Súdny dvor Európskej únie (Súdny dvor) vydal 22. decembra 2022 rozsudok vo veci C-392/21, v ktorom sa zaoberal výkladom článku 9 Smernice Rady z 29. mája 1990 o minimálnych požiadavkách na bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci so zobrazovacími jednotkami (piata samostatná smernica v zmysle článku 16 ods. 1 smernice 89/391/EHS) (Smernica). Rozhodol na základe prejudiciálnych otázok položených rumunským odvolacím súdom, zaoberajúcim sa odvolaním zamestnanca proti rozsudku, ktorým bola zamietnutá žaloba o uloženie povinnosti jeho zamestnávateľovi priznať mu náhradu nákladov na dioptrické okuliare. Tento zamestnanec pracoval vo svojom zamestnaní na zariadeniach vybavených obrazovkou, pričom tvrdil, že práve tento faktor bol jedným z dôvodov výrazného zhoršenia jeho zraku. Najmä kvôli tomu dostal odporúčanie od špecializovaného lekára na výmenu dioptrických okuliarov. Keďže rumunské zdravotné poistenie neposkytovalo preplatenie dioptrických okuliarov v rámci zdravotného poistenia, zamestnanec požiadal zamestnávateľa o náhradu sumy, ktorú zaplatil za výmenu dioptrických okuliarov. Žiadosť však bola zamietnutá, rovnako ako aj žaloba podaná na všeobecnom súde.
Rumunský odvolací súd požiadal Súdny dvor o zodpovedanie prejudiciálnych otázok týkajúcich sa článku 9 Smernice. Predmetný článok sa zaoberá ochranou očí a zraku pracovníkov, pričom v prvom odseku stanovuje právo pracovníkov na primerané vyšetrenie očí lekárom v nasledovných prípadoch: (i) pred začatím práce s použitím obrazovky, (ii) v následných pravidelných intervaloch a (iii) v prípade zrakových problémov, ktoré môžu byť spôsobené prácou s obrazovkou. V súvislosti s tým odsek 2 zakladá pracovníkom aj právo na oftalmologické vyšetrenie, ak vyvstane jeho potreba na základe výsledkov primeraného vyšetrenia očí vo vyššie uvedených prípadoch. Zamestnávateľovi vznikne povinnosť poskytnúť pracovníkovi osobitné korekčné prostriedky primerané pre prácu, ktorú vykonáva, ak uvedené vyšetrenia preukážu takúto potrebu a nebude možné použitie bežných korekčných prostriedkov. Tieto opatrenia nemôžu pracovníkom spôsobiť žiadne ďalšie finančné náklady, pričom ochrana očí a zraku môže byť zabezpečená aj v rámci štátneho systému ochrany zdravia.
V tomto prípade sa prvé dve prejudiciálne otázky týkali výkladu výrazu “osobitné korekčné prostriedky”, konkrétne toho, či môže zahŕňať dioptrické okuliare a či musí byť takýto prostriedok používaný iba na pracovisku alebo pri plnení pracovných povinností. Druhé dve prejudiciálne otázky sa dožadovali vysvetlenia, či sa povinnosť poskytnúť takýto prostriedok zamestnávateľom týka iba ich zakúpenia, alebo aj možnosti náhrady nevyhnutných nákladov vzniknutých pri ich zaobstarávaní a v súvislosti s tým, či takéto pokrytie nákladov možno vykonať aj formou všeobecného príplatku, ktorý by sa trvalo vyplácal ako “príplatok za zhoršené pracovné podmienky”.
V rámci prvých dvoch otázok Súdny dvor zhodnotil, že článok 9 Smernice konkretizuje jej cieľ, ktorým je stanovenie minimálnych požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia v rámci práce vykonávanej na zariadeniach vybavených obrazovkou, a to tak, že priznáva pracovníkom právo dostať v súvislosti s takouto prácou osobitné korekčné prostriedky. Tento pojem nie je v Smernici definovaný a je potrebné ho odlíšiť od pojmu “bežné korekčné prostriedky”. Pod výraz “korekčný prostriedok” možno zahrnúť nielen okuliare, ale aj akékoľvek iné pomôcky, ktoré pomáhajú napraviť poruchy zraku, alebo im predchádzať. Rozdiel medzi osobitnými a bežnými korekčnými prostriedkami spočíva v tom, že zatiaľ čo bežné korekčné prostriedky nemajú naprávať poruchy zraku, ktoré sú späté s prácou, resp. nemusia mať akýkoľvek vzťah k práci na zariadeniach vybavených obrazovkami, osobitné korekčné prostriedky majú slúžiť na nápravu alebo predchádzanie porúch zraku, ktoré nemožno napraviť bežnými korekčnými prostriedkami. To znamená, že pojem osobitných korekčných prostriedkov sa odlišuje práve v tom, že súvisí s prácou vykonávanou a zariadeniach vybavených obrazovkami a ich cieľom je náprava či prevencia porúch zraku, ktoré boli zistené v rámci niektorého z vyšetrení podľa článku 9 Smernice.
Súdny dvor taktiež konštatuje, že pri zistení porúch zraku nie je smerodajné, či je práca na obrazovke nevyhnutne príčinou týchto porúch. Keďže vyšetrenie podľa Článku 9 Smernice možno uskutočniť aj pred začatím práce na obrazovke (ako to vyplýva zo samotného ustanovenia), predpokladom nemusí byť porucha zraku, ktorá je výsledkom práce na obrazovke.
Čo sa týka používania týchto osobitných korekčných prostriedkov, Súdny dvor v tomto konkrétnom prípade vyslovil, že je na posúdení vnútroštátneho súdu, či tieto dioptrické okuliare slúžia skôr na nápravu porúch v spojení s jeho prácou, alebo na nápravu všeobecnej poruchy zraku, ktorá s pracovnými podmienkami nie je spojená. Toto ustanovenie sa však nemá vykladať v tom zmysle, že takéto osobitné korekčné prostriedky sa musia používať iba na pracovisku a pri plnení pracovných úloh. Práve naopak, ich použitie sa neobmedzuje len na používanie v rámci povolania.
V rámci tretej a štvrtej otázky sa Súdny dvor zaoberal spôsobom poskytovania osobitných korekčných prostriedkov zamestnávateľom. Vyslovil, že slovné spojenie “musia byť poskytnuté” nehovorí o tom, že osobitné korekčné prostriedky musia byť nutne poskytnuté priamo od zamestnávateľa, ale možno ich poskytnúť aj nepriamo. Nepriame poskytnutie zahŕňa napríklad prípady, kedy si ich pracovník samostatne vyberie, zaplatí a zamestnávateľ mu za ne poskytne náhradu. Takáto náhrada sa môže poskytnúť napríklad vo forme príplatku, ktorý umožní pracovníkovi zaobstarať si takýto prostriedok. Súdny dvor však vylúčil možnosť poskytnutia všeobecného mzdového príplatku, ktorý by sa vyplácal trvale, z dôvodu zhoršených pracovných podmienok. Zdôraznil tiež, že pracovník musí dostať osobitné korekčné prostriedky bez akýchkoľvek finančných výdavkov, a teda ak by mu boli náklady nahradené formou príplatku, tento musí nevyhnutne pokryť náklady, ktoré pracovník vynaložil na nadobudnutie takéhoto prostriedku.
Predmetná Smernica, o ktorej ustanoveniach pojednával Súdny dvor, je do nášho právneho poriadku transponovaná nariadením vlády č. 276/2006 Z. z. o minimálnych bezpečnostných a zdravotných požiadavkách pri práci so zobrazovacími jednotkami (Nariadenie vlády). Transpozíciu Článku 9 Smernice nachádzame v § 7 Nariadenia vlády. Predmetné ustanovenie zakladá podmienky povinnosti zamestnávateľa zabezpečiť posudzovanie zdravotnej spôsobilosti zamestnancov na prácu s použitím obrazovky v rovnakých prípadoch, ako Smernica. Rovnako zakotvuje aj povinnosť zabezpečiť komplexné oftalmologické vyšetrenie, ak je to potrebné. Nariadenie vlády taktiež ustanovuje, že ak je to potrebné na základe výsledkov vyšetrení, zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi špeciálne korekčné prostriedky na prácu s obrazovkami. Navyše zakladá aj povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancovi odborné vyšetrenie podporného, pohybového a nervového systému v prípade, ak má zdravotné ťažkosti, ktoré súvisia s výkonom práce s použitím. Všetky náklady spojené s uvedenými povinnosťami znáša podľa Nariadenia vlády zamestnávateľ.
