Na úvod je potrebné rozlíšiť, či hovoríme o doručovaní podľa hmotnoprávnych alebo podľa procesnoprávnych predpisov. S tým častokrát súvisí aj rozlišovanie posledného dňa lehoty pre vykonanie rozhodného úkonu na zachovanie práva alebo nároku, keďže pri hmotnoprávnych lehotách je potrebné, aby bol rozhodujúci prejav vôle doručený jeho adresátovi do konca lehoty, zatiaľ čo pri procesnoprávnych lehotách je rozhodujúce, že sa úkon v posledný deň lehoty urobí na súde alebo sa podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.
Doručovanie hmotnoprávnych úkonov je upravené primárne v ustanovení § 45 Občianskeho zákonníka ktoré stanovuje, že “Prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde.” Ide o teóriu dôjdenia, čo znamená že pri hmotnoprávnych úkonoch nie je rozhodujúce skutočné doručenie a prevzatie písomnosti zachytávajúcej právny úkon. Týmto sa zaoberal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí so sp. zn. 5 Cdo 36/2020, kde vyslovil, že účinnosť jednostranných hmotnoprávnych úkonov v oblasti súkromného práva predpokladá doručenie prejavu vôle adresáta, čo znamená, že sa dostane do sféry jeho dispozície a od tohto momentu začína tento právny úkon voči druhej strane pôsobiť. Rozumieť tomu treba tak, že je postačujúce, ak má neprítomná osoba objektívnu možnosť zoznámiť sa s právnym úkonom, ktorý je jej adresovaný. Adresát sa teda nemusí s obsahom hmotnoprávneho úkonu skutočne oboznámiť a rozhodujúce je, že mal objektívnu a reálnu možnosť tak urobiť. Najvyšší súd ďalej konštatuje, že dôjdením do sféry príjemcu môžeme rozumieť aj dôjdenie e-mailu na e-mailovú adresu príjemcu, ale len za predpokladu ak dal príjemca v zmluve najavo, že písomnosti mu možno zasielať aj elektronicky.[1]
Nemožno opomenúť ani právnu teóriu, ktorá hovorí, že prejav vôle adresáta ktorému bol zaslaný e-mail, dôjde do sféry jeho dispozície v momente, keď sa e-mail pripravený na stiahnutie uloží do e-mailovej schránky. Toto rozlišovanie však môže byť problematické na základe toho, či ide o prejav vôle doručovaný podnikateľovi alebo nepodnikateľovi. Od podnikateľov sa totiž dá čakať, že si e-maily kontrolujú pravidelne a teda ak je e-mailová správa zapísaná na server e-mailovej schránky adresáta v rámci prevádzkových hodín, možno vychádzať z toho, že v tom momente sa doručí. Pri nepodnikateľoch však nemožno mať istotu v tom, či majú osoby vôľu používať e-mail v právnom styku ako ani to, či majú pravidelne pripojenie na internet. V prípade že používajú e-mail opakovane však možno očakávať, že si ho skontrolujú aspoň raz za deň.[2]
Iná situácia nastáva v prípade, ak hovoríme o doručovaní podľa procesnoprávnych predpisov. Pokiaľ ide o doručovanie podania elektronickými prostriedkami a zachovanie lehoty, § 121 ods. 5 Civilného sporového poriadku stanovuje, že lehota je zachovaná ak sa v posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo sa podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť; pričom to platí aj vtedy, ak je podanie urobené elektronickými prostriedkami doručené súdu mimo pracovného času.
Ústavný súd došiel v rozhodnutí so sp. zn. IV. ÚS 115/2020-16 k záveru, že
“pri využívaní bežnej e-mailovej služby ide o priame a bezprostredné využitie technického prostriedku, prostredníctvom ktorého sa uskutočňuje prenos dátovej (elektronickej) správy od odosielateľa k príjemcovi. V tejto forme elektronickej komunikácie nemožno uvažovať o konkrétnej e-mailovej aplikácii (službe) ako o orgáne, ktorý má povinnosť doručiť podanie v zmysle § 121 ods. 5 CSP. Z tohto pohľadu je rozhodným moment, keď bola e-mailová správa doručená príslušnému súdu, a nie moment odoslania tejto e-mailovej správy.”
V predmetnom rozhodnutí ďalej konštatuje, že dôkaz o momente, v ktorom bol e-mail odoslaný, napr. prostredníctvom screenshotu alebo exportu dát zo serverového logu vo formáte textového súboru, je pre osobu technicky zručnú pomerne jednoduché pozmeniť. Vzhľadom k tomu by preukazovanie odosielania e-mailu bolo pri spornosti potrebné realizovať certifikovaným subjektom na základe priameho vstupu do systému odosielateľa e-mailu.[3] Práve z týchto dôvodov je praktickejšie považovať za rozhodujúci moment doručenia e-mailu a nie jeho odoslania.
K obdobnému záveru dospel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí so sp. zn. 2Obdo/12/2016, kde vyslovil, že pre zachovanie lehoty na podanie odvolania nie je rozhodujúci okamih odoslania e-mailu, ale okamih, kedy bola e-mailová správa doručená súdu a to aj vtedy, ak bola doručená po úradných hodinách súdu. E-mailové podania, ktoré boli zaslané po pracovnej dobe či v dňoch pracovného pokoja sa označia odtlačkom prezentačnej pečiatky s dátumom nasledujúceho pracovného dňa.[4]
Pokiaľ ide o doručovanie písomností súdom, odpoveď nachádzame v ustanovení § 105 Civilného sporového poriadku, kde je stanovené, že ak nemožno doručiť písomnosť na pojednávaní alebo pri inom úkone súdu, či do elektronickej schránky a zároveň nejde o doručovanie písomnosti určenej do vlastných rúk, na žiadosť strany súd doručí písomnosť na elektronickú adresu, pričom sa považuje za doručenú po troch dňoch od jej odoslania a to aj vtedy, ak si ju adresát neprečítal.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti možno konštatovať, že pri doručovaní e-mailu je kľúčové rozlišovať, či ide o doručovanie podľa hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych predpisov, ako aj skutočnosť, či ide o doručovanie podaní súdu, alebo doručovanie písomností od súdu adresátom.