Rozhodnutie o odvolaní proti uzneseniu o nariadení neodkladného opatrenia

Na úvod považujeme za dôležité vysvetliť, čo to vlastne neodkladné opatrenie je. Neodkladným opatrením chápeme dočasné opatrenie súdu, ktorým sa poskytuje ochrana ohrozeným alebo porušeným právnym vzťahom až do rozhodnutia súdu vo veci samej, alebo do dobrovoľného alebo exekučného (núteného) splnenia povinnosti, pričom toto opatrenie môže mať aj trvalý charakter.[1] Neodkladné opatrenie možno v zmysle § 324 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len CSP), nariadiť na návrh pred začatím konania, počas konania a po skončení konania.

Svoju pozornosť zameriame na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ÚS) spisová značka III. ÚS 175/2017. V predmetnom Náleze sa ÚS musel „popasovať“ práve s postupom odvolacieho súdu pri odvolaní proti uzneseniu o nariadení neodkladného opatrenia. Stručne si priblížme skutkový stav.

Skutkový stav                         

Okresný súd Bratislava I (ďalej len OS) vo svojom uznesení č. k. 30 CbPv 2/2016-49 z 25. júla 2016 rozhodol o nariadení neodkladného opatrenia, ktorým sťažovateľom ako odporcom v 1. a 2. rade uložil povinnosť zdržať sa používania slovnej ochrannej známky „BENNETT“ registrovanej Úradom priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky (ďalej len úrad priemyselného vlastníctva) na meno navrhovateľa, ako jediného majiteľa, informovania prostredníctvom internetovej stránky, konta na sociálnej sieti, propagačných materiálov a podobne, že poskytujú služby veterinárnej starostlivosti a starostlivosti o zvieratá pod názvom „BENNETT“, až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, ako aj povinnosť zabezpečiť, aby sa na internetovej stránke a konte na sociálnej sieti nezverejňoval a neobjavoval názov „BENNETT“, a odstrániť názov „BENNETT“ zo všetkých plagátov, reklamných pútačov a propagačných materiálov svojej podnikateľskej činnosti až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Dôvodom mal byť existujúci spor medzi stranami, v minulosti vykonávajúcimi spoločnú veterinárnu prax pod spoločným názvom BENNETT, ktorá bola však pre nezhody ukončená. Tieto strany tiež podali trestné oznámenia z dôvodu nekalosúťažného konania. Nakoľko 4. mája 2015 sťažovateľ v 2. rade ako jediný spoločník sťažovateľky v 1. rade svoje obchodné meno „VETERINÁRNA NEMOCNICA, s. r. o.“, zmenil pridaním textu „BENNETT“ na aktuálne obchodné meno, a následne došlo k podaniu prihlášky navrhovateľa zo 4. júna 2015 úradu priemyselného vlastníctva, ktorý ochrannú známku zapísal 15. decembra 2015 pod č. 241477. OS konštatoval dôvodnosť neodkladného opatrenia. Krajský súd toto uznesenie potvrdil ako vecne správne a vydal o tom uznesenie, proti ktorému bola podaná sťažnosť na ÚS. Sťažovatelia argumentovali tým, že Krajský súd sa ich odvolacími námietkami vôbec nezaoberal, čím zaťažil odôvodnenie napadnutého uznesenia jednostrannosťou a nedostatočnosťou záverov o tom, prečo argumenty a dôkazy sťažovateľov nemali na rozhodnutie o neodkladnom opatrení žiaden vplyv a, naopak, ktoré argumenty a dôkazy navrhovateľa boli rozhodujúce pre nariadenie neodkladného opatrenia.

Argumentácia ÚS

Súčasťou argumentácie ÚS bol aj odkaz na svoj nález č. k. II. ÚS 866/2014-42 z 20. augusta 2015, ktorým ustálil, že „v konaní „o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia... príslušný súd v zásade nevykonáva dokazovanie, vychádza len z tzv. osvedčených skutočností – skutočností, ktoré vyplývajú z tvrdení účastníkov konania v ich podaniach, prípadne zo skutočností, ktoré možno osvedčiť z dôkazov, ktoré účastníci predložili v príslušnom štádiu konania o veci samej.“ Ďalej z názoru ÚS vyplýva, že „rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia bude spravidla stručnejšie, ako rozhodnutie vo veci samej. Napriek tomu je potrebné trvať na tom, aby, hoci kvantitatívne stručnejšie odôvodnenie, malo príslušnú kvalitu – t. j. aby toto odôvodnenie bolo dostatočne individualizované, obsahovalo sumu relevantných osvedčených skutočností a tiež úvah, ktoré umožnia spätne preskúmať záver o tom, či v danom prípade boli splnené zákonné podmienky na nariadenie predbežného opatrenia.“

Uvedené je potrebné konfrontovať aj s aktuálnou právnou úpravou, ktorou je na poli civilného procesu od 1.7.2016 CSP. Práve CSP zaviedol inštitút neodkladného opatrenia a zabezpečovacieho opatrenia. V zmysle § 325 ods. 1 CSP: „Neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.“ Ďalej podľa § 328 ods. 1: „Ak súd nepostupoval podľa § 327 (odmietnutie návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia- pozn. autora), nariadi neodkladné opatrenie, ak sú splnené podmienky podľa § 325 ods. 1, inak návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietne.“ Reprodukovať je potrebné aj § 357 písm. d, z dikcie ktorého vyplýva: „Odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia.“

Z ďalších vyjadrení ÚS vyberáme nasledovné: „Procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia rozhodne bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania, kladie zvýšené nároky na objektívnu presvedčivosť rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 236 v spojení s § 234 ods. 2 a § 220 ods. 2 CSP), ktorej sa odvolací súd nemôže zbaviť tým, že sa v odôvodnení svojho uznesenia obmedzí na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.“

Záverom ÚS skonštatoval, že napriek viacerým právne relevantným skutočnostiam sťažovateľov, ktoré prinajmenšom spochybňovali, ak nie priamo vyvracali tvrdenia navrhovateľa o osvedčení všetkých predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia, Krajský súd iba s poukazom na vážnosť narušenia vzájomných vzťahov medzi stranami sporu stroho konštatoval, že „vzťah, ktorý sa má neodkladným opatreným bezodkladne upraviť, bude s konečnou platnosťou v danom prípade vyriešený v konaní o veci samej.“ ÚS na podklade uvedených skutočností konštatoval, že postup súdu zakladá nepreskúmateľnosť a ústavnú neudržateľnosť ním vydaného rozhodnutia. Z tohto dôvodu ÚS napadnuté rozhodnutie (uznesenie) zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie s poukazom na to, že došlo k zásahu do práva sťažovateľov na súdnu ochranu.

Zdroj: Ústavný súd SR