Právo na život a zdravie je hodnota, ktorej ochrana je v hierarchii právneho poriadku Slovenskej republiky umiestnená na najvyššej priečke. Zákonodarca automaticky predpokladá, že každá osoba chce ochrániť svoju telesnú integritu, a preto je povinnosťou aj iných dbať na jej ochranu. V praxi sa však objavujú prípady, keď si osoba vyslovene neželá, aby jej v núdzových situáciách bola poskytnutá pomoc. Či už ide o ťažkú chorobu alebo iné sociálne situácie, slovenská legislatíva neponecháva široké možnosti na vyhovenie takejto požiadavke. No európske právo pozná takéto želania pod názvom Inštitút predchádzajúceho priania, a je rozšírený v krajinách ako Nemecko, Rakúsko či Veľká Británia. Právny základ tohto inštitútu vychádza z čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv, avšak vnútroštátna legislatíva nepripúšťa jeho reálnu aplikáciu.
Inštitút predchádzajúceho priania je definovaný ako rozhodnutie o súhlase alebo odmietnutí zdravotnej starostlivosti pre prípad zmeny zdravotného stavu vo vzdialenej budúcnosti. Zvyčajne sa vyskytuje v písomnej forme a upravuje prejav vôle pacienta do budúcnosti v súvislosti s liečebnými postupmi, zdravotnými výkonmi či resuscitáciou. Dohovor však nevylučuje ani ústny, respektíve konkludentný prejav vôle, ktorým pacient pro futuro odmietne určité medicínske zákroky pre prípad život ohrozujúcej situácie. Uplatňuje sa pri osobách, ktoré nie sú schopné prejaviť svoju vôľu v dôsledku terminálnej choroby alebo bezvedomia. Takýmto prehlásením môže pacient docieliť nezačatie, odmietnutie alebo prerušenie medicínskych postupov, ktoré odďaľujú jeho smrť, predovšetkým pri terminálnom ochorení. Tento inštitút odzrkadľuje potrebu rešpektovania pacientovho rozhodnutia o svojom živote a humanistický prístup k trpiacim pacientom, ktorí si neželajú pokračovať v liečbe. Dôvodová správa k Dohovoru, ktorá uvádza, že tá skutočnosť, že predchádzajúce prianie sa má zohľadniť, neznamená, že by muselo byť splnené za každých okolností. Pokiaľ bolo prianie vyjadrené dávno pred potrebným medicínskym zákrokom a veda medzitým pokročila, môžu existovať relevantné dôvody, aby prianie pacienta zdravotnícki pracovníci nerešpektovali.
Obdobnú úpravu možno nájsť aj v Charte práv pacienta, ktorá však nie je právne záväzná. Článok 8 Charty uvádza, že pacient má v nevyliečiteľnom štádiu ochorenia právo na takú úľavu a zmiernenie bolestí, ktoré zodpovedajú súčasným vedomostiam a možnostiam zdravotnej starostlivosti o umierajúcich, na dôstojné umieranie a na dôsledné rešpektovanie písomnej žiadosti nebyť resuscitovaný alebo odmietnuť aplikáciu liečebných zákrokov a postupov.
Protichodná vnútroštátna legislatíva
Hoci toto právo vychádza zo samotného Dohovoru, ktorý je pre Slovenskú republiku záväznou medzinárodnou zmluvou, ani súčasná legislatívna nepozná jeho zákonnú úpravu. To znamená, že nie je možné tento inštitút aplikovať v podmienkach Slovenskej republiky v Dohovorom predpokladaných situáciách, ba dokonca naša legislatívna úprava priamo použitie takéhoto inštitútu vylučuje. Samotná Ústava SR chráni život v čl. 15 ods. 1 a ods. 2, podľa ktorých má každý právo na život a nikto nesmie byť pozbavený života. Možnú medzeru pre zákonnú úpravu inštitútu prechádzajúceho priania by mohol predstavovať čl. 4, ktorý stanovuje, že nie je porušením práv, ak bol niekto pozbavený života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné.
Samotné predpisy upravujúce zdravotnú starostlivosť v súčasnej podobe vylučujú použitie takejto formy rozhodnutia zo strany pacienta. Zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve v ustanovení § 80 hovorí o povinnostiach zdravotníckeho pracovníka. Ten je podľa ods. 1 písm. a) tohto ustanovenia povinný poskytovať bez meškania prvú pomoc každej osobe, ak by bez takejto pomoci bol ohrozený jej život alebo bolo ohrozené jej zdravie, a ak je to nevyhnutné, zabezpečiť podľa potreby ďalšiu odbornú zdravotnú starostlivosť.
Samotné toto ustanovenie teda vylučuje konanie zdravotníckeho pracovníka v takom smere, kde by aj na výslovné želanie pacienta mohol ohroziť jeho život. Zároveň podľa ods. 1 písm. e) uvedeného ustanovenia musí zdravotnícky pracovník vykonávať svoje zdravotnícke povolanie v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a s etickým kódexom. To znamená, že nakoľko súčasná úprava nepovoľuje výkon takéhoto želania pacienta, nie je možné mu vyhovieť. Práve naopak, množstvo najmä trestnoprávnych noriem vyslovene postihuje konanie, ktoré by bolo vykonané zo strany zdravotníckeho pracovníka, ak by rešpektoval predchádzajúce prianie pacienta.
Trestná zodpovednosť
Samotný Trestný zákon pozná niekoľko trestných činov, ktorých skutkovú podstatu by naplnil zdravotnícky pracovník tým, ak by vyhovel želaniu pacienta vo forme odmietnutia pomoci pri dopredu stanovených situáciách. Trestný čin neposkytnutia pomoci podľa ustanovenia § 177 ods. 2 hovorí o postihu pre páchateľa, ktorý osobe, ktorá je v nebezpečenstve smrti alebo javí príznaky ťažkej ujmy na zdraví, neposkytne potrebnú pomoc, hoci je podľa povahy svojho zamestnania povinný takú pomoc poskytnúť. Konanie zdravotníckeho pracovníka posudzované ako naplnenie skutkovej podstaty tohto trestného činu by pritom bolo posudzované ako najmiernejšie vzhľadom na nízku trestnú sadzbu.
Vzhľadom na skutočnosť, že ide o ťažko chorých pacientov v posledných štádiách závažných chorôb, je vysoký predpoklad, že pacient príde nekonaním zdravotníckeho pracovníka o život. Konanie, pri ktorom iná osoba príde o život, je pritom postihované ďaleko prísne. Medzi trestné činy s najmenšou trestnou sadzbou v takýchto prípadoch by prichádzal do úvahy trestný čin vraždy v zmysle ustanovenia § 145 TZ. Jeho skutkovú podstatu tvorí konanie, pri ktorom páchateľ úmyselne iného usmrtí, pričom sadzba trestu odňatia slobody začína na 15 rokoch trestu odňatia slobody. V takomto prípade je možno hovoriť o úmysle, nakoľko zdravotný pracovník by konal vedome. Ani súhlas inej osoby, a to v akejkoľvek forme, v súčasnej právnej úprave totiž neumožňuje nikomu pozbaviť druhú osobu života. Ak by sa prihliadalo na skutočnosť, že pracovník takto pozbavil života pacienta s dopredu uváženou pohnútkou vyhovieť želaniu pacienta, je možné hovoriť aj o úkladnej vražde v zmysle ustanovenia § 144 TZ. Pri tomto trestnom čine začína trestná sadzba od 20 rokov. To všetko za predpokladu, že vzhľadom na povolanie zdravotníckeho pracovníka, ktorý by takto konal, by nešlo o priťažujúcu okolnosť podmieňujúcu použitie prísnejšieho odseku daných trestných činov. Pri takýchto želaniach pacienta má osobitné postavenie lekár, pri ktorom aj judikatúra vyslovene zakazuje odmietnutie pomoci pacientovi, ktorému by v opačnom prípade hrozila smrť. Okrem týchto trestných činov legislatíva pozná aj trestný čin účasť na samovražde podľa ustanovenia § 154 TZ. Teda aj v prípade jasného skutkového stavu, keď by išlo o zrejmý pokus o samovraždu zo strany pacienta, je trestným činom, nie len zo strany zdravotníckeho pracovníka, mu v takomto konaní pomáhať tým, že bude vyhovené jeho želaniam ukončiť svoj život.
V prípade inštitútu predchádzajúceho priania ide teda o ďalší z rady európsky platných, ale vnútroštátne neuplatňovaných pravidiel. Samotné pravidlo priania má pritom hlboko altruistický základ, ktorý naväzuje na široko diskutované právo na smrť. Pretože tak, ako má každý právo na život, v odbornej verejnosti prebiehajú diskusie aj o práve na dôstojné ukončenie života. To zahŕňa práve situácie, keď už samotný život človeka nemá potrebnú kvalitu v dôsledku choroby, alebo je osoba umelo udržiavaná na prístrojoch. Samozrejme ide o veľmi delikátnu záležitosť, nakoľko možnosti jej zneužitia by boli široké. Preto je potrebné zvážiť a upraviť všetky situácie, ktoré by mohli viesť k neželaným zásahom tretích osôb. Nakoniec ale treba klásť dôraz na samotné rešpektovanie prianí osôb, ktoré svoje posledné dni života trávia v bolestiach. Pretože nemožno zakrývať krutosť v podobe predlžovania utrpenia iných pod maskou ochrany života samotného.
