Slovenská republika dlhodobo je a aj bola krajinou, kde sa nábožensky založená časť obyvateľstva hlási ku kresťanskej viere. Toto náboženstvo sa viaže k rozmanitej histórii krajiny, ale aj k presvedčeniu ľudí, ktorí si s touto vierou spájajú najmä konanie dobra. Dominancia kresťanstva bola vždy výrazná, a k tomu patria aj tradičné zvyky spojené s praktizovaním tejto viery. Jeden z kresťanstvom vyžadovaných úkonov je aj spoveď. V nej sa veriaci ústne vyzná spovedníkovi zo svojich hriechov, prejaví nad nimi ľútosť a spovedník udeľuje rozhrešenie.
Čo však v prípade, ak sa veriaci vyzná z páchania trestnej činnosti? Je kňaz viazaný právnymi predpismi Slovenskej republiky alebo zákonmi božími, podľa ktorých nemôže porušiť spovedné tajomstvo? Táto dilema totiž stavia spovedníka do pozície výberu medzi rešpektovaním práva, ktoré môže mať reálny dopad na ďalšie trestné konanie, alebo náboženského presvedčenia, ktoré je pilierom jeho duchovného života.
Spovedným tajomstvom v zmysle trestného zákona a trestného poriadku môžu disponovať iba kňazi a osoby poverené pastoračnou starostlivosťou cirkví a náboženských spoločností, ktoré sú registrované Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky. K dnešnému dňu je registrovaných 18 cirkví, pričom každá musela splniť štátom požadované kritéria na registráciu, akými sú napríklad 50 000 plnoletých členov a prezentácia jej učenia či poslania. Hoci rôzne cirkvi majú rôzne pravidlá správania sa prezentované ako „právne“ normy, treba mať na pamäti čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ktorý hovorí, že Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát a neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Vychádzajúc z tohto prameňa práva ako najvyššej právnej normy v podmienkach SR je zrejmé, že žiadne ustanovenia náboženských organizácií nemôžu stáť nad zákonmi tejto republiky s výnimkami medzinárodných zmlúv.
Spovedné tajomstvo je upravené v Trestnom poriadku ako aj Trestnom zákone iba okrajovo. Trestný poriadok upravuje tento inštitút v ustanovení § 130 ods. 2, kde stanovuje, že svedok je oprávnený odoprieť vypovedať aj vtedy, ak by výpoveďou porušil spovedné tajomstvo alebo tajomstvo informácie, ktorá mu bola zverená ústne alebo písomne pod podmienkou mlčanlivosti ako osobe poverenej pastoračnou starostlivosťou. V tomto prípade pôjde o osobu, ktorá je predovšetkým osoba s postavením kňaza alebo osoba poverená štátom registrovanou cirkvou alebo náboženskou spoločnosťou k pastoračnej starostlivosti, ktoré disponujú s určitými informáciami, o ktorých by mali vypovedať. Ide o informácie, ktoré sa dozvedeli pri individuálnej spovedi alebo pri ústnom rozhovore či písomne pod podmienkou mlčanlivosti od inej osoby za predpokladu, že ide o informácie dôležité pre trestné konanie, ktoré sú spôsobilé vystaviť nebezpečenstvu trestného stíhania túto osobu, ktorá v rámci individuálnej spovede alebo pastoračného rozhovoru, takú informáciu zverila.
Oprávnenie odoprieť výpoveď vyplýva najmä zo skutočnosti, že štát uznáva povinnosť mlčanlivosti osôb poverených vykonávať duchovnú činnosť. Spovedníkovi sa úplne zakazuje použitie poznatku získaného zo spovede, ktorý by priťažil kajúcnikovi, aj keď je vylúčené akékoľvek nebezpečenstvo odhalenia. Slovenská republika v Základnej zmluve medzi Slovenskou republikou so Svätou stolicou, konkrétne v článku č. 8 ods. 1 uznáva, že spovedné tajomstvo je nedotknuteľné. Táto nedotknuteľnosť zahŕňa právo odmietnuť výpoveď pred štátnymi orgánmi Slovenskej republiky. Zmluva bola podpísaná 24. novembra 2000 vo Vatikáne a má povahu medzinárodnej zmluvy a okrem iného určuje, že Slovenská republika a Svätá stolica sa vzájomne považujú za nezávislé a autonómne subjekty medzinárodného práva a budú tieto princípy uplatňovať vo svojich vzájomných vzťahoch. Právo takéhoto svedka odoprieť výpoveď sa pritom nevzťahuje len na výsluch svedka, ale svedok ho môže uplatniť aj pri iných dôkazných prostriedkoch ním vykonávaných, ako napríklad ako rekognícia, konfrontácia, rekonštrukcia, vyšetrovací pokus či previerka výpovede na mieste.
Trestný zákon chráni vyzradenie spovedného tajomstva v prípadoch, ak by išlo o spáchanie trestného činu neoznámenia trestného činu podľa ustanovenia § 340. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia, tento trestný čin nie je trestný v odseku 1, ak by jeho oznámením porušil spovedné tajomstvo alebo tajomstvo informácie, ktorá mu bola zverená ústne alebo písomne pod podmienkou mlčanlivosti ako osobe poverenej pastoračnou činnosťou. Rovnaká výnimka sa vzťahuje aj na trestný čin neprekazenie trestného činu, kde sa táto oznamovacia povinnosť nevzťahuje na prípady prvého odseku trestného činu, ktorými by sa porušilo spovedné tajomstvo.
Hoci spovedné tajomstvo určitých náboženských organizácií je pomerne silne upravené a takmer neporušiteľné, samotná cirkev sa snaží predchádzať situáciám, ktoré by postavili spovedníka do neľahkej situácie v prípade spovedného tajomstva a sama internými normami určuje postupy pre osoby, ktoré pod ňu patria. Ako príklad môže poslúžiť smernica Konferencie biskupov Slovenska, prot. č. K- 389/2004-1, kde v ustanovení § 10 ods. 3 špecificky stanovuje, že v prípade trestného činu pedofílie klerika, po konzultácii s diecéznym biskupom a komisiou KBS, poverený kňaz informuje poškodených, že majú právo iniciovať trestné konanie. Podobné prípady možno nájsť v kódexe kanónického práva, ktorý zahŕňa záväzné pravidlá pre členov katolíckej cirkvi.
V prípade trestného konania treba upozorniť, že trestný poriadok chráni spovedné tajomstvo iba ak osoba, ktorá ním disponuje, vystupuje v pozícii svedka. Ak by nastal prípad, že by takáto osoba bola v pozícii obvineného či obžalovaného, zrejme by sa nemohla odvolávať na ustanovenie § 130 ods. 2 TP. Veľmi dobre by to mohlo byť ilustrované na inštitúte spolupracujúceho obvineného, ktorý musí pravdivo vypovedať o každej trestnej činnosti, ktorá mu je známa alebo ktorej bol svedkom či účastníkom.
Spovedné tajomstvo vo svete
Trend vyňatia spovedného tajomstva spod ochrany pred trestným konaním badať aj vo svete, a to aj v tak tradične kresťanskej krajine akou je USA. Demokratický senátor Jerry Hill predložil návrh zákona pod názvom SB 360, ktorý požadoval, aby informácie o trestnej činnosti týkajúcej sa sexuálneho zneužívania, ktoré sa osoby dozvedia v pozícii spovedníka, okamžite oznámili príslušným orgánom. Tento návrh zákona bol nakoniec stiahnutý po silnom tlaku katolíckej komunity, ktorá ho považovala za závažný zásah do náboženskej slobody.
Podobný zákon bol navrhnutý aj v Írsku, kde bola sankcia za nedodržanie ohlasovacej povinnosti odňatie slobody až na 5 rokov, alebo v Indii, kde Národná komisia pre ženy, ktorá je poradným orgánom vlády, navrhla zakázať spoveď úplne, z dôvodu, že počas spovede môžu byť ženy obťažované a vydierané.
Austrália pristúpila k podobným diskusiám po zisteniach kráľovskej komisie vyšetrujúcej sexuálne zneužívanie detí v roku 2017 a jedným z opatrení navrhnutých komisiou je povinnosť nahlasovať prípady, o ktorých sa kňazi dozvedia pri spovedi. V Južnej Austrálii vstúpil do platnosti zákon, podľa ktorého v prípade vyšetrovania musia kňazi prezradiť aj veci, ktoré sa dopočuli pri spovedi, pod hrozbou trestu pokuty až do 10-tisíc dolárov.
Súd v Bruggách zase potrestal kňaza Alexandra Stroobandta za to, že neinformoval úrady o tom, že jeho penitent (ten, kto sa spovedá) uvažuje nad samovraždou. Súd síce akceptoval, že spovedné tajomstvo patrí medzi profesijné tajomstvá, tie sú však v belgickej legislatíve limitované situáciami bezprostredného ohrozenia psychickej a fyzickej nedotknuteľnosti maloletej alebo inak bezbrannej osoby. Kňaz, ktorý mal podľa súdu konať, aby samovražde zabránil, napokon dostal len symbolický trest mesačného odňatia slobody podmienečne a pokutu jedno euro.
Pár slov na záver
Náboženská sloboda je jedným z pilierov demokratického štátu, avšak nesmie sa na ňu hľadieť ako na absolútnu. Mnohí predstavitelia cirkvi argumentujú, že spovedné tajomstvo musí byť neporušiteľné z dôvodu slobody svedomia penitenta, a preto si penitent musí byť v každom momente istý, že sviatostný rozhovor ostane tajomstvom spovede.[1]Rovnako tým, že kňaz, ktorý priamo porušuje spovedné tajomstvo, upadá do exkomunikácie, a ten, kto ho porušuje nepriamo, má byť potrestaný podľa závažnosti deliktu (kán. 1388).
Treba mať však vždy na pamäti prvý článok Ústavy, ktorý hovorí že Slovenská republika sa neviaže na žiadnu ideológiu či náboženstvo. Potreba predchádzať trestnej činnosti, o to viac tak závažnej, akou je napríklad sexuálne zneužívanie maloletých, nesmie byť ohraničená alebo potieraná z náboženských motívov. To, že jedinec musí strpieť oprávnený zásah do svojich práv z dôvodu prešetrovania trestných činov, je základným predpokladom pre úspešné usvedčenie páchateľa. Nech sú dôvody veriacich akokoľvek cnostné a dobromyseľné, v prvom rade je potrebné vždy myslieť na fyzický a duševný stav obetí, ktoré by v prípade spáchania takéhoto trestného činu na ich osobách boli doživotne poznačené. Pretože náboženské práva nesmú stáť nad právom na život a na zachovanie ľudskej dôstojnosti a cti.
