Spolupráca so živnostníkom namiesto zamestnanca vyzerá na prvý pohľad ako rozumné a výhodné riešenie. Menej administratívy, nižšie odvody, väčšia flexibilita. Mnohí podnikatelia si však neuvedomujú, že za touto zdanlivou úsporou sa môže skrývať jedno z najprísnejšie trestaných porušení pracovného práva na Slovensku – tzv. švarcsystém.
V tejto trojdielnej sérii vám vysvetlíme, čo švarcsystém je, ako ho rozoznať, čo sa zmenilo od roku 2026 a čo je najdôležitejšie – ako sa pred ním chrániť.
Odkiaľ pochádza pojem „švarcsystém“?
Názov pochádza od českého stavebného podnikateľa Miroslava Švarca, ktorý na začiatku 90. rokov minulého storočia prepustil svojich zamestnancov, vyzval ich k získaniu živnostenského oprávnenia a ďalej s nimi spolupracoval na základe obchodných zmlúv. Spôsob práce sa pritom nijako nezmenil – ľudia robili to isté, rovnako, na rovnakom mieste. Zmenila sa len forma. Tento model sa rýchlo rozšíril aj na Slovensko, kde pretrváva dodnes.
Právny poriadok SR pojem „švarcsystém“ síce nepozná, no jeho obsah je jednoznačne pokrytý zákonom č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. Jednoducho povedané: ak firma využíva prácu fyzickej osoby, ktorá má znaky závislej práce, no namiesto pracovnej zmluvy s ňou uzavrela obchodnú zmluvu – ide o nelegálne zamestnávanie.
Čo je závislá práca?
Kľúčom k pochopeniu celého problému je definícia závislej práce v § 1 ods. 2 Zákonníka práce. Závislá práca je práca vykonávaná:
- vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca,
- osobne zamestnancom pre zamestnávateľa,
- podľa pokynov zamestnávateľa,
- v jeho mene.
V prípade kumulatívneho naplnenia všetkých štyroch definičných znakov sa takáto práca kvalifikuje ako závislá práca v zmysle § 1 ods. 2 Zákonníka práce. Zákonník práce kogentne ustanovuje, že závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnoprávnom vzťahu, t. j. na základe pracovnej zmluvy alebo niektorej z dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru.
Jej výkon prostredníctvom iných zmluvných typov, najmä zmluvy o dielo či mandátnej zmluvy podľa Obchodného zákonníka, alebo na základe živnostenského oprávnenia, je v rozpore so zákonom. Takéto konanie obchádza ustanovenia Zákonníka práce a zakladá skutkovú podstatu nelegálneho zamestnávania.
V praxi stále pretrváva mylná domnienka, že ak si fyzická osoba vykonávajúca prácu na základe živnostenského oprávnenia sama organizuje pracovný čas, nemôže ísť o závislú prácu. Tento argument, často využívaný na obhajobu vzťahov na pomedzí nelegálneho zamestnávania, však už dávno stratil svoje legislatívne opodstatnenie. Platné a účinné znenie § 1 ods. 2 Zákonníka práce neobsahuje medzi definičnými znakmi závislej práce žiadnu zmienku o výkone práce v pracovnom čase určenom zamestnávateľom. Hoci historicky tento znak v definícii figuroval, zákonodarca ho z nej vypustil.
Novelou Zákonníka práce (zákon č. 261/2025 Z. z.) sa z definície závislej práce vypustil znak „v pracovnom čase určenom zamestnávateľom“. Pre právnu kvalifikáciu vzťahu je preto irelevantné, či má osoba flexibilný pracovný čas, alebo či si ho určuje sama. Rozhodujúce pre posúdenie, či ide o závislú prácu, je výlučne kumulatívne naplnenie štyroch taxatívne vymedzených znakov uvedených vyššie.
Prečo firmy k švarcsystému siahajú?
Dôvod je prostý: ekonomická výhodnosť. Zatiaľ čo pri klasickom pracovnom pomere odvádza zamestnávateľ do sociálnej a zdravotnej poisťovne zhruba 35 % z hrubej mzdy zamestnanca, pri spolupráci so živnostníkom jednoducho zaplatí faktúru. Žiadne odvody navyše, žiadna mzdová agenda, žiadne dovolenky ani nemocenské.
Živnostník si zas môže uplatniť paušálne výdavky a optimalizovať daňovú povinnosť. Na prvý pohľad výhodné pre obe strany.
V skutočnosti však ide o krátkozrakú stratégiu. Ak kontrolný orgán zistí, že spolupráca napĺňa znaky závislej práce, prichádza reťaz konaní, ktorých finančné dôsledky pôvodnú úsporu niekoľkonásobne prevýšia. O tom viac v druhom článku tejto série.
