčujúceho zdravotné postihnutie. Takáto prax teda môže predstavovať priamu diskrimináciu, pokiaľ môže definitívne znemožniť splnenie uvedenej časovej podmienky jasne určenej skupine pracovníkov zloženej zo všetkých pracovníkov so zdravotným postihnutím, o ktorých postihnutí zamestnávateľ pri zavedení tejto praxe nevyhnutne vedel.
Súdny dvor ďalej zdôraznil, že ak by mal vnútroštátny súd naopak konštatovať, že predmetné rozdielne zaobchádzanie vyplýva zo zdanlivo neutrálnej praxe, bude musieť na účely určenia, či táto prax predstavuje nepriamu diskrimináciu v zmysle článku 2 ods. 2 písm. b) smernice 2000/78, overiť, či toto rozdielne zaobchádzanie malo za následok najmä osobitné znevýhodnenie osôb s určitým zdravotným postihnutím v porovnaní s osobami s iným zdravotným postihnutím a predovšetkým znevýhodnenie niektorých pracovníkov so zdravotným postihnutím z dôvodu osobitnej povahy ich zdravotného postihnutia, najmä z dôvodu jeho zjavnej povahy alebo z dôvodu, že toto postihnutie si vyžadovalo primerané prispôsobenia.
Podľa Súdneho dvora možno totiž usudzovať, že to boli hlavne pracovníci s takýmto zdravotným postihnutím, ktorí pred dátumom zvoleným dotknutou nemocnicou museli oficiálne informovať túto nemocnicu o svojom zdravotnom stave predložením potvrdenia osvedčujúceho zdravotné postihnutie, hoci iní pracovníci s iným typom zdravotného postihnutia, napríklad z dôvodu, že je menej závažné alebo si bezprostredne nevyžaduje takéto prispôsobenia, mali možnosť rozhodnúť sa, či takýto krok urobia alebo nie.
Z uvedeného dôvodu takáto zdanlivo neutrálna prax, môže predstavovať nepriamu diskrimináciu založenú na zdravotnom postihnutí, ak vedie k osobitnému znevýhodneniu pracovníkov so zdravotným postihnutím v závislosti od povahy ich zdravotného postihnutia a ak nie je objektívne odôvodnená legitímnym cieľom a prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa nie sú primerané a nevyhnutné, čo však musí overiť vnútroštátny súd.
Zdroj: https://curia.europa.eu/jcms/upload/docs/application/pdf/2021-01/cp210009sk.pdf
