Ako znie stanovisko Najvyššieho súdu?
„Sama skutočnosť, že s účinnosťou od 1. decembra 2000 boli zrušené ustanovenia § 2 až § 9 zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam, nemá za následok zánik oprávnenej držby toho, kto je v katastri nehnuteľností vedený ako vlastník držanej nehnuteľnosti.“[1]
Skutkový stav
Okresný súd v Ružomberku rozhodoval v právnej veci navrhovateľa, ktorý sa domáhal určenia, že nehnuteľnosti zapísané v katastri nehnuteľností patria do dedičstva. Vo svojom návrhu uviedol, že zomrelý nadobudol svoj spoluvlastnícky podiel z titulu dedenia po nebohej matke. Na základe notárskeho osvedčenia o držbe vydaného v roku 1993 podľa zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam boli v roku 1994 v katastri nehnuteľností za vlastníkov sporných pozemkov zapísaní žalovaná v 1/ rade a jej nebohý manžel. Žalovaná nemohla nadobudnúť vlastnícke právo podľa ustanovení spomínaného zákona z toho dôvodu, že predmetné ustanovenie zákona bolo z účinnosťou ku dňu 1.12.2000 zrušené. Nemohla ho nadobudnúť ani vydržaním podľa ustanovenia § 134 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (Občiansky zákonník), a to pre nesplnenie podmienky oprávnenej držby v zmysle tohto ustanovenia. Pre vyššie uvedené dôvody bol poručiteľ v čase svojej smrti spoluvlastníkom týchto pozemkov.
Aké bolo rozhodnutie Okresného súdu?
Okresný súd rozsudkom určil, že časť pozemkov patrí do dedičstva, a to v spoluvlastníckom podiele 2/6-tiny k celku. V ostatnej časti žalobu zamietol. Výrok vo veci samej v časti, v ktorej žalobu nezamietol odôvodnil tvrdením, že keďže bola žalovaná zapísaná v katastri nehnuteľností od roku 1994 a žalobca do desiatich rokov, teda do roku 2004 neuplatnil svoje vlastnícke právo k pozemkom, nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k týmto pozemkom z dôvodu zániku účinnosti zákona č. 293/1992. Stotožnil sa s tvrdením navrhovateľa, že nespĺňala ani podmienky oprávnenej držby a v tejto súvislosti uviedol ešte nasledovné: „Pokiaľ totiž podľa vlastného tvrdenia mala nadobudnúť držbu od X v roku 1987, nemohla byť dobromyseľná, že jej pozemky patria, keďže vtedy platné právo vyžadovalo pre prevod nehnuteľnosti písomnú zmluvu registrovanú štátnym notárstvom, pričom existenciu takejto zmluvy v konaní ani netvrdila.“[2]
Ako rozhodol Krajský súd?
Po podaní odvolania žalovaných v 1/ a 2/ rade, Krajský súd v Žiline rozsudok súdu 1. stupňa v odvolaní napadnutom vyhovujúcom výroku zmenil tak, že žalobu zamietol. Ako odôvodnenie uviedol, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil. Mal zato, že uplynutím premlčacej doby od zápisu žalovanej v katastri nehnuteľností, bez uplatnenia vlastníckeho práva inou osobou sa výlučnou vlastníčkou týchto pozemkov stala žalovaná v prvom rade. Uviedol, že nie je možné prihiadať na vzťahy existujúce pred týmto zápisom, pretože by mohli byť relevantné len pred uplynutím premlčacej doby. Odôvodnenie uvedeného znelo tak, že i keď novelou zák. č. 293/1992 Zb. boli ustanovenia § 2 až § 9 tohto právneho predpisu zrušené, a to pred tým, ako uplynulo 10 rokov od zápisu žalovanej 1/ rade a jej nebohého manžela do katastra nehnuteľností na základe vydaného notárskeho osvedčenia, zostali účinky zápisu tohto osvedčenia zachované.
Rozhodnutie Najvyššieho súdu
Najvyšší súd SR po preskúmaní prípustnosti dovolania, preskúmal rozsudok odvolacieho a prvostupňového súdu a uviedol, že dovolanie žalobcu nie je dôvodné. Uviedol, že ustanovenie § 2 ods. 1 zákona č. 293/1992 Zb. umožňovalo, aby prostredníctvom notárskeho osvedčenia o držbe bol v katastri nehnuteľností ako vlastník zapísaná osoba, ktorá bola v tomto osvedčení označená. V nadväznosti na to, ods. 2 uvedeného zákona ustanovoval, že ak do desiatich rokov od vykonania zápisu nedôjde v konaní pred súdom alebo v konaní o pozemkových úpravách k uplatneniu vlastníckeho práva inou osobou, stáva sa zapísaná osoba vlastníkom na základe vydržania. V zmysle ods. 3 zákona, takáto osoba následne nadobudla postavenie oprávneného držiteľa, a to po dobu 10 rokov od zápisu, pričom ustanovenie odkazovalo na príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce držbu a oprávnenú držbu. Dovolací súd zastával názor, že k Občianskemu zákonníku bola úprava v zákone o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam špeciálnou úpravou, podľa ktorej bolo možné na základe vydržania originárne nadobudnúť vlastníctvo, a to za jednoduchších podmienok, ako podľa všeobecnej úpravy. V tejto právnej veci uviedol k oprávnenej držbe nasledovné:
„Oprávnená držba je v právnom poriadku Slovenskej republiky koncipovaná ako subjektívne právo, a zároveň ako právny vzťah, ktorého obsah je vymedzený v § 130 Občianskeho zákonníka. Z ustanovenia § 854 Občianskeho zákonníka, prípadne aj z ďalších prechodných ustanovení tohto predpisu vyplýva základná intertemporálna zásada súkromného práva, v zmysle ktorej sa novou právnou úpravou spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred účinnosťou tejto úpravy, no vznik právnych vzťahov a nároky z nich vzniknuté sa posudzujú podľa právnych predpisov platných v čase ich vzniku. Táto zásada, zakazujúca tzv. pravú retroaktivitu, je analogicky použiteľná aj pre interpretáciu účinkov zákona č. 393/2000 Z.z., ktorým boli zrušené ustanovenia § 2 až § 9 zák. č. 293/1992 Zb. Jej uplatnenie znamená, že vznik práva oprávnenej držby zaručeného na dobu desiatich rokov, resp. právneho vzťahu oprávnenej držby, treba posudzovať podľa ustanovenia § 2 ods. 3 zák. č. 293/1992 Zb. platného v čase vzniku tohto práva, resp. právneho vzťahu. Zrušenie uvedeného ustanovenia nič nezmenilo na vzniku práva oprávnenej držby, ktoré osoba zapísaná za vlastníka nadobudla zápisom do katastra na základe notárskeho osvedčenia o držbe, a to na dobu desiatich rokov. Nemalo vplyv ani na ďalšiu existenciu oprávnenej držby. Účinnosťou zákona č. 393/2000 Z.z. oprávnená držba osoby zapísanej v katastri nehnuteľností za vlastníka ako riadne nadobudnuté právo, resp. právny vzťah, nezanikla. Iný výklad, ktorý by takýto následok pripúšťal, by bol ústavne nesúladný, pretože by neprípustne odnímal už exitujúce právo. Odporoval by tak základnému princípu právneho štátu, a to princípu právnej istoty a v ňom obsiahnutým zásadám dôvery v platné právo a ochrany nadobudnutých práv.“[3]
