Doba moderných technológií a postupov prináša mnohé výhody v podobe uľahčenia života, no rovnako tak prináša čoraz viac okliešťujúci pocit straty súkromia. Mnoho odporcov zbierania dát pomocou týchto technológií, a to či už dobrovoľného alebo nedobrovoľného, poukazuje na rozsiahle možnosti zneužitia takýchto informácií privátneho charakteru. Každý človek ma právo na ochranu svojho súkromia, avšak toto právo môže byť obmedzené za určitých zákonom vymedzených okolností. Priaznivci takéhoto zberu údajov o osobách argumentujú najmä bezpečnosťou a možnosťou predchádzania rôznej trestnej činnosti vďaka takýmto zásahom do súkromia. Otázku posudzovania hraníc zberu takýchto údajov prejednával Súdny dvor EÚ vo veci C-205/21, v spore, ktorého predmetom bola otázka súladu získavania biometrických a genetických údajov každej osoby obvinenej z úmyselného trestného činu stíhaného ex offo na účely ich policajnej registrácie s nariadením Európskeho parlamentu a Rady 2016/679 o ochrane osobných údajov známym pod názvom GDPR.
V tomto spore vystupuje osoba V.S., ktorá bola obvinená z údajnej účasti na organizovanej zločineckej skupine vytvorenej s cieľom obohatiť sa, aby spoločne s ďalšími osobami spáchala na bulharskom území trestné činy. Po vznesení tohto obvinenia bulharská polícia vyzvala V.S., aby sa podrobila získaniu jej daktyloskopických a fotografických údajov na účely ich registrácie a odberu vzorky na vytvorenie jej profilu DNA. V. S. sa odmietla podrobiť získaniu týchto údajov, ktoré sa jej týkajú, na účely ich registrácie a odberu vzorky na vytvorenie jej profilu DNA. Polícia toto získavanie nevykonala a obrátila sa na vnútroštátny súd. Vnútroštátny súd mal pochybnosti o zlučiteľnosti zákonných a iných právnych predpisov bulharského práva uplatniteľných na policajnú registráciu s právom Únie a podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Vnútroštátny súd sa totiž domnieva, že existuje rozpor medzi článkom 25a ZMVR (zákon o ministerstve vnútra, ktorým ministerstvo vykonáva určité hlavné činnosti, vrátane operatívnopátracej činnosti, sledovacej činnosti a vyšetrovacej činnosti v súvislosti s trestnými činmi a informačnej činnosti), ktorý tým, že odkazuje na článok 9 nariadenia GDPR, zrejme nepovoľuje odber biometrických a genetických údajov, a článkom 68 ZMVR, ktorý ho jednoznačne povoľuje. Súd zastáva skôr názor, že na spracúvanie biometrických a genetických údajov je nevyhnutné zhromaždiť presvedčivejšie dôkazy, ako sú tie, ktoré sú podľa orgánov činných v trestnom konaní nevyhnutné na vznesenie obvinenia voči určitej osobe, pretože toto vznesenie obvinenia slúži na informovanie tejto osoby o podozreniach voči nej a o jej možnosti brániť sa.
V zmysle uvedených pochybností vnútroštátny súd adresoval Súdnemu dvoru jednu zo štyroch prejudiciálnych otázok v znení: Je v súlade s článkom 6 písm. a) smernice 2016/680 o ochrane osobných údajov v spojení s článkom 48 Charty, že vnútroštátny zákon, ktorý stanovuje povinnosť súdu nariadiť nútené získavanie osobných údajov (prostredníctvom fotografií, daktyloskopických otlačkov a vzoriek DNA), ak osoba, ktorá je obvinená z úmyselného trestného činu stíhaného ex offo, odmietne dobrovoľnú súčinnosť pri získavaní týchto osobných údajov, pričom súd nemôže posúdiť, či sa možno odôvodnene domnievať, že táto osoba spáchala trestný čin, z ktorého je obvinená?
Súdny dvor k veci samej hovorí, že v tejto súvislosti sa v článku 10 smernice 2016/680 stanovuje, že spracúvanie takýchto citlivých údajov je možné „len vtedy, ak je úplne nevyhnutné, podlieha primeraným zárukám ochrany práv a slobôd dotknutej osoby“ a len v troch prípadoch, najmä podľa písmena a) uvedeného článku, keď je toto spracúvanie prípustné podľa práva Únie alebo práva členského štátu. Naproti tomu článok 9 ods. 1 nariadenia GDPR v zásade stanovuje zákaz spracúvania uvedených citlivých údajov spolu so zoznamom situácií vymenovaných v tomto článku 9 ods. 2, v ktorých možno udeliť výnimku z tohto zákazu, pričom v tomto zozname sa neuvádza situácia, ktorá by spĺňala požiadavku stanovenú v článku 10 písm. a) tejto smernice, zodpovedajúca spracúvaniu údajov na účely, ktoré sú uvedené v článku 1 ods. 1 uvedenej smernice. Z toho vyplýva, že zatiaľ čo spracúvanie biometrických a genetických údajov príslušnými orgánmi na účely, na ktoré sa vzťahuje smernica 2016/680, môže byť prípustné za predpokladu, že je v súlade s požiadavkami uvedenými v článku 10 tejto smernice úplne nevyhnutné, podporené primeranými zárukami a stanovené právom Únie alebo vnútroštátnym právom, nemusí to nevyhnutne platiť v prípade spracúvania tých istých údajov, ktoré patria do pôsobnosti nariadenia GDPR.
Súdny dvor pripomína judikatúru (C245/19 a C246/19, EU:C:2020:795, bod 76), v zmysle ktorej nemôžu existovať nejasnosti, pokiaľ ide o ustanovenia práva Únie, na základe ktorých môže vnútroštátne právo povoliť spracúvanie biometrických a genetických údajov, o aké ide vo veci samej, a pokiaľ ide o uplatniteľné podmienky, ktorými sa toto povolenie riadi. Dotknuté osoby a príslušné súdy totiž musia mať možnosť presne určiť najmä podmienky, za ktorých sa takéto spracúvanie môže uskutočniť, ako aj účely, na ktoré sa môže legálne vykonávať. Pravidlá nariadenia GDPR a pravidlá smernice uplatniteľné na tieto požiadavky sa pritom môžu líšiť.
Súdny dvor dospel k názoru, že článok 10 písm. a) smernice 2016/680 v spojení s článkom 52 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že spracúvanie biometrických a genetických údajov policajnými orgánmi, aby mohli viesť svoje vyšetrovania na účely boja proti trestnej činnosti a udržiavania verejného poriadku, je prípustné podľa práva členského štátu v zmysle článku 10 písm. a) tejto smernice za predpokladu, že právo tohto členského štátu obsahuje dostatočne jasný a presný právny základ pre povolenie uvedeného spracúvania. Skutočnosť, že vnútroštátny legislatívny akt, ktorý obsahuje takýto právny základ, okrem toho odkazuje na nariadenie GDPR, a nie na smernicu 2016/680, nemôže sama osebe spochybniť existenciu takéhoto povolenia, pokiaľ z výkladu všetkých uplatniteľných ustanovení vnútroštátneho práva dostatočne jasne, presne a jednoznačne vyplýva, že predmetné spracúvanie biometrických a genetických údajov patrí do pôsobnosti tejto smernice, a nie do pôsobnosti tohto nariadenia.
Súdny dvor sa vysporiadal aj s otázkou povinného zberu takýchto údajov. Ak sa uplatní ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré stanovuje, že v prípade, že dotknutá osoba odmietne súčinnosť pri získavaní biometrických a genetických údajov, ktoré sa jej týkajú, na účely ich registrácie vykonávanej na účely, na ktoré sa vzťahuje článok 1 ods. 1 smernice 2016/680, je súd príslušný na rozhodovanie o trestnej zodpovednosti tejto osoby oprávnený povoliť toto získanie. To isté ustanovenie vnútroštátneho práva sa okrem toho uplatní na údaje týkajúce sa osôb obvinených z úmyselných trestných činov stíhaných ex offo. Podľa informácií vnútroštátneho súdu je veľká väčšina trestných činov upravených v Trestnom zákone úmyselná a takmer všetky sú stíhané ex offo.
V dôsledku toho každá obvinená osoba, ktorá namietala proti získaniu fotografických, daktyloskopických a genetických údajov o svojej osobe v rámci postupu, akým je policajná registrácia, ktorý musí spĺňať požiadavky článku 10 smernice 2016/680, musí mať možnosť využiť, ako to vyžaduje článok 47 Charty, právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom proti rozhodnutiu o povolení núteného výkonu tohto získania údajov, aby sa mohla dovolávať práv, ktoré jej vyplývajú zo záruk stanovených v tomto ustanovení, a najmä záruky smerujúcej k tomu, aby sa podľa článku 10 písm. a) tejto smernice získavanie biometrických a genetických údajov vykonalo v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktoré ho povoľujú. Táto záruka predovšetkým znamená, že príslušný súd môže preskúmať, či opatrenie na vznesenie obvinenia, ktoré je právnym základom tejto policajnej registrácie, bolo prijaté v súlade s pravidlami vnútroštátneho trestného konania na základe dostatočných dôkazov o tom, že dotknutá osoba je vinná z úmyselného trestného činu stíhaného ex offo.
Súdny dvor dospel teda k výkladu, že ak osoba obvinená z úmyselného trestného činu stíhaného ex offo odmietne dobrovoľnú súčinnosť pri získavaní biometrických a genetických údajov o jej osobe na účely ich registrácie, je príslušný trestný súd povinný povoliť opatrenie na nútený výkon tohto získavania bez toho, aby mal právomoc posúdiť, či sa možno odôvodnene domnievať, že dotknutá osoba spáchala trestný čin, z ktorého je obvinená, za predpokladu, že vnútroštátne právo následne zaručuje účinné súdne preskúmanie podmienok tohto obvinenia, z ktorých vyplýva povolenie na vykonanie uvedeného získavania. K tomuto je však nutné pripojiť požiadavku, podľa ktorej musí byť spracúvanie biometrických a genetických údajov povolené len vtedy, ak je úplne nevyhnutné a zodpovedá požiadavke zvýšenej ochrany určitých kategórií údajov. V tejto súvislosti nemožno účely spracúvania biometrických a genetických údajov označiť príliš všeobecne, ale vyžadujú, aby boli dostatočne presným a konkrétnym spôsobom vymedzené, aby bolo možné posúdiť úplnú nevyhnutnosť uvedeného spracúvania. Požiadavka nevyhnutnosti je splnená, keď cieľ sledovaný spracovaním dotknutých údajov nemožno za primeraných podmienok dosiahnuť rovnako účinne inými prostriedkami, ktoré menej zasahujú do základných práv dotknutých osôb, predovšetkým do práv na rešpektovanie súkromného života a na ochranu osobných údajov zaručených v článkoch 7 a 8 Charty (rozsudok z 1. augusta 2022, Vyriausioji tarnybinės aikos komisija, C184/20, EU:C:2022:601, bod 85).
Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy Súdny dvor prišiel k záveru, že vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje systematické získavanie biometrických a genetických údajov od každej osoby obvinenej z úmyselného trestného činu stíhanej ex offo, je v zásade v rozpore s požiadavkou stanovenou v článku 10 smernice (EÚ) 2016/680, podľa ktorej sa spracúvanie osobitných kategórií údajov uvedených v tomto článku musí povoliť len vtedy, ak je úplne nevyhnutné. Takáto právna úprava totiž môže viesť k nediferencovanému a všeobecnému získavaniu biometrických a genetických údajov od väčšiny obvinených osôb, keďže pojem úmyselný trestný čin stíhaný ex offo má obzvlášť všeobecný charakter a môže sa uplatňovať na veľký počet trestných činov bez ohľadu na ich povahu a závažnosť. V prípade, že vnútroštátne právo nezaručuje takéto preskúmanie opatrenia na získavanie biometrických a genetických údajov, prislúcha vnútroštátnemu súdu zamietnutie žiadosti policajných orgánov o povolenie núteného výkonu tohto získavania.
