Definícia výskumu a vývoja: päť rovnocenných kritérií vs. dve kľúčové podmienky
Hoci oba režimy vychádzajú z OECD Frascati Manuálu, spôsob, akým definíciu výskumu a vývoja vykladá metodika a aplikuje prax, sa líši.
Slovenský systém uplatňuje päť kritérií ako rovnocenných: novosť, tvorivosť, neistotu, systematickosť a prenositeľnosť výsledkov. Finančná správa SR tieto kritériá uplatňuje súbežne, bez explicitného hierarchického usporiadania.
Český systém je v tomto ohľade prísnejšie štruktúrovaný. Pokyn Ministerstva financí MF-17, ktorý sa aplikuje na projekty zahájené od 1. apríla 2019, jasne rozlišuje medzi dvoma kľúčovými podmienkami a tromi doplňujúcimi kritériami. Kľúčové sú dve: ocenitelný prvek novosti a výzkumná či technická nejistota. Bez ich kumulatívneho splnenia projekt podľa konštantnej judikatúry Najvyššieho správneho súdu (napr. rozsudky 10 Afs 24/2014 a 5 Afs 56/2024) na odpočet nárok nemá. Doplňujúcimi kritériami sú stanovené ciele projektu, systematickosť činnosti a reprodukovatelnosť výsledkov; tie obhájiteľnosť projektu zvyšujú, ale ich čiastočné nenaplnenie samo o sebe nárok automaticky nevylučuje.
V praxi to znamená, že český správca dane má jasnejšie vodítko, čo má pri kontrole skúmať prioritne — a preto býva pri posudzovaní projektov dôslednejší. Na druhej strane je aj predvídateľnejší.
Kontrolná prax: rozdielna intenzita aj rozdielna hĺbka judikatúry
Práve v kontrolnej praxi sa rozdiel medzi oboma režimami prejavuje pravdepodobne najvýraznejšie. Odpočet na výskum a vývoj patrí v Českej republike dlhodobo medzi tri najčastejšie kontrolované daňové oblasti — popri DPH a transferovom oceňovaní. Najvyšší správny súd v Brne vyprodukoval rozsiahly korpus judikatúry, ktorá podstatne sprísnila aj formálne aj materiálne požiadavky na projektovú dokumentáciu, dôkazné prostriedky a vymedzenie samotnej činnosti VaV.
Z najnovších rozhodnutí stojí za pozornosť rozsudok NSS 9 Afs 63/2024-50, podľa ktorého procentuálne odhady zapojenia zamestnancov do projektu bez podloženia konkrétnymi výkazmi práce neunesú dôkazné bremeno daňovníka. V známom prípade pred Krajským súdom v Brne neuznal súd odpočet vo výške 40 miliónov Kč z dôvodu neuvedenia kvalifikácie a pracovnoprávneho vzťahu členov výskumného tímu v projektovej dokumentácii. Rozsudok NSS 5 Afs 56/2024 zase potvrdil, že projekt musí jasne definovať prvok novosti, dôvod zmeny, postup riešenia a možnosť hodnotenia výsledkov — všeobecné formulácie typu „vývoj nového produktu“ nestačia.
Slovenská kontrolná prax je v porovnaní s českou menej rozvinutá, a to nielen objemom kontrol, ale aj hĺbkou súvisiacej judikatúry. Pre slovenských daňovníkov to môže byť na jednej strane krátkodobo komfortnejšie, na druhej strane to znamená vyššiu mieru právnej neistoty — chýba referenčný rámec, o ktorý by sa daňovník mohol oprieť pri obhajobe svojho projektu pred správcom dane. Pri rastúcom objeme uplatňovaného superodpočtu sa pri tom dá očakávať, že intenzita kontrol u nás bude postupne rásť — a pravdepodobne sa pri tom nebudú rozvíjať vlastné metodické vzory, ale tie už osvedčené v zahraničí.
Strategické implikácie: pre cezhraničné skupiny, poradcov aj zákonodarcu
Z porovnania oboch režimov vyplýva niekoľko strategicky dôležitých záverov.
Pre nadnárodné skupiny pôsobiace na oboch trhoch sa otvára otázka, či je súčasná alokácia výskumno-vývojových aktivít v rámci skupiny optimálna. Český režim s efektívnou úsporou až 31,5 % do limitu 50 miliónov Kč ponúka výrazne výhodnejšie nominálne podmienky než slovenský. Treba však zohľadniť aj nepriame faktory: vyššiu administratívnu náročnosť (Oznámenie pre každý projekt, detailnejšia dokumentácia, výkazy práce na úrovni jednotlivých zamestnancov), prísnejšiu kontrolnú prax a riziko sporu pri formálnych nedostatkoch. Skupinový limit „odpočtového celku“ pri tom môže obmedziť priestor na čisto daňovo motivované presuny medzi spriaznenými spoločnosťami v Česku. Rozhodnutie o realokácii teda nemôže byť čisto matematické — vyžaduje právnu, daňovú a operatívnu analýzu.
Pre daňových poradcov a advokátov pracujúcich na oboch stranách hranice sa stáva kľúčovou schopnosť s istotou rozlišovať medzi dvoma sadami pravidiel, ktoré sa síce na prvý pohľad podobajú, ale v procesných detailoch a kontrolných nárokoch sa rozchádzajú. Klientovi pôsobiacemu v ČR je potrebné včas pripomenúť podanie Oznámenia podľa § 34ba ZDP (inak sú náklady nenávratne stratené), zvážiť využitie závazného posúdenia podľa § 34e ZDP a stavať dokumentáciu s vedomím konštantnej judikatúry NSS. Klientovi pôsobiacemu výlučne na Slovensku je naopak potrebné upozorniť, že nižšia intenzita kontrol nezbavuje firmu povinnosti pripraviť projektovú dokumentáciu zodpovedne — akonáhle kontrola príde, požiadavky budú v podstate rovnako prísne, ibaže s menším počtom precedensov, o ktoré sa daňovník môže oprieť.
A napokon — pre slovenského zákonodarcu vytvára súčasná situácia istý reformný tlak. Po českom posune sa Slovensko ocitlo v dolnej časti rebríčka štátov V4 z hľadiska atraktivity nepriamej daňovej podpory inovácií. Pre štát, ktorý chce udržať a prilákať výskumno-vývojové aktivity, ide o relevantný signál, ktorý sa pravdepodobne premietne do legislatívnej diskusie v nasledujúcich rokoch.
Záver
Slovenský a český superodpočet vyrástli z rovnakej právnej myšlienky, no novela účinná od januára 2026 ich postavila na zreteľne odlišné koľaje. Sadzba, limit, procesný rámec, výkladová prax aj intenzita kontrol — vo všetkých týchto oblastiach sa dnes oba režimy líšia natoľko, že hovoriť o nich ako o jednom „V4 modeli“ už nie je presné.
Pre právnu prax to znamená dve veci. Prvou je nutnosť pri každom cezhraničnom prípade pristupovať k posúdeniu nároku na superodpočet oddelene podľa konkrétneho jurisdikčného rámca, nie podľa intuície prenesenej z domácich pravidiel. Druhou je rastúca hodnota odbornej právnej a daňovej analýzy ešte pred zahájením projektu — nie ako reakcie na kontrolu, ale ako nástroja preventívneho nastavenia procesov tak, aby projekt obstál v každom z dvoch režimov, v ktorom má daňovník záujem odpočet uplatniť. Pri komplexnejších projektoch, holdingových štruktúrach pôsobiacich v oboch krajinách alebo pri zvažovaní realokácie výskumno-vývojových aktivít je preto vhodné konzultovať s advokátskou kanceláriou, ktorá má skúsenosti s oboma režimami a vie posúdiť, kde sú procesné aj daňové riziká skutočne najväčšie.
autor článku: JUDr. Viktória Kertészová, Steniger Law Firm
