Politický prejav v parlamente Slovenskej republiky alebo aj mimo neho sa nikdy nevyznačoval vysokou alebo aspoň priemernou úrovňou, ktorá by sa dala prirovnať k európskym štandardom. Hoci by mali volení zástupcovia verejnosti predstavovať to lepšie zo spoločnosti, čo sa týka prejavu a správania sa, častokrát občania v praxi a z médií môžu vidieť nelichotivý obraz. V rámci politického boja sa politici neštítia používať na adresu svojich oponentov hrubý až vulgárny slovník, obvinenia z trestnej činnosti bez dôkazov či rôzne fabulácie a dezinformácie, len aby v očiach ich voličov spôsobili takýmto osobám ujmu či už na politickej scéne alebo v osobnostnej či podnikateľskej sfére. Prejavom politikov a možnosťami ich vyjadrovania sa v kontexte váhy ich slov voči potenciálnej ujme iných osôb sa zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vo veci Mesić proti Chorvátsku v rozhodnutí zo dňa 05.05.2022 pod sp. zn. sťažnosti 19362/18.
Skutkové okolnosti
Tento prípad sa týka občianskoprávneho konania pre ohováranie, v ktorom bolo sťažovateľovi, bývalému prezidentovi Chorvátska, uložené zaplatiť 50 000 chorvátskych kún (približne 6 660 eur v čase skutkových okolností) francúzskemu advokátovi chorvátskeho pôvodu za poškodzovanie jeho povesti. Dňa 15.09.2006 podal pán Ivan Jurašinović, advokát chorvátskeho pôvodu, ktorý v tom čase vykonával advokátsku prax vo Francúzsku ako právny zástupca pána M. T., na vyšetrovacom súde trestné oznámenie na pána M. N. a ďalších desať chorvátskych štátnych príslušníkov, vrátane sťažovateľa, v súvislosti s dvoma prípadmi pokusu o vraždu jeho klienta a jedným prípadom pokusu o vydieranie zločineckou skupinou. V predmetnom trestnom oznámení jeho klient tvrdil, že sťažovateľ sa mal podieťať na pokuse o vraždu a vydieraní jeho klienta. Ďalej v ňom označil sťažovateľa ako hlavu tejto zločineckej skupiny.
Dňa 10.11.2006 denníky Novi List a Glas Istre uverejnili na svojich internetových stránkach článok, v ktorom informovali, že pán Jurašinović podal vyššie uvedené trestné oznámenie v súvislosti s pokusom o vraždu svojho klienta, v ktorom sa sťažovateľ uvádza ako akýsi politický patrón osoby, ktorá si objednala vraždu. Článok uverejnený na webovej stránke Nového listu mal názov “Prezident Mesić v trestnom oznámení spolu s H. P. a M. N.” a článok uverejnený na webovej stránke GlasIstre mal názov “Mesića nahlásili za pokus o vraždu”.
Počas tlačovej konferencie organizovanej v rámci návštevy, ktorú sťažovateľ uskutočnil v Našiciach, ho novinári požiadali, aby sa vyjadril k obsahu týchto článkov. Sťažovateľ uviedol, že advokát, ktorý podal trestné oznámenie, by mal navštíviť psychiatrickú nemocnicu, pretože ľudia ako on tam môžu dostať účinnú liečbu. O tomto vyhlásení informovala oficiálna internetová stránka chorvátskeho prezidenta, internetové stránky spravodajského týždenníka Nacional, Chorvátskeho rádia a televízie a Chorvátsko-americkej asociácie, ako aj chorvátska tlačová agentúra HINA, internetový portál Index.hr, denník Večernji list a televízia Nova.
Pán Jurašinović podal dňa 22.01.2007 žalobu na ochranu osobnosti proti sťažovateľovi a požadoval približne 17 570 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy. V žalobe tvrdil, že sťažovateľ využil svojej funkcie prezidenta Chorvátska a s tým súvisiacej pozornosti médií k poškodeniu jeho cti a povesti a jeho profesionálnej a morálnej dôveryhodnosti tým najhorším možným spôsobom, keďže o ňom vyhlásil, že má psychické problémy. Uviedol, že toto urážlivé vyhlásenie mu spôsobilo intenzívnu emocionálnu ujmu, problémy v práci a pri nadväzovaní spoločenských a profesijných kontaktov, pretože bol neustále nútený ospravedlňovať svoje konanie a odpovedať na nepríjemné otázky týkajúce sa sťažovateľovho prehlásenia. Tvrdil tiež, že zaznamenal pokles počtu nových klientov. Sťažovateľ poprel, že by poškodil žalobcovu česť a povesť, a uviedol, že jeho prehlásenie nebolo urážlivé a že nebolo jeho úmyslom ho poškodiť. Jeho prehlásenie skôr predstavovalo pokus o iróniu, ohľadom nepodložených tvrdených obvinení a je potrebné ich chápať v kontexte jeho odpovede na novinárovu otázku. Napadnutá časť jeho výpovede bola skôr obrazná a teda hodnotovým súdom než neoprávneným osobným útokom na žalobcu.
Mestský súd v Záhrebe rozsudkom zo dňa 23.12.2011 rozhodol v prospech žalobcu a uložil sťažovateľovi, aby mu zaplatil približne 9 290 EUR a náhradu nákladov konania, pričom rozsudkom zo dňa 26.10.2016 Krajský súd v Záhrebe potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ale znížil finančné zadosťučinenie na približne 6 660 EUR a náklady konania. Rozhodnutím zo dňa 27.09.2017 Ústavný súd Chorvátska prehlásil ústavnú sťažnosť sťažovateľa za neprípustnú.
Posúdenie Európskeho súdu pre ľudské práva
Sťažovateľ v merite veci uviedol, že jeho vyjadrenie bolo reakciou na obvinenie pána Jurašinoviča, ktorý ho spájal s pokusom o vraždu a organizovaným zločinom. Obvinenie prezidenta suverénneho štátu z takéhoto trestného činu bolo určite vecou verejného záujmu. Odpoveďou na takéto obvinenie sa snažil chrániť nielen svoju vlastnú povesť, ale aj povesť úradu a inštitúcie chorvátskeho prezidenta a povesť samotného štátu. Takýmto obvinením pán Jurašinović inicioval diskusiu o otázke verejného záujmu a musel si byť vedomý toho, aký vplyv bude mať na verejnú mienku. Vedome tak vstúpil do verejného priestoru. Sťažovateľ ďalej uviedol, že jeho výrok bol ironickou poznámkou a že použil personifikovanú metaforu a ako taký hodnotový úsudok, ktorý bol odpoveďou na úplne nepodložené závažné obvinenia voči jeho osobe. Nemohol byť teda chápaný doslovne, ako konštatovanie skutočnosti alebo ako bezdôvodný osobný útok na pána Jurašinovića a preto nemusel dokazovať pravdivosť svojho výroku. Poukázal na to, že podľa judikatúry ESĽP sa sloboda prejavu vzťahuje na sarkastické výroky, ako aj na tie, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú.
ESĽP konštatoval, že urážlivé vyjadrenie sa môže vymykať ochrane slobody prejavu za veľmi zriedkavých a výnimočných okolností, ak ide o bezdôvodné znevažovanie a jeho jediným zámerom je urážka. Napríklad vo veci Rujak, v ktorej sa sťažovateľov výrok týkal najmä vulgárnych a urážlivých výrazov, súd po vytvorení úsudku na základe kontextu týchto výrokov rozhodol, že sa nesnažil šíriť informácie alebo myšlienky, ale že jeho jediným zámerom bolo uraziť. Takéto okolnosti v tomto prípade neexistujú a súd konštatuje, že sťažovateľ chcel svojim vyjadrením poprieť závažné obvinenia vznesené proti nemu v trestnom oznámení, ktoré vypracoval a podal pán Jurašinović v mene svojho klienta. Nemožno teda tvrdiť, že sťažovateľ sa nesnažil sprostredkovať žiadne informácie alebo myšlienky a že jeho jediným zámerom bolo uraziť pána Jurašinovića.
Súd poznamenal, že sťažovateľ uviedol, že pán Jurašinović potrebuje psychiatrickú liečbu. Sťažovateľ toto vyhlásenie spravil v čase, keď bol prezidentom štátu, a bolo široko rozšírené v rôznych médiách. Preto bez ohľadu na to, či sa toto vyhlásenie malo chápať doslovne alebo metaforicky súd akceptuje, že to mohlo nielen poškodiť povesť pána Jurašinovića, ale aj podnietiť predsudky voči nemu v jeho profesionálnom aj spoločenskom živote. Súd preto konštatuje, že výrok sťažovateľa dosiahol úroveň závažnosti, ktorá mohla viesť k porušeniu práv pána Jurašinovića podľa článku 8 Dohovoru. Na základe poznámky súd tiež zastáva názor, že odkazovanie na potrebu psychiatrickej liečby a jej používanie ako urážky je neúctivé voči osobám s duševnými problémami.
V prípadoch týkajúcich sa konfliktu medzi právom na dobrú povesť a právom na slobodu prejavu sa od vnútroštátnych súdov, ktoré prejednávajú žaloby na ochranu osobnosti, očakáva, že vykonajú vyváženie týchto dvoch práv, a to v súlade s kritériami stanovenými v judikatúre ESĽP týkajúcej sa tohto typu prípadov. Medzi tieto patria skutočnosti, či sa prispelo k diskusii vo verejnom záujme, známosť dotknutej osoby, jeho alebo jej predchádzajúce správanie, obsah, formu a dôsledky príslušného výroku a prísnosť uloženej sankcie. V prípadoch, ako je aj tento, sa od vnútroštátnych súdov môže vyžadovať, aby zohľadnili aj určité ďalšie kritériá. V tomto prípade môže byť pre výsledok vyvažovania dôležité napríklad postavenie sťažovateľa ako politika a vysokopostaveného predstaviteľa štátu a na druhej strane postavenie pána Jurašinovića ako advokáta.
Sťažovateľ mal právo odpovedať na takéto obvinenie a brániť sa, čo najprv urobil tým, že uviedol určité skutkové tvrdenia, v ktorých poprel akékoľvek spojenie s osobou spojenou s organizovaným zločinom avšak nielenže vyjadril svoj názor, že myšlienka, že stojí za pokusom o vraždu a má spojenie s organizovaným zločinom, je absurdná, ale zašiel ešte ďalej a pokúsil sa zdiskreditovať pána Jurašinovića ako osobu, ktorej možno dôverovať, urážlivým vyhlásením s použitím znevažujúcich a drzých výrazov. Nič nenasvedčuje tomu, že by sťažovateľ nemohol odmietnuť závažné obvinenia, ktoré mu boli vznesené, bez použitia napadnutého jazyka. Osobnou urážkou pána Jurašinovića sťažovateľ neprispel k diskusii o veci verejného záujmu a prekročil hranice prijateľnej kritiky. Pokiaľ ide o formu vyhlásenia, sťažovateľ predmetné vyhlásenie urobil v čase, keď bol prezidentom štátu, pričom bolo široko rozšírené v rôznych médiách. Jeho výrok tak mohol spôsobiť väčšiu ujmu na povesti pána Jurašinoviča.
ESĽP sa domnieva, že útok vysokopostavených predstaviteľov štátu na povesť advokátov a ich zosmiešňovanie s cieľom izolovať ich a poškodiť ich dôveryhodnosť je často rovnako účinný ako hrozba, ktorá bráni advokátom vo výkone ich povinností. Takéto vyhlásenia by mohli mať vážne dôsledky pre práva obvineného a právo na prístup k súdu, ktoré sú základnými zložkami práva na spravodlivý proces zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru. Súd rovnako vyslovil názor, že slová vyslovené vysokopostavenými predstaviteľmi štátu majú väčšiu váhu, a preto ich vyhlásenia, ktoré poškodzujú povesť iných, spôsobujú väčšiu ujmu.
Súd preto dospel k názoru, že výrok sťažovateľa nielenže poškodil povesť pána Jurašinovića, ale mohol mať aj ochromujúci, odrádzajúci účinok na výkon jeho profesionálnych povinností advokáta. Preto bolo priznanie náhrady škody v prejednávanej veci napriek jej výške primeranou sankciou na neutralizáciu tohto ochromujúceho účinku a primerané legitímnemu cieľu ochrany dobrej povesti pána Jurašinovića. So zreteľom na všetky vyššie uvedené úvahy ESĽP dospel k záveru, že zásah do slobody prejavu sťažovateľa bol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti na ochranu povesti pána Jurašinovićaa na zabránenie ochromujúcemu účinku na profesionálne povinnosti vykonávané advokátmi, a teda v tomto prípade teda nedošlo k porušeniu článku 10 Dohovoru.
