Prelomové rozhodnutie
Je to už pár mesiacov, kedy nález Ústavného súdu Slovenskej republiky („Ústavný súd“) vzbudil značnú diskusiu v právnických kruhoch. Svojim rozhodnutím – nálezom totiž Ústavný súd prelomil zásadu „Nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“. Táto starorímska zásada je jednou zo základných a najznámejších právnych zásad, podľa ktorej nikto nemôže na druhého preniesť viac práv než má sám.
Skutkový stav
Sťažovateľ nadobudol na základne kúpnej zmluvy uzatvorenej v r. 2000 od predávajúceho úpadcu, v zastúpení správcom konkurznej podstaty nehnuteľnosti. Uvedený prevod mal taktiež potrebný súhlas príslušného konkurzného súdu. Správca konkurznej podstaty úpadcu však následne v konkurze v r. 2007 zapísal predmetné nehnuteľnosti do konkurznej podstaty úpadcu. Z uvedeného dôvodu sa sťažovateľ žalobou podanou na okresnom súde domáhal vylúčenia nehnuteľností z konkurznej podstaty.
Rozhodnutia všeobecných súdov
Okresný súd rozhodol tak, že žalobu sťažovateľa zamietol. Uviedol pritom, že sťažovateľ v konaní nepreukázal platné nadobudnutie vlastníckeho práva u svojich predchodcov, a súčasne vytkol sťažovateľovi nesplnenie tzv. koncentračnej zásady v konaní. Uviedol, že sťažovateľ sa preto nemohol stať vlastníkom nehnuteľností na základe uvedenej kúpnej zmluvy. Rozhodnutie okresného súdu potvrdil i krajský súd. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie sťažovateľa odmietol z dôvodu neprípustnosti
Sťažnosť
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti podanej na Ústavnom súde namietal predovšetkým selektívnosť všeobecných súdov pri citácii českej judikatúry, formálny prístup pri posudzovaní koncentračnej námietky ako i posúdení jeho dobromyseľnosti aj pri nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam od úpadcu aj za súčinnosti s konkurzným súdom.
Rozhodnutie Ústavného súdu
Ústavný súd považoval sťažnosť sťažovateľa za dôvodnú. Vo svojom odôvodnení:
- zdôraznil povinnosť všeobecných súdov zohľadňovať špecifické okolnosti a individuálne súvislosti každého konkrétneho prípadu tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé vyriešenie veci, t. j. také, aby úzkostlivé lipnutie na litere zákona v prospech jednej procesnej strany nespôsobilo do očí bijúcu nespravodlivosť druhej procesnej strany;
- uviedol, že je potrebné postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery;
- poukázal na vzájomnú kolíziu dvoch ústavných hodnôt – princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má).
Ústavný súd z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty – princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv (čo platí aj pre tento prípad), treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 549/2015-33)
