V predmetnom spore si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy voči žalovanej vo výške približne 70 000 eur. Niekoľko dní pred nariadeným pojednávaním oznámil právnemu zástupcovi žalovanej späťvzatie žaloby. Napriek tomu sa žalovaná s jej právnym zástupcom vytýčeného pojednávania zúčastnili, nakoľko neboli zo strany súdu informovaní o jeho odročení.
Okresný súd konanie vo veci zastavil a uznesením zo dňa 12. septembra 2017 rozhodol, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanej náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 2 223,19 eur v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Advokátovi žalovanej priznal odmenu za 4 úkony právnej služby a to:
prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom dňa 8. apríla 2016 – 559,33 eur
vyjadrenie vo veci zo dňa 21.04.2016 – 559,33 eur
ďalšia porada s klientom (príprava na pojednávanie) dňa 02.05.2017 - 559,33 eur
účasť na pojednávaní dňa 16.05.2017 (odročené) – 1⁄4 úkonu – 139,83 eur
K jednotlivým úkonom právnemu zástupcovi patril aj režijný paušál vo výške 8,58 eur za dva úkony v roku 2016 a 8,84 eur za dva úkony v roku 2017. Trovy zastúpenia predstavovali sumu 1 852,66 eur bez DPH, nakoľko však advokát bol platnom DPH, suma sa zvýšila o daň z pridanej hodnoty na 2 2223,19 eur.
Voči uzneseniu okresného súdu podal žalobca 10. októbra 2017 sťažnosť, ktorou napadol predmetné uznesenie v celom rozsahu. Sťažnosť odôvodnil tým, že predmetom konania bol uplatnený nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy s uvedením požadovanej výšky, avšak podľa žalobcu z povahy tohto nároku vyplýva, že pre stanovenie hodnoty sporu by súd v prvom rade musel rozhodnúť o zodpovednosti žalovanej za škodu a nemajetkovú ujmu. Presné stanovenie výšky škody a ujmy je závislé od úvahy súdu. Zároveň uviedol, že rozhodnutie súdu o náhrade škody a nemajetkovej ujmy má povahu konštitutívneho rozhodnutia a teda až právoplatnosťou a vykonateľnosťou tohto rozhodnutia vzniká žalobcovi voči žalovanému právo na plnenie vo výške priznanej súdom. Od toho žalobca odvodzoval aj moment, ktorým je známa hodnota sporu pre určenie tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby. Podľa žalobcu ak vo veci nebolo prisúdené žiadne plnenie, nie je možné hodnotu veci vyjadriť v peniazoch. Z toho dôvodu sa podľa jeho názoru malo pri určení základnej sadzby odmeny postupovať podľa ustanovenia § 11 ods.n1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z., podľa ktorého je základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby 1/13 výpočtového základu. Na základe uvedeného bol žalobca toho názoru, že tarifnou odmenou za jeden úkon právnej služby za rok 2016 je 66 eur a 68 eur za rok 2017.
Okrem uvedeného sa žalobca nestotožnil ani s priznaním odmeny za úkon „ďalšia porada s klientom (príprava na pojednávanie) dňa 02.05.2017“ a to z dôvodu, že jeho právna zástupkyňa oznámila druhej strane dňa 11.05.2017 späťvzatie žaloby aj ospravedlnenie neúčasti žalobcu na pojednávaní dňa 16.05.2017. Podľa žalobcu tak nebola účasť právneho zástupcu žalovanej na pojednávaní nevyhnutná.
Právny zástupca žalovanej sa so sťažnosťou žalobcu nestotožnil a v celom rozsahu ju považoval za nedôvodnú. K argumentom žalobcu uviedol, že výška odmeny vychádzala zo zrejmého základu sporu, ktorým bola výška žalovanej sumy. Porady s klientom – žalovanou považoval za účelné, nakoľko závažnosť žaloby a výška sumy mohli mať vážny existenčný dopad na život žalovanej. Nesúhlasil s argumentáciou žalobcu o odročení pojednávania z dôvodu späťvzatia, nakoľko vytýčené bolo a aj keď právna zástupkyňa žalobcu o tom advokáta žalovanej informovala, súdom o týchto skutočnostiach informovaný nebol. Podľa zástupcu žalovanej existovala dôvodná obava, že ide o procesnú obštrukciu zo strany žalobcu a hrozila riziko kontumácie, ak by sa žalovaná na pojednávanie nedostavila.
Okresný súd po preskúmaní sťažnosti žalobcu konštatoval, že nie je dôvodná. Poukázal na § 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z, z ktorého vyplýva, že za tarifnú hodnotu sa považuje výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby. Z toho dôvodu považoval argument žalobcu, že vo veci nebolo prisúdené žiadne plnenie a preto má súd pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny postupovať podľa § 11 ods. 1 vyhlášky, za nesprávny.
„Pri určovaní základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby súd vychádza z výšky plnenia alebo ceny veci, ktorých sa právna služby týka. Túto hodnotu sporu definuje na začiatku konania samotný žalobca, ktorý si uvedenej skutočnosti musel, resp. mal byť (s poukazom na to, že bol zastúpený právnym zástupcom) vedomý, nakoľko z hodnoty sporu sa určuje aj výška súdneho poplatku, ktorú žalobca zaplatil.
K tej časti sťažnosti, v ktorej sa žalobca nestotožňuje s priznaním odmeny za úkon právnej služby označený ako „ďalšia porada s klientom (príprava na pojednávanie) dňa 02.05.2017“, súd uvádza, že tento úkon považuje za opodstatnený, nakoľko predchádzal účasti právneho zástupcu žalovanej na pojednávaní. V tejto časti sa súd priklonil k argumentácii právneho zástupcu žalovanej, ktorý uviedol, že žalobca mal dosť času zobrať žalobu späť v dostatočnom predstihu tak, aby sa mohlo pojednávanie nie len odročiť, ale aby mohol súd informovať aj druhú stranu o odročení predmetného pojednávania. Zmarenie pojednávania si preto spôsobil žalobca sám a nie je dôvod nepriznať žalovanej náhradu ani za tento úkon a ani za účasť na predmetnom pojednávaní.“
Okresný súd rozhodol, že sťažnosť žalobcu je nedôvodná a zamietol ju.
zdroj: uznesenie Okresného súdu Bratislava II 10C/412/2015-246 zo dňa 11. novembra 2021
