Advokátska mlčanlivosť je základným pilierom výkonu profesie advokáta. Bez tejto najdôležitejšej ochrany klienta zo strany advokáta by bolo len veľmi ťažké efektívne hájiť jeho záujmy a práva. Advokát je takto povinný chrániť klienta nielen pred vyzradením či zneužitím jeho dôverných informácií tretím stranám.
Advokátska mlčanlivosť je upravená najmä v zákone č. 586/2003 Z. z. o advokácii, a to v ustanovení § 23, pričom jej primárne mantinely sú definované v odseku jeden. Podľa neho je advokát povinný zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie, ak osobitný predpis na úseku predchádzania a odhaľovania legalizácie príjmov z trestnej činnosti a financovania terorizmu neustanovuje inak.
Povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť sa neformuje na základe právneho úkonu osobitne vo vzťahu ku každému jednému klientovi, ale táto povinnosť vzniká priamo ex lege z podstaty posudzovaného právneho vzťahu. Povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť pritom vzniká bez ohľadu na existenciu právnej skutočnosti (napr. mandátna zmluva, splnomocnenie a pod.), ktorou sa konštituuje osobitný právny vzťah medzi advokátom a jeho klientom. Povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť sa preto vzťahuje napríklad aj na situácie, keď osoba obvinená z trestného činu navštívi advokáta napr. v sídle advokátskej kancelárie, ktorého si plánuje zvoliť ako obhajcu v trestnom konaní, pričom ešte pred podpísaním plnej moci mu ozrejmí podstatu svojho obvinenia, popíše, ako spáchal predmetný skutok, pričom k samotnému podpisu mandátnej zmluvy, resp. plnej moci na zastupovanie dôjde až na druhý deň.
Rovnakým spôsobom vyložil povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť aj Ústavný súd Českej republiky, ktorý vo svojom náleze zo dňa 25.11.2010 pod sp. zn. II. ÚS 889/10 k tejto problematike uviedol, že povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť začína okamihom, kedy ho klient požiada o právnu službu a v súvislosti s tým ho začne oboznamovať so svojím problémom. Povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť sa vzťahuje výlučne iba na tie skutočnosti, ktoré sa advokát dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie a ktorých poznanie zároveň vyplýva z povahy dôverného vzťahu medzi advokátom a jeho klientom. V rámci týchto skutočností je advokát povinný zachovávať mlčanlivosť aj v prípade, ak ho klient alebo všetci jeho právni nástupcovia pozbavia tejto povinnosti, ak usúdi, že pozbavenie povinnosti zachovávať mlčanlivosť je v neprospech klienta.
Pokiaľ sa advokát sám ocitne v procesnom postavení obvineného, nevzťahuje sa na neho ustanovenie § 23 ods. 1 zákona o advokácii do tej miery, ktorá je nevyhnutná pre uplatnenie jeho obhajobných práv. V takýchto prípadoch nie je potrebné, aby obvinený advokát pred svojím výsluchom v procesnom postavení obvineného vyžadoval od svojho klienta oslobodenie od povinnosti zachovávať mlčanlivosť. V takejto situácii má totiž právo na obhajobu a spravodlivý proces obvineného advokáta prednosť pred zákonnou povinnosťou mlčanlivosti, čo vyplýva priamo aj z Trestného poriadku, ktorý všeobecne pri výsluchu obvineného neobsahuje žiadne zákonné limity zákazu výsluchu, ako je tomu v prípade svedka v zmysle ustanovenia § 129 Trestného poriadku. Uvedené závery potvrdil nález Ústavného súdu ČR zo dňa 14.10.2020 pod sp. zn. II. ÚS 4071/2019.
V tomto prípade bol sťažovateľ advokát, ktorý bol rozsudkom Mestského súdu v Brne uznaný vinným zo spáchania prečinu zneužitia právomoci úradnej osoby vo forme účastníctva v podobe návodu a odsúdený na trest odňatia slobody v dĺžke trvania dvanástich mesiacov s podmienečným odkladom trestu na skúšobnú dobu v dĺžke troch rokov a na trest zákazu výkonu advokácie na dobu dva a pol roka. Spolu so sťažovateľom bol odsúdený pre dokonaný trestný čin aj hlavný páchateľ, sudca insolvenčného úseku Krajského súdu v Brne, voči ktorému mal sťažovateľ pôsobiť ako návodca pri trestnom čine. Odvolací Krajský súd v Ostrave skrátil sťažovateľovi dĺžku skúšobnej doby u podmienečne odloženého trestu na dva roky. S týmto výsledkom sa sťažovateľ neuspokojil a podal dovolanie, ktoré Najvyšší súd odmietol. Podľa názoru všeobecných súdov mal sťažovateľ pri výkone advokácie zmanipulovať prihlásenie oneskorenej pohľadávky svojej klientky do insolvečného konania tak, aby bola prijatá ako podaná riadne a včas.
Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti namietal celý rad pochybení, ktorých sa všeobecné súdy mali dopustiť, ale pre rozhodovanie Ústavného súdu však bola hlavná námietka sťažovateľa, že jeho obhajoba bola v zásade znemožnená tým, že sa činu mal dopustiť pri výkone advokácie, a teda vo vzťahu k svojej klientke bol viazaný povinnosťou mlčanlivosti. Sťažovateľ mal za to, že povinnosti mlčanlivosti ustupujú advokátove osobné záujmy, pretože podľa stavovských predpisov je nútený uprednostniť záujmy klienta aj pred svojimi vlastnými záujmami, a teda že jeho mlčanlivosť bola jeho povinnosťou a nie právom, ktorú musí bezpodmienečne zachovávať za predpokladu, že nebol klientom zbavený tejto povinnosti. Uvádza, že preto nemohol uvádzať skutočnosti na svoju obhajobu, lebo sa ich dozvedel počas výkonu advokácie.
Ústavný súd ČR sa s takouto argumentáciou sťažovateľa nestotožnil, a zamietol ústavnú sťažnosť proti rozsudku Mestského súdu v Brne, rozsudku Krajského súdu a proti uzneseniu Najvyššieho súdu ČR, pretože nezistil, že by nimi došlo k porušeniu ústavne zaručených základných práv a slobôd sťažovateľa. Ústavný súd sa podrobne zaoberal všeobecnými východiskami ku kolízii povinnosti mlčanlivosti s právom na obhajobu za použitia vlastnej judikatúry, judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj komentárovej literatúry. V náleze dospel k záveru, že pokiaľ účinná obhajoba obvineného vyžaduje prelomenie povinnosti mlčanlivosti, potom právo obvineného na obhajobu podľa článku 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd prevažuje nad touto povinnosťou.
Právo na obhajobu má prednosť pred povinnosťou mlčanlivosti, ktorá viaže obvineného. Aj v takýchto prípadoch však advokát musí dbať na oprávnené záujmy svojho klienta, a z povinnosti mlčanlivosti ich vyňať len v rozsahu potrebnom pre svoju účinnú obhajobu. Tento rozsah je advokát zásadne oprávnený posúdiť sám, a zodpovednosť za porušenie povinnosti mlčanlivosti preto nesie len vtedy, ak zjavne zneužil svoje právo na účel nespôsobilý na jeho účinnú obhajobu prispieť. Ústavný súd vyslovil názor, že advokátovo právo na obhajobu je povinnosti zachovávať mlčanlivosť nadradené, a tento názor už bol publikovaný aj v komentárovej literatúre pred vydaním prvého napadnutého rozhodnutia a čiastočne aj v judikatúre. Sťažovateľ ako advokát mal byť s týmto názorom oboznámený, a tomu prispôsobiť aj svoju obhajobu. Ústavný súd konštatoval že sťažovateľ tak vôbec neurobil a na obhajobu v tomto smere úplne rezignoval. Túto skutočnosť pritom pripísal Ústavný súd na ťarchu práve sťažovateľovi.
Za pozornosť pritom stojí aj súdna prax v prípadoch, keď advokát vystupuje v trestnom konaní ako svedok. Takúto situáciu upravuje rozhodnutie pod spis. zn. R 21/2015, z ktorého vyplýva, že advokát nemôže byť vypočúvaný ako svedok v trestnom konaní ani potom, čo bol povinnosti mlčanlivosti klientom zbavený, nakoľko zákonná povinnosť mlčanlivosti stále trvá a existuje.
Bez efektívnej povinnosti mlčanlivosti by bolo značne znemožnené advokátom vykonávať svoju profesiu. To zohľadňuje súčasná slovenská ako aj česká právna judikatúra, ktorá, aj vzhľadom na vyššie uvedené, kladie vysoký dôraz nielen na ochranu klienta, ale aj na základné práva a slobody samotného advokáta v prípadoch, keď sa ocitne na lavici obžalovaných alebo v pozícii svedka. Pritom práve Slovenská republika zažíva v poslednej dobe veľký nárast trestných stíhaní mediálne viac či menej známych advokátov. A ako súdna prax ukazuje, toto právo zachovávať mlčanlivosť svedčí v prvom rade v prospech klienta a až následne v prospech samotného advokáta.
