Vladimír Putin, prezident Ruskej federácie, má byť podľa Medzinárodného trestného súdu zodpovedný za vojnové zločiny, ktoré boli údajne spáchané na území Ukrajiny od 24.02.2022, podľa čl. 8 ods. 2 písm. a) bod vii) a čl. 8 ods. 2 písm. b) bod viii) Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu (Rímsky štatút). Týmito zločinmi sa konkrétne rozumejú závažné porušenie Ženevských dohovorov z 12. augusta 1949, presnejšie nezákonná deportácia alebo presun a nezákonné obmedzenie, špecificky nezákonná deportácia a transfer populácie (detí) z územia Ukrajiny do Ruska ako aj iné závažné porušenie zákonov a zvyklostí uplatniteľných v medzinárodných ozbrojených konfliktoch v rámci vytvoreného rámca medzinárodného práva, kde ide konkrétne o priamy alebo nepriamy presun časti vlastného civilného obyvateľstva okupujúcou mocnosťou na územie, ktoré okupuje, alebo deportácia alebo presun celého obyvateľstva okupovaného územia alebo jeho časti v rámci tohto územia alebo mimo neho. Podľa Medzinárodného trestného súdu je dôvodné podozrenie, že Putin nesie individuálnu zodpovednosť za tieto zločiny podľa čl. 25 ods. 3 písm. a) Rímskeho štatútu, kde naplnil podmienky trestnej zodpovednosti spáchania trestného činu ako jednotlivec alebo spolu s inými osobami. Rovnako sa na neho vzťahuje trestná zodpovednosť veliteľov a iných nadriadených, vyplývajúca z čl. 28 písm. b) Rímskeho štatútu, konkrétne v súvislosti s trestnými činmi v jurisdikcií Medzinárodného trestného súdu, ktoré spáchali alebo umožnili spáchať podriadení, ktorí boli pod jeho efektívnou autoritou, kontrolou a zodpovednosťou, pričom sú tieto trestné činy výsledkom jeho neschopnosti náležite kontrolovať občianskych a vojenských podriadených.
Maria Alekseyeva Lvova-Belova, ktorá je komisárkou pre detské práva v kancelárii prezidenta Ruskej federácie, je údajne zodpovedná rovnako ako Vladimir Putin za nezákonnú deportáciu a prevoz populácie (detí) z územia Ukrajiny na územie Ruskej federácie ktoré mali byť spáchané od 24.02.2022, takisto pod čl. 8 ods. 2 písm. a) bod vii) a čl. 8 ods. 2 písm. b) bod viii) Rímskeho štatútu. Rovnako existuje dôvodné podozrenie, že nesie individuálnu zodpovednosť za tieto zločiny podľa čl. 25 ods. 3 písm. a) Rímskeho štatútu, kde naplnila podmienky trestnej zodpovednosti spáchania trestného činu ako jednotlivec alebo spolu s inými osobami.
Medzinárodný zatýkací rozkaz vydáva podľa Rímskeho štatútu Komora pre prípravné konanie na základe žiadosti prokurátora, po splnení určitých podmienok. Prvou podmienkou je existencia primeraných dôvodov domnievať sa, že osoba spáchala trestné činy v jurisdikcii Medzinárodného trestného súdu. Druhú podmienku Rímsky štatút vymedzuje tak, že zatknutie takejto osoby sa javí nutné buď na zabezpečenie dostavenia sa osoby na pojednávanie, na zabezpečenie toho, aby osoba nemarila alebo neohrozovala vyšetrovanie či súdne konanie, alebo na zabránenie tomu, aby osoba naďalej páchala za tých istých okolností trestný čin v jurisdikcii Medzinárodného trestného súdu. Štát, teda zmluvná strana Rímskeho štatútu, ktorý dostane žiadosť na zatknutie, prípadne zatknutie a odovzdanie, je povinný okamžite uskutočniť kroky pre zatknutie danej osoby (samozrejme rešpektujúc aj svoje vnútroštátne postupy a deviatu časť Rímskeho štatútu). Zatknutá osoba je následne odovzdaná Medzinárodnému trestnému súdu, aby sa mohlo začať súdne konanie. Odovzdanie osôb súdu je bližšie upravené v ustanovení článku 89 Rímskeho štatútu.
V tomto prípade je však otázna jurisdikcia Medzinárodného trestného súdu najmä voči Rusku. Podľa článku 5 Rímskeho štatútu je jurisdikcia Medzinárodného trestného súdu obmedzená na najzávažnejšie trestné činy v medzinárodnom prostredí, ktorými sú trestné činy genocídy, zločiny proti ľudskosti, vojnové zločiny a trestné činy agresie. Jurisdikciu Medzinárodného trestného súdu nad týmito trestnými činmi akceptuje každý štát, ktorý sa stane zmluvnou stranou Rímskeho štatútu. V tomto prípade sa však jedná o situáciu, kde Rusko od Rímskeho štatútu odstúpilo ešte v roku 2016, kedy vyhlásilo, že jurisdikciu Medzinárodného trestného súdu neuznáva. Rímsky štatút podpísalo Rusko v roku 2000, nikdy ho však neratifikovalo. Rozhodnutie Ruska odstúpiť od Rímskeho štatútu prišlo najmä v súvislosti s rozhodnutím Medzinárodného trestného súdu, ktoré klasifikovalo ruské aktivity na Kryme ako prebiehajúcu okupáciu. Nielen Rusko, ale ani Ukrajina nie je zmluvným štátom Rímskeho štatútu. Aj v prípade, že štát nie je zmluvnou stranou Rímskeho štatútu, je možné akceptovať jurisdikciu Medzinárodného trestného súdu, a to okrem iných dôvodov aj z titulu, že sa konkrétny trestný čin stal na území tohto štátu. Akceptovanie jurisdikcie sa vykonáva formou vyhlásenia tajomníkovi Medzinárodného trestného súdu. Takýmto spôsobom prijala jurisdikciu týkajúcu sa trestných činov spáchaných na jej území aj Ukrajina. Prvé vyhlásenie urobila Ukrajina pre trestné činy spáchané na jej území od 21.11.2013 do 22.02.2014. Následne urobila druhé vyhlásenie, ktorým akceptuje jurisdikciu Medzinárodného trestného súdu na dobu neurčitú, v súvislosti s trestnými činmi spáchanými na jej území od 20.02.2014.
Prokurátor Medzinárodného trestného súdu (Prokurátor) oznámil 28.02.2022 svoju vôľu čo najskôr začať vyšetrovanie v súvislosti so situáciou na Ukrajine kvôli odôvodnenému podozreniu zo spáchania vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti. K týmto podozreniam prišiel na základe predbežného preskúmania. Vyšetrovanie sa však mohlo začať len v prípade, že by prebehol proces získania súhlasu od Komory pre prípravné konanie. Druhou alternatívou, ktorá by umožnila získať autorizáciu na začatie vyšetrovania, bola tá, v ktorej by zmluvné štátu poukázali na takúto situáciu priamo Úradu prokurátora Medzinárodného trestného súdu (Úrad). Uvedené informácie boli súčasťou vyhlásenia Prokurátora. Krátko na to, presnejšie 02.03.2022 oznámil Prokurátor začiatok vyšetrovania v súvislosti s trestnými činmi spáchanými na území Ukrajiny, a to vďaka poukázaniam na situáciu, ktoré boli doručené Úradu od 39 zmluvných štátov Rímskeho štatútu. Krátko po začatí vyšetrovania bol vydaný medzinárodný zatýkací rozkaz na Putina a Lvovu-Belovu.
Problematickou sa však stáva vykonateľnosť medzinárodného zatýkacieho rozkazu v tomto konkrétnom prípade. Aj keď Ukrajina akceptovala jurisdikciu Medzinárodného trestného súdu, nemalo to žiaden vplyv na postoj alebo účinnosť voči Rusku. Vzhľadom na fakt, že Rusko nie je zmluvným štátom Rímskeho štatútu a neakceptovalo jurisdikciu súdu možno povedať, že vykonanie takéhoto trestného rozkazu voči Putinovi a Lvovej-Belovej na území Ruska je, s ohľadom na všetky skutočnosti, problematické a nepravdepodobné. Aj napriek tomu má však trestný rozkaz sociálno-politickú závažnosť v medzinárodnej sfére a posiela Rusku určitý odkaz. K samotnej vykonateľnosti zo strany Ruska by azda mohlo prísť iba v prípade, ak by sa vymenili politické sily a na čelo Ruskej federácie by sa postavil človek, ktorý by bol ochotný vydať Putina a Lvovu-Belovu Medzinárodnému trestnému súdu. Ťažko však v tomto momente vyhodnotiť, ktorá možnosť je najpravdepodobnejšia.
