Daňová podpora výskumu a vývoja na Slovensku a v Česku vyzerá na prvý pohľad ako jedna a tá istá vec — odpočítateľná položka od základu dane z príjmov, ktorá daňovníkovi umožňuje uplatniť si oprávnené náklady na vývoj dvakrát (superodpočet). V oboch krajinách sa pri vymedzení toho, čo sa za výskum a vývoj považuje, vychádza z medzinárodného štandardu OECD Frascati Manuálu. A oba štáty aktuálne uplatňujú základnú sadzbu dane z príjmov právnických osôb na úrovni 21 %.
Realita po českej novele s účinnosťou od 1. januára 2026 je však výrazne komplikovanejšia. Český zákonodarca posunul atraktivitu odpočtu natoľko, že dva pôvodne blízke režimy sa rozišli vo viacerých zásadných parametroch — sadzbe, limitoch, procesnom rámci aj kontrolnej praxi. Pre cezhraničné skupiny, daňových poradcov pracujúcich na oboch stranách hranice a v dlhšom horizonte aj pre slovenského zákonodarcu ide o legislatívny posun, ktorý si zaslúži pozornú právnu analýzu.
Spoločný základ: dva paragrafy, jedna idea
Slovenský superodpočet je upravený v § 30c zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov a v praxi funguje od roku 2015. Český odpočet má korene podstatne staršie — bol zavedený zákonom č. 669/2004 Sb. s účinnosťou od 1. januára 2005 a v súčasnosti je upravený v § 34 odst. 4 a 5 a v § 34a až § 34e zákona č. 586/1992 Sb., o daních z příjmů.
Vecná podstata oboch nástrojov je rovnaká: ide o nepriamu daňovú podporu vo forme odpočítateľnej položky, ktorá motivuje súkromný sektor k vlastným investíciám do inovácií. Oba režimy okruh oprávnených daňovníkov vymedzujú široko — nárok majú právnické osoby aj fyzické osoby s príjmami z podnikania, bez ohľadu na veľkosť firmy, odvetvie alebo to, či má daňovník výskum a vývoj zapísaný ako predmet podnikania v obchodnom registri. Rozhodujúca je faktická povaha vykonávanej činnosti, nie formálny zápis.
Až na úrovni konkrétnych pravidiel — sadzby, limitov, procesných krokov a kontrolnej praxe — sa rozdiely stávajú výrazné.
Sadzba a strop: kde rozdiel zvýrazňuje novela 2026
Najviditeľnejší rozdiel medzi režimami sa týka samotnej výšky odpočtu. Slovensko od roku 2022 nepretržite uplatňuje sadzbu 100 % spôsobilých nákladov, bez akéhokoľvek hodnotového stropu. Maximálna úspora na nákladoch teda predstavuje 21 % — alebo až 24 % pre firmy s výnosmi nad 5 miliónov eur, na ktoré sa od roku 2025 vzťahuje vyššia sadzba dane z príjmov právnických osôb.
České pravidlá od 1. januára 2026 vyzerajú podstatne inak. Novela zvýšila sadzbu zo 100 % na 150 % spôsobilých nákladov, a to do limitu 50 miliónov Kč ročne. Nad tento limit sa uplatňuje pôvodná sadzba 100 %. Predchádzajúca 110 % bonusová sadzba viazaná na medziročný rast investícií do výskumu a vývoja bola pri tom úplne zrušená.
Pri českej sadzbe DPPO 21 % môže firma zo spôsobilých nákladov v rámci limitu reálne ušetriť 31,5 % — teda približne o tretinu viac, než dovoľuje slovenský režim. Pri investícii do vývoja vo výške 4 miliónov Kč tak český režim prináša úsporu 1 260 000 Kč; pri rovnakej výške nákladov by úspora podľa slovenských pravidiel (sadzba 21 %) predstavovala ekvivalent približne 840 000 Kč. Rozdiel 420 000 Kč ročne je pri rozsiahlejších projektoch viac ako čisto akademický.
Limit 50 miliónov Kč pri tom obsahuje ďalšie dôležité špecifikum, ktoré v slovenskej právnej úprave vôbec neexistuje — pojem „odpočtový celek“ podľa § 34aa ZDP. Limit sa neposudzuje za jednotlivého daňovníka, ale za celú skupinu — ovládajúcu osobu spolu s osobami priamo či nepriamo ovládanými. Cieľom je zabrániť umelému deleniu výdavkov medzi viaceré spoločnosti v rámci jednej skupiny. Slovenský zákon o dani z príjmov takúto agregáciu vôbec nepozná; každá spoločnosť v skupine si svoj nárok posudzuje samostatne.
Procesný rámec: české špecifiká, ktoré na Slovensku chýbajú
Druhým zásadným rozdielom je samotný procesný rámec uplatnenia odpočtu. Český režim obsahuje tri inštitúty, ktoré v slovenskom práve nemajú obdobu.
Prvým je Oznámenie o zámere podľa § 34ba ZDP, zavedené novelou z roku 2019. Ide o formálny úkon voči správcovi dane, ktorým daňovník deklaruje úmysel uplatniť odpočet pre konkrétny projekt. Oznámenie obsahuje len identifikačné údaje poplatníka a názov projektu, no jeho právny dôsledok je zásadný: do odpočtu možno zahrnúť výlučne výdavky vynaložené odo dňa podania Oznámenia správcovi dane. Náklady vynaložené pred týmto dátumom sú pre odpočet nenávratne stratené. Slovenský systém takúto časovú zarážku nemá — náklady sa do odpočtu zahŕňajú podľa toho, kedy boli reálne vynaložené v rámci projektu.
Druhým inštitútom je závazné posúdenie podľa § 34e ZDP. Daňovník, ktorý si nie je istý, či konkrétne výdavky možno zahrnúť do odpočtu, môže za správny poplatok 10 000 Kč na projekt požiadať správcu dane o vydanie záväzného rozhodnutia. Inštitút predstavuje cestu k právnej istote ešte pred uplatnením odpočtu v daňovom priznaní a pri rozsiahlejších projektoch sa môže finančne vyplatiť. Slovenský zákon o dani z príjmov obdobu tohto inštitútu osobitne neupravuje; daňovník je odkázaný na všeobecné stanoviská Finančnej správy SR a vlastnú odbornú analýzu.
Tretím rozdielom je samotná projektová dokumentácia. Hoci oba režimy vyžadujú písomný projekt s povinnými náležitosťami schválený v lehote pre podanie daňového priznania, český zákon obsahuje detailnejší zoznam povinných náležitostí — vrátane explicitne formulovaného spôsobu kontroly a hodnotenia postupu projektu. Po novelizácii § 34c odst. 5 ZDP účinnej od roku 2024 zároveň pripúšťa, aby sa obsahové náležitosti dokumentácie v prípade pochybností správcu dane preukazovali ďalšími dôkaznými prostriedkami; ide o významný posun smerom k materiálnemu posudzovaniu projektu, ktorý však nezhojí absolútnu absenciu povinných náležitostí. Slovenský § 30c ZDP je v tomto bode strohejší a v praxi väčšmi spolieha na metodické usmernenia Finančnej správy SR.
