Problematika spolupracujúcich obvinených, laicky nazývaných aj kajúcnici, nebola nikdy tak verejne debatovaná ako v poslednom období. Súvisí to najmä s politicky exponovanými kauzami, v ktorých bolo takmer pravidlom usvedčovanie páchateľov podozrivých z trestnej činnosti osobou, ktorá sa s nimi na tejto činnosti podieľala. Hoci takáto výpoveď by mala byť ako dôkaz podrobená dôkladnou previerkou zo strany obžaloby, častokrát ju iba nekriticky preberie a stavia takúto výpoveď do pozície sťažijného dôkazu pre odsúdenie obžalovaného. Napriek množstvu rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach kajúcnikov a ich dôveryhodnosti pri odsudzovaní osoby, ktorý nabáda na zvýšenú opatrnosť s takýmito dôkazmi, orgány činné v trestnom konaní a aj súdy veľmi neprihliadajú na tieto rozhodnutia. Obdobný prípad posudzoval súd v Štrasburgu vo veci Erik Adamčo vs Slovenská republika v sťažnosti č. 19990/20 zo dňa 1. júna 2023.
Skutkové okolnosti
V tejto veci sa žaloba týka údajnej nespravodlivosti trestného konania, v ktorom bol sťažovateľ Erik Adamčo odsúdený v dvoch bodoch za spoluúčasť na vražde spáchanej v kontexte organizovaného zločinu. Nespravodlivosť konania mala spočívať v úlohe, ktorú v tomto konaní zohrávali dôkazy od spolupáchateľov, ktorí súhlasili so spoluprácou s prokuratúrou výmenou za imunitu alebo iné výhody.
V dňoch 20. a 24. júna 2014 bol sťažovateľ obvinený z dvoch trestných činov spolupáchateľstva na vražde pre podozrenie z účasti na vraždách osôb A a D. Obvinenia boli založené okrem iného na výpovediach osôb B, C a E, ktoré sa priamo podieľali na vraždách. Okresný súd prejednával vec v období od 26. apríla 2015 do 2. marca 2017, pričom vykonal ústne dôkazy od B, C a E, ktorí boli vypočutí a krížovo vypočutí, mnohých svedkov, ako aj iné druhy dôkazov. Išlo najmä o znalecké dokazovanie týkajúce sa príčiny a mechanizmu smrti A a D a psychologických profilov obvinených.
Sťažovateľ na svoju obranu namietal rozpory v dôkazoch B, C a E. Predovšetkým tvrdil, že B a C poskytli protichodné výpovede, pokiaľ ide o počet a identitu tých, ktorí sa podieľali na zabití A, a bolo dokázané, že štyria z ľudí, ktorých usvedčovali, mali na čas vraždy alibi. B a C si tiež protirečili, pokiaľ ide o motív zabitia A a žiadny z alternatívnych motívov, ktoré predložila obžaloba, nemal nič spoločné so sťažovateľom. Nakoľko on sám bol prepustený z väzenia deň pred zmiznutím A, nemal s ním žiadne predchádzajúce problémy, a teda nemohol byť súčasťou žiadnych plánov, ako mu ublížiť. Okrem toho, údaj B o čase zabitia A sa líšil od času úmrtia stanoveného odborníkmi najmenej o jeden deň. Pokiaľ ide o vraždu D, z ktorej bol sťažovateľ obvinený osobou E, jeho výpoveď, že D zastrelil spredu, je v rozpore so zistením znalcov, že D bol zastrelený zozadu. Navyše výpovede E o prítomnosti alebo neprítomnosti iných osôb na mieste činu, o jeho únikovej ceste a jeho tvrdenie, že sťažovateľ krátko pred vraždou telefonoval svojmu bratovi, boli v rozpore s inými dôkazmi. Právoplatným a záväzným rozsudkom bol E už predtým oslobodený a obnova konania v jeho neprospech nebola povolená.
Sťažovateľ bol Okresným súdom Žilina odsúdený na trest odňatia slobody na 25 rokov. Odsúdenie bolo založené najmä na dôkazoch od priamych účastníkov vrážd, a to B, C a E, ako aj od ďalších svedkov, ktorí o vraždách vedeli od páchateľov. Sťažovateľ sa odvolal na Krajský súd v Žiline, kde zopakoval svoje predchádzajúce argumenty a dodal, že keďže B, C a E boli v skutočnosti páchateľmi, nemohli vystupovať ako svedkovia. Ich svedectvo bolo preto ako dôkaz neprípustné. Navyše, vzhľadom na ich postavenie páchateľov, tieto osoby mali prístup k vyšetrovaciemu spisu a mohli tak prispôsobiť svoje svedectvo požiadavkám obžaloby. Sťažovateľ tvrdil, že prípustnosť výpovedí spolupracujúcich svedkov ako dôkazov závisí od viacerých faktorov, vrátane objasnenia okolností a podmienok, za ktorých boli poskytnuté, a proporcionality akýchkoľvek výhod poskytnutých takýmto svedkom.
V tomto konaní neboli k dispozícii žiadne informácie o výhodách alebo podmienkach spojených s dôkazmi B, C a E. Krajský súd 27. júna 2017 odvolanie zamietol. V odôvodnení citoval rozsiahle pasáže prvostupňového rozsudku, pričom sa pripojil k záverom a dodal, že nie je vylúčené, že odsúdenie je v rozhodujúcej miere založené na dôkazoch spolupáchateľov, a že právna úprava nevyžaduje, aby tieto dôkazy boli podložené inými dôkazmi. Podstatné bolo, že takéto dôkazy boli podrobené dôkladnému skúmaniu. V danom prípade bolo odsúdenie sťažovateľa založené na dôkazoch skupiny spolupracujúcich svedkov, ktoré boli konfrontované s množstvom iných dôkazov.
Posúdenie Európskym súdom pre ľudské práva
Sťažovateľ v tejto veci podal sťažnosť podľa článku 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) Dohovoru z dôvodu nespravodlivého konania, pretože jeho odsúdenie bolo svojvoľne založené na svedectvách svedkov spolupracujúcich s obžalobou výmenou za určité výhody vrátane imunity.
Súd pripomína, že je potrebné rozlišovať medzi prípustnosťou dôkazov (t. j. otázkou, ktoré dôkazné prvky možno predložiť príslušnému súdu na posúdenie) a právom na obhajobu, pokiaľ ide o dôkazy, ktoré v skutočnosti boli predložené súdu. Rozlišuje sa aj medzi poslednou menovanou (t. j. či právo na obhajobu bolo riadne zabezpečené vo vzťahu k vykonaným dôkazom) a následným hodnotením týchto dôkazov súdom po skončení konania. Z hľadiska práv na obhajobu môžu vzniknúť problémy podľa článku 6 pokiaľ ide o to, či dôkazy predložené v prospech alebo v neprospech obžalovaného boli predložené takým spôsobom, aby sa zabezpečil spravodlivý proces. Úlohou súdu nie je zásadne určovať, či konkrétne druhy dôkazov – napríklad dôkazy získané nezákonne v zmysle vnútroštátneho práva – môžu byť prípustné, alebo či je sťažovateľ skutočne vinný, alebo nie. Otázkou, na ktorú je potrebné odpovedať, je, či konanie ako celok vrátane spôsobu získania dôkazov bolo spravodlivé.
Pri určovaní, či bolo konanie ako celok spravodlivé, je potrebné zohľadniť aj to, či bolo dodržané právo na obhajobu. Musí byť preukázané najmä to, či sťažovateľ dostal možnosť napadnúť pravosť dôkazov a namietať proti ich použitiu. Okrem toho sa musí brať do úvahy kvalita dôkazov vrátane toho, či okolnosti, za ktorých boli získané, spochybňujú ich spoľahlivosť alebo presnosť (rozsudok Bykov, rozsudok Lisica proti Chorvátsku ).
Okrem toho súd tiež opakuje, že Dohovor nezakazuje vnútroštátnemu súdu spoliehať sa na usvedčujúcu výpoveď spolupáchateľa, aj keď je známe, že sa tento svedok pohybuje v kriminálnych kruhoch. Použitie výpovedí svedkov výmenou za imunitu alebo iné výhody však môže vyvolať pochybnosti o spravodlivom konaní proti obvinenému a môže vyvolať zložité otázky do tej miery, že vzhľadom na svoju povahu sú takéto výpovede prístupné manipulácii a môžu byť urobené výlučne s cieľom získať výhody ponúkané výmenou alebo za osobnú pomstu. Riziko, že osoba môže byť obvinená a súdená na základe neoverených obvinení, ktoré nemusia byť nevyhnutne nezainteresované, sa preto nesmie podceňovať (rozsudok Habran a Dalem proti Belgicku ).
Súd poznamenáva, že obžaloba čelila značným dôkazným problémom a odsúdenie podľa definície spočívalo najmä na dôkazoch svedkov. Hoci obžaloba pripustila, že B, C a E boli kľúčovými svedkami, tvrdila, že odsúdenie nespočívalo výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkazoch od nich. V tejto súvislosti poukázali na dôkazy svedkov a znalcov, ako aj iné druhy dôkazov.
Súd poznamenáva, že znalecké dokazovanie v prípade sa týkalo najmä príčiny a mechanizmu smrti obetí a že nemalo žiadny priamy vplyv na to, kto ich zabil. Skutočnosť, že obete zomreli a že príčina a mechanizmus smrti sú nesporné a osoby B, C a E sa priznali, že boli zodpovedné za vraždy alebo sa na nich inak priamo podieľali, je rozhodujúci faktor z hľadiska sťažovateľa.
Rozhodujúcim faktorom z hľadiska trestnej zodpovednosti sťažovateľa bolo jeho spojenie s vraždami, ak nejaké vôbec bolo. V tomto smere však nebolo vykonané žiadne znalecké dokazovanie, žiaden objektívny dôkaz. ESĽP uzatvoril, že odsúdenie sťažovateľa bolo založené v rozhodujúcej miere na výpovediach od B, C a E. Akékoľvek ďalšie svedecké dôkazy boli z počutia. Za týchto okolností súd akceptuje, že odsúdenie sťažovateľa bolo významné založené na základe dôkazov od B, C a E.
Keďže tieto dôkazy pochádzajú od spolupáchateľov, o ktorých sa tvrdilo, že získali výhody výmenou za obvinenie sťažovateľa, súd musí zistiť, ako boli námietky sťažovateľa vo vzťahu k týmto dôkazom riešené na vnútroštátnej úrovni a či vnútroštátne orgány vec podriadili primeranej miere kontroly, pričom treba mať na pamäti, že požadovaná intenzita takejto kontroly koreluje s významom výhody, ktorú spolupáchateľ na oplátku získa, za dôkazy, ktoré poskytuje. Pokiaľ ide o E, sťažovateľ poukázal na to, že bol s konečnou platnosťou zbavený obvinenia z vraždy D a že obnova konania po jeho priznaní bola zamietnutá z dôvodu jeho nesúladu s inými dôkazmi. V každom prípade, usvedčujúce svedectvo E bolo plné nezrovnalostí a nedalo sa oddeliť od skutočnosti, že mu bola v skutočnosti poskytnutá imunita za štyri vraždy.
Súd považoval rozdielne závery, ku ktorým dospeli vnútroštátne súdy, pokiaľ ide o dôveryhodnosť výpovedí od osoby E v konaní týkajúcom sa žiadosti o obnovu konania a sťažovateľovho procesu, za znepokojujúce a zdôvodnenie súdov, ktoré viedli k odlišnému záveru v tomto konaní, za zjavne nedostatočné. Vysvetlenia vnútroštátnych súdov pri nezrovnalostiach v dôkazoch od osoby E, najmä vo vzťahu k znaleckým dôkazom, vyvolávajú dojem, že sa snažia odôvodniť prijatie jeho verzie udalostí a nie ju podrobiť kritickému skúmaniu. V prejednávanej veci však vnútroštátne súdy pristúpili k niektorým námietkam sťažovateľa spôsobom zjavne skresľujúcim, a obsah dotknutých dôkazov opierali o zjavne nedostatočné odôvodnenie. Dokazuje to napríklad tvrdenie, že vierohodnosť dôkazov od spolupracujúcich svedkov bola potvrdená a nie podkopaná nezrovnalosťami medzi nimi a inými objektívnymi dôkazmi, ako aj vnútorným rozporom pri odôvodňovaní nezrovnalostí v dôkazoch E.
Vnútroštátne súdy v skutočnosti nevenovali žiadnu rozlíšiteľnú individuálnu pozornosť rozsahu a povahe výhod získaných ktorýmkoľvek z týchto svedkov výmenou za obvinenie sťažovateľa, a to napriek jeho konkrétnym argumentom v tomto bode a napriek jeho schopnosti vykonať krížový výsluch týchto svedkov. Napriek tomu sa predmetné výhody javia ako dosť významné, najmä v prípade C a E, keďže boli prinajmenšom dočasne chránené pred stíhaním za jednu (C) a štyri (E) vraždu. Vzhľadom na dôležitosť dôkazov od B, C a E v procese so sťažovateľom, súd konštatuje, že vzhľadom na konkrétne skutočnosti tohto prípadu ich použitie na pojednávaní nebolo sprevádzané primeranými zárukami zabezpečujúcimi celkovú spravodlivosť konania. Súd preto dospel k záveru, že proces sťažovateľa nespĺňal záruky spravodlivosti, a došlo teda k porušeniu článku 6 Dohovoru. Zároveň rozhodol, že žalovaný štát má zaplatiť sťažovateľovi 5 000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy a 15 000 eur v súvislosti s nákladmi a výdavkami.
