V decembri sme priniesli článok o tom, ako postupovať v prípade, ak chce jeden z rodičov zmeniť trvalý pobyt maloletému dieťaťa, k čomu potrebuje súhlas druhého rodiča, prípadne právoplatné rozhodnutie súdu v zmysle ust. § 35 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
V tomto článku na tému súhlasu druhého rodiča so zmenou trvalého bydliska dieťaťa nadviažeme, ale pridáme medzinárodný prvok. Ako postupovať, aby rodič, ktorý po rozvode manželstva alebo ukončení vzťahu v zahraničí, legálne premiestnil maloleté dieťa do inej krajiny tak, aby sa nedopustil tzv. medzinárodného rodičovského únosu maloletého dieťaťa?
Medzinárodný rodičovský únos maloletého dieťaťa je považovaný za protiprávne konanie rodiča, pričom ide o neoprávnené premiestnenie alebo zadržanie maloletého dieťaťa (k premiestneniu alebo zadržiavaniu maloletého dieťaťa rodičom došlo bez súhlasu druhého rodiča), ak sú súčasne splnené dve podmienky uvedené v Dohovore o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí z 25. októbra 1980 (Haagsky dohovor), a to:
- že týmto neoprávneným premiestnením alebo zadržaním došlo k porušeniu opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním
a,
- že v čase premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu.
Medzinárodným rodičovským únosom je zjednodušene povedané trvalé premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa jedným z rodičov bez súhlasu druhého rodiča do iného štátu, ako je štát obvyklého (faktického) pobytu dieťaťa, pričom nezáleží na tom, akú má maloleté dieťa štátnu príslušnosť a ani trvalý pobyt. Prihlásenie maloletého dieťaťa na trvalý pobyt v inej krajine ešte nezakladá v tejto krajine obvyklý pobyt maloletého dieťaťa.
Každý z rodičov by mal konať v prvom rade v záujme svojho maloletého dieťaťa a nie vo vlastnom záujme. V záujme maloletého dieťaťa nie je, ak ho jeho rodič „vytrhne“ zo známeho prostredia, v ktorom má toto dieťa založené rodinné a sociálne väzby a je v tomto prostredí dostatočne začlenené. Vtedy hovoríme, že maloleté dieťa má v tomto prostredí vytvorený svoj obvyklý pobyt, pričom obvyklý pobyt nemá svoju presnú a ohraničenú definíciu, nakoľko sa posudzuje s ohľadom na konkrétny prípad.
Pojem obvyklý pobyt bol postupne definovaný a vymedzený v rámci judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP). Právom maloletého dieťaťa je plnohodnotný vzťah s oboma rodičmi, preto nie je v záujme maloletého dieťaťa také konanie rodiča, ktorý maloleté dieťa vezme a vzdiali od druhého rodiča tak, že tým porušuje právo maloletého dieťaťa budovať vzťah s týmto druhým rodičom. Špecifické situácie nastávajú v prípade detí tzv. pendlerov, kedy dieťa býva v pohraničnej oblasti, čiže v inom štáte, ale v susednom štáte má svoje centrum záujmov a všetky sociálne väzby a domov chodí iba „prespávať“. Je potom úlohou súdu správne posúdiť, ktorá krajina je teda v skutočnosti krajinou obvyklého pobytu maloletého dieťaťa, a teda či skutočne došlo k neoprávnenému premiestneniu maloletého dieťaťa.
Rodič, ktorý sa po rozvode alebo rozchode s druhým rodičom plánuje vrátiť zo zahraničia (krajiny obvyklého pobytu maloletého dieťaťa) do krajiny pôvodu tohto rodiča alebo presťahovať sa do inej krajiny aj s maloletým dieťaťom, ktoré mu bolo zverené do starostlivosti, a to napríklad z dôvodu nového vzťahu alebo pracovných dôvodov, potrebuje za každých okolností súhlas druhého rodiča. V zmysle judikatúry ESĽP, aby súhlas toho ktorého rodiča s trvalým premiestnením maloletého dieťaťa do inej krajiny, ako je krajina jeho obvyklého pobytu, bol v záujme maloletého dieťaťa, musí byť zrealizovaný takou formou: napr. osobne ústne, písomne v liste, sms správe, v maile a takým obsahom: musí byť jasne, uvedené, že druhý rodič súhlasí s vysťahovaním, do akej krajiny a ak sa dá alebo sa rodičia tak dohodnú i určenie časového rozmeru, aby bol súhlas s vysťahovaním nezameniteľný, neodškriepiteľný, nesporný a zrozumiteľný.
V prípade, ak rodič takýmto súhlasom od druhého rodiča nedisponuje, je povinný obrátiť sa na súd v krajine obvyklého pobytu a získať súhlas súdnou cestou. Iba tak sa dá predísť neoprávnenému konaniu premiestnením maloletého dieťaťa bez súhlasu druhého rodiča a vyhnúť sa tým nepríjemnému návratovému konaniu. Samozrejme, sú situácie, kedy rodič premiestni maloleté dieťa preč z krajiny obvyklého pobytu aj bez súhlasu druhého rodiča, a to zo závažných dôvodov napr. týrania a napr. v súčasnosti aj z dôvodu prebiehajúceho vojnového konfliktu. V týchto prípadoch súdy posudzujú dôvody pre aplikáciu výnimky pre nariadenie návratu maloletého dieťaťa ustanovené v čl. 13 Haagskeho dohovoru. Dôkazné bremeno bude však na rodičovi, ktorý maloleté dieťa neoprávnene premiestnil a nesúhlasí s jeho návratom, aby preukázal, že maloletému dieťaťu môže hroziť ujma alebo neznesiteľná situácia v prípade, ak súd nariadi návrat.
Trvalé neoprávnené premiestnenie maloletého dieťaťa jedným z rodičov znamená situáciu, kedy tento rodič premiestni maloleté dieťa z krajiny obvyklého pobytu do inej krajiny bez súhlasu druhého rodiča a odmieta sa s maloletým dieťaťom vrátiť. Zadržiavanie maloletého dieťaťa jedným z rodičov zase znamená situáciu, kedy tento rodič, síce so súhlasom druhého rodiča, vycestuje do inej krajiny, napríklad za účelom návštevy príbuzných a pod., ale po uplynutí dohodnutej doby návštevy sa odmietne z tejto krajiny vrátiť naspäť do krajiny obvyklého pobytu. V oboch prípadoch má rodič, ktorého rodičovské (opatrovnícke) práva boli týmto konaním druhého rodiča porušené, právo domáhať sa na súde v krajine, kde bolo maloleté dieťa neoprávnene premiestnené alebo je v tejto krajine neoprávnene zadržiavané, navráteniu dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu dieťaťa. Pre účely Haagskeho dohovoru sa za maloleté dieťa považuje osoba do 16 roku veku. V prípade ak ide o staršie dieťa, Haagsky dohovor sa na toto už nebude vzťahovať.
Právny rámec medzinárodných rodičovských únosov, ako aj práva styku rodiča s dieťaťom predstavuje:
Haagsky dohovor,
Dohovor o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa z 19. októbra 1996,
Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000,
v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania maloletého dieťaťa na území Slovenskej republiky:
zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov,
zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov,
vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 207/2016 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých.
V rámci členských štátov EÚ (okrem Dánska) výrazným spôsobom doplnilo Haagsky dohovor Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003, a to sprísnením podmienok. Účelom prijatia tejto úpravy bolo, aby jednotlivé krajiny zabezpečili čo najrýchlejší návrat neoprávnene premiestneného dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu a ochránili tak dieťa pred škodlivými účinkami neoprávneného premiestnenia alebo zadržania. Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 dopĺňa a presnejšie špecifikuje viaceré ustanovenia Haagskeho dohovoru v podmienkach Európskej únie, a tak podstatným spôsobom deklaruje dôležitosť konaní o nariadení návratu.
V návratovom konaní majú súdy len jedinú úlohu, a to nariadiť alebo nenariadiť návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu. Súdy neskúmajú rodinné pomery a ani to, ktorý z rodičov vykonáva svoje rodičovské práva lepšie. Rozhodovanie súdu v návratovom konaní nie je rozhodovaním o rodičovských právach a povinnostiach. Dokazovanie v týchto konaniach je taktiež obmedzené len na splnenie podmienok stanovených v Haagskom dohovore, prípadne na aplikáciu výnimiek z nariadenia návratu maloletého dieťaťa, resp. dôvodov pre nenariadenie návratu. Navyše, ak sa konanie začalo v lehote do 1 roka od neoprávneného premiestnenia alebo zadržania maloletého dieťaťa, súdy neskúmajú ani mieru začlenenia maloletého dieťaťa do nového prostredia v krajine, kde bolo toto dieťa premiestnené, aj keď neoprávnene, ktoré je v konečnom dôsledku prirodzené. Lehota 1 roka je smerodajná a v prípade, ak nebola dodržaná, súdy mieru začlenenia maloletého dieťaťa skúmajú a začlenenie môže mať za následok nenavrátenie maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, aj keby boli všetky iné podmienky pre navrátenie splnené. Návratové konania sa vyznačujú aj rýchlosťou oproti iným konaniam starostlivosti súdu o maloletých, kedy by mali súdy rozhodovať do 6 týždňov od začatia konania. Najdôležitejším hľadiskom, ktoré posudzujú súdy v návratových konaniach, je v prvom rade hľadisko najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa, ktoré sa prejavuje napríklad pri starších deťoch v tom, že súdy prihliadajú na názor týchto detí, ak sa vyjadria, že sa nechcú do krajiny obvyklého pobytu viac vrátiť.
V rámci medzinárodných únosov poskytuje Centrum pre medzinárodnú ochranu detí a mládeže (CIPC) pomoc a súčinnosť v zmysle Haagskeho dohovoru žiadateľom a ústredným orgánom v prípadoch, keď je dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržiavané v cudzine, pričom krajinou jeho obvyklého pobytu bola Slovenská republika a naopak, keď je dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržiavané v Slovenskej republike, pričom krajinou jeho obvyklého pobytu bol iný štát, ktorý je signatárom Haagskeho dohovoru. Rodič, ktorého dieťa bolo neoprávnene premiestnené alebo zadržané v cudzine, sa môže domáhať návratu dieťaťa prostredníctvom CIPC, a/alebo sa môže obrátiť priamo na súd štátu, do ktorého bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané. Ako sme spomenuli vyššie, hraničným vekom na podanie žiadosti o návrat v zmysle Haagskeho dohovoru je 16. rok veku maloletého dieťaťa.
