Tak ako pri cezhraničnom uzavretí manželstva, aj pri rozvode dochádza v takomto prípade k stretu viacerých právnych poriadkov. Veľmi dôležité je však posúdiť, o aké právne poriadky ide, keďže vzhľadom na tento faktor sa postup pri uznávaní rozhodnutia o rozvode môže líšiť. V prvom rade totiž môže ísť o právny poriadok členského štátu Európskej únie a v takomto prípade sa bude na situáciu vzťahovať európska legislatíva. Pokiaľ by nešlo o členský štát Európskej únie, bude potrebné vyriešiť otázku toho, či má Slovenská republika s tou ktorou krajinou uzavretú medzinárodnú zmluvu upravujúcu uznávanie rozsudkov v manželských veciach. Ak takejto zmluvy niet, bude sa ďalej postupovať podľa slovenských kolíznych noriem medzinárodného práva súkromného.
Na úrovni Európskej únie rieši túto otázku Nariadenie Rady (EÚ) 2019/1111 z 25. júna 2019 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí (prepracované znenie) (Nariadenie). Toto nariadenie obsahuje pravidlá právomoci pri rozvode, rozluke a anulovaní manželstva, venuje sa však aj sporom o rodičovských právach a povinnostiach s medzinárodným prvkom. Okrem toho stanovuje pravidlá na uznávanie a výkon rozhodnutí, verejných listín a dohôd v členských štátoch. Nariadenie používa aj pojem „rozluka“, ktorý v našom právnom poriadku nepoznáme, avšak tento inštitút je používaný v niektorých členských štátoch Európskej únie.
Po vydaní rozhodnutia o rozvode v jednom členskom štáte Európskej únie vyvstáva otázka uznania takéhoto rozhodnutia v inom členskom štáte. V Slovenskej republike ako aj v iných členských štátoch platí, že sa podľa predmetného Nariadenia uznávajú právoplatné rozhodnutia v manželských veciach vydané v členskom štáte Európskej únie automaticky, teda nie je potrebné iniciovať žiadne ďalšie konanie. Nariadenie takisto stanovuje, že sa nevyžaduje osobitné konanie pri aktualizácii záznamov členského štátu o osobnom stave na základe rozhodnutia o rozvode, rozluke alebo anulovaní manželstva, ktoré bolo vydané v inom členskom štáte a proti ktorému už podľa právneho poriadku tohto členského štátu nie je možné podať ďalší opravný prostriedok. Výnimku tvorí Dánsko, ktoré nepodlieha uplatňovaniu tohto Nariadenia, čo znamená, že k uznávaniu jeho rozhodnutí sa bude pristupovať rovnako, ako k rozhodnutiam z krajín mimo Európskej únie aj napriek tomu, že je členským štátom.
Uznanie cudzieho rozhodnutia však môže byť v členskom štáte zamietnuté z nasledovných dôvodov:
ak je uznanie v zjavnom rozpore s verejným poriadkom členského štátu, v ktorom sa dovoláva uznania;
v prípade, že bolo vydané v konaní v neprítomnosti odporcu, ak sa mu nedoručila písomnosť, ktorou sa začalo konanie, alebo rovnocenná písomnosť v dostatočnom čase a takým spôsobom, aby si mohol zabezpečiť obhajobu, okrem prípadu, že sa zistí, že odporca prijal rozhodnutie bez výhrad;
ak je nezlučiteľné s rozhodnutím vydaným v konaní medzi rovnakými účastníkmi v členskom štáte, v ktorom sa dovoláva uznania, alebo
ak je nezlučiteľné so skorším rozhodnutím vydaným v inom členskom štáte alebo v nečlenskom štáte medzi rovnakými účastníkmi, za predpokladu, že skoršie rozhodnutie je možné uznať v členskom štáte, v ktorom sa dovoláva uznania.
Pri uznaní rozhodnutia o rozvode zo štátu, ktorý nie je členským štátom Európskej únie sa podľa Nariadenia nepostupuje. V prvom rade je potrebné zistiť, či má Slovenská republika s dotknutým štátom uzavretú bilaterálnu zmluvu o úprave uznávania rozhodnutí o rozvode manželstva, prípadne či Slovenská republika a dotknutá krajina nie sú zmluvnými stranami multilaterálnej zmluvy týkajúcej sa tejto problematiky. V prípade existencie takejto zmluvy by totiž mala prednosť pred normami slovenského medzinárodného práva súkromného, tak ako to predpokladá § 2 zákona č. 97/1963 Zb. zákon o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ZMPSP). Ak však takejto zmluvy niet, bude potrebné ďalej postupovať podľa ZMPSP.
Na to, aby bolo rozhodnutie o rozvode uznané aj na Slovensku bude potrebné prejsť osobitným konaním o uznaní rozhodnutia, na rozdiel od rozvodu v členskom štáte Európskej únie. Podľa ZMPSP totiž platí, že rozhodnutia orgánov cudzieho štátu sú v Slovenskej republike účinné len v prípade, že boli uznané slovenskými orgánmi. Na konanie o uznaní takéhoto rozhodnutia bude príslušný Krajský súd v Bratislave. Rozhodnutia o rozvode sa v Slovenskej republike uznávajú, ak tomu nebránia na nasledovné skutočnosti vymedzené v § 64 ZMPSP:
uznaniu bráni výlučná právomoc slovenských orgánov alebo orgán cudzieho štátu by nemal právomoc rozhodnúť, ak by sa na posúdenie jeho právomoci použili ustanovenia slovenského práva,
rozhodnutie nie je právoplatné alebo vykonateľné v štáte, v ktorom bolo vydané,
rozhodnutie nie je rozhodnutím vo veci samej,
účastníkovi konania, voči ktorému sa má rozhodnutie uznať, bola postupom cudzieho orgánu odňatá možnosť konať pred týmto orgánom, najmä ak mu nebolo riadne doručené predvolanie alebo návrh na začatie konania; splnenie tejto podmienky súd neskúma, ak sa tomuto účastníkovi cudzie rozhodnutie riadne doručilo a účastník sa proti nemu neodvolal alebo ak tento účastník vyhlásil, že na skúmaní tejto podmienky netrvá,
slovenský súd už vo veci právoplatne rozhodol alebo je tu skoršie cudzie rozhodnutie v tej istej veci, ktoré sa uznalo alebo spĺňa podmienky na uznanie,
uznanie by sa priečilo slovenskému verejnému poriadku.
Pri podávaní návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia je potrebné dodržať náležitosti a zahrnúť povinné prílohy, uvedené v § 68c ZMPSP. Z návrhu musí byť zrejmé, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, pričom musí byť označené dátumom a podpísané. Ďalej sa musí v návrhu nachádzať označenie cudzieho rozhodnutia, názov orgánu, ktorý ho vydal, dátum právoplatnosti cudzieho rozhodnutia alebo údaj o jeho vykonateľnosti a zoznam listín, ktoré sa k návrhu pripájajú. Návrh musí byť podaný v potrebnom počte rovnopisov s prílohami a treba myslieť na to, že jeden rovnopis má zostať na súde a každý účastník konania má dostať jeden rovnopis. K návrhu sa pripája cudzie rozhodnutie v origináli alebo jeho úradne osvedčená kópia, potvrdenie cudzieho orgánu ktorý rozhodnutie vydal o právoplatnosti alebo vykonateľnosti či o nemožnosti napadnúť rozhodnutie opravnými prostriedkami a úradne osvedčené preklady listín do slovenského jazyka. Nakoniec je potrebné priložiť aj listinné dôkazy o neexistencii prekážky v § 64 písm. d) ZMPSP (prekážka špecifikovaná vyššie), alebo vyhlásenie druhého účastníka, že na jej skúmaní netrvá.
Pojednávanie v konaní o návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia súd nemusí nariaďovať, pokiaľ do 15 dní od doručenia návrhu nepodá žiaden z účastníkov námietku proti uznaniu cudzieho rozhodnutia. Súd je oprávnený rozhodnúť iba o uznaní či neuznaní cudzieho rozhodnutia, no nemá právomoc preskúmavať rozhodnutie vo veci samej. Pri rozhodovaní súd vysloví že neuznáva cudzie rozhodnite za predpokladu nesplnenia podmienok jeho uznania. Pokiaľ by však dôvodom na neuznanie bol rozpor s verejným poriadkom, súd uzná rozhodnutie len v tej časti, ktorá rozpor nezakladá. Súd môže uznať rozhodnutie iba čiastočne aj vtedy, ak tak navrhne navrhovateľ, alebo ak rozhodnutie obsahuje viaceré výroky, pričom nie je možné alebo potrebné uznať všetky z nich.
