Špecifický prístup intertemporality procesných noriem sa v porovnaní s hmotnoprávnymi normami vyznačuje princípom okamžitej aplikability (použiteľnosti) aj na súdne konania začaté podľa predchádzajúcich (už zrušených) právnych predpisov, ktorý je normatívne potvrdený v ustanovení § 470 ods. 1 CSP. Určitá anomália, kedy sa tento prirodzený princíp procesných noriem neaplikuje, je badateľná u Exekučného poriadku, čo so sebou prináša početné aplikačné problémy a komplikované procesné režimy.
Predmetný princíp okamžitej aplikability je doplnený komplementárnym princípom justifikácie účinkov procesných úkonov upravený v ustanovení § 470 ods. 2 CSP, čím sa justifikujú všetky procesné úkony strán sporu a súdu vykonaných za predchádzajúcej úpravy. Princíp ultraaktivity v rovine ustanovenia § 471 CSP nie je pre tento článok podstatným. Zámerom tohto prakticky tézovitého článku takisto nie je rozprava o dišputách sprevádzajúcich podstatu intertemporality, ale o polemikách vedených na súdnych konaniach, ktoré sú často vyvolané v rámci argumentačnej výmeny sporovej (žalovanej) strany vyvolanej buď účelovou, alebo aj úprimne mienenou procesnou obranou voči procesnej prípustnosti určovacej žaloby podanej za účinnosti O.s.p.
Ustanovenie § 80 písm. c) O.s.p. zakotvovalo všeobecný predpoklad určovacích žalôb, ktorým bol (je) právny záujem žalobcu, pričom tento musel (musí) byť naliehavý. Z tohto dôvodu štandardnou pasážou dobre pripravenej žaloby bolo riadne zdôvodnenie naliehavého právneho záujmu, nakoľko konštantná judikatúra pri neosvedčení naliehavého právneho záujmu viedla súdy k tomu, aby určovaciu žalobu zamietli bez jej vecného prejednania. Samozrejme, pri osvedčovaní naliehavého právneho záujmu je do určitej miery potrebné sa zaoberať aj vecnou stránkou sporu, pretože naliehavý právny záujem je nerozlučne prepojený s meritom sporu, a preto v praxi nebolo ojedinelým prípadom, kedy sa strany sporu (so súdom v epicentre) doťahovali na (ne)osvedčení naliehavého právneho záujmu ešte na niekoľkých pojednávaniach, s východiskom tohto záujmu vo vecných súvislostiach a rozhodujúcich skutočnostiach uplatňovaného nároku žalobcu.
Prevažná súdna prax v časoch O.s.p. procesne podradila žaloby na určenie právnej skutočnosti pod ustanovenie § 80 písm. c) O.s.p. a považovali sa za prípustné, ak žalobca preukázal naliehavý právny záujem na určení právnej skutočnosti. Zväčša išlo o žaloby na určenie existencie zmluvy a iného právneho úkonu, ich platnosť, neplatnosť a podobne. Súčasný sporový súdny kódex diferencuje žaloby na určenie, či tu právo je alebo nie je (§ 137 písm. c) CSP) a na určenie právnej skutočnosti (§ 137 písm. d) CSP), pričom žaloba na určenie právnej skutočnosti je prípustná výlučne v prípade, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Ide napríklad o žaloby na určenie neplatnosti právneho úkonu o skončení pracovného pomeru (§ 77 ZP), žaloba na určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti s ručením obmedzeným (§ 131 ObZ), akciovej spoločnosti (§ 183 ObZ), žaloba na určenie neplatnosti dražby (§ 21 ZoDD), žaloba na určenie neplatnosti výpovede z nájmu (§ 711 ods. 6 OZ) a odporovacie žaloby (§ 42a OZ).
Čo však s tými našimi žalobami podanými ešte za účinnosti O.s.p., ktoré požadujú určiť platnosť alebo neplatnosť zmluvy (prípadne iného právneho úkonu) bez podkladu v osobitnom predpise, a ktoré boli vedené úmorným preukazovaním naliehavého právneho záujmu na takomto určení, často vychádzajúceho zo značnej osobitosti daného prípadu, bez obdoby v inom už judikovanom súdnom spore? Najčastejším prostriedkom procesnej obrany žalovanej strany voči týmto typom žalôb je od 1. júla 2016 apel na súd, aby takúto žalobu zamietol pre jej procesnú neprípustnosť, nakoľko ide o žalobu na určenie právnej skutočnosti a podľa ustanovenia § 137 písm. d) CSP musí takáto žaloba vyplývať z osobitného predpisu.
Pravda, pri prvotnej úvahe vychádzajúc z princípu okamžitej aplikability by táto argumentácia procesnej obrany mala svoje rácio, avšak komplementárny princíp justifikácie účinkov procesných úkonov bráni privodeniu neprípustnej procesnej situácie, kedy by určovacie žaloby podané za účinnosti O.s.p. boli hromadne odmietané, pretože nová právna úprava kladie iné procesné podmienky prípustnosti. Spadali by sem aj žaloby, ktoré boli roky vedené za predchádzajúcej právnej úpravy, pričom naliehavý právny záujem považovali súdy za dostatočne preukázaný ešte v počiatkoch konania a na programe prejednania je už roky vecná stránka sporu, sprevádzaná početnými pojednávaniami a inými procesnými úkonmi súdu a sporových strán. Zároveň by nebol akceptovateľný ani stav, v rámci ktorého by sa rozhodovacia prax snažila ustáliť deliacu čiaru medzi tými vhodnými a tými nevhodnými žalobami na určenie právnej skutočnosti z dôb O.s.p. Jednak by s veľkou pravdepodobnosťou došlo k nežiaducemu relativizovaniu princípu upraveného v ustanovení § 470 ods. 2 CSP, nehovoriac o porušení základných práv na spravodlivý súdny proces.
Avšak tou najvhodnejšou a najrelevantnejšou autoritou pre sporových právnikov je vždy len Najvyšší súd SR, ktorý už svojim rozhodnutím z decembra 2018 potvrdil, že podmienky procesnej prípustnosti žalôb na určenie právnej skutočnosti podaných za účinnosti O.s.p., sa majú súdy posudzovať podľa ustanovení O.s.p.. Najvyšší súd SR neposkytol obsiahly výklad k danej problematike, ale postavil sa k tomu značne rezolútne.
Podľa Najvyššieho súdu SR: „V danom prípade predmetom konania bola žaloba žalobcu o určenie neplatnosti právnych úkonov uzavretých medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/, pričom žaloba bola podaná na okresný súd za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Konajúce súdy preto správne posudzovali podmienky procesnej prípustnosti takejto žaloby podľa Občianskeho súdneho poriadku (§ 470 ods. 2 veta prvá C. s. p.). V súlade s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu žalobcom podanú žalobu považovali za určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm. c) O. s. p., podľa ktorého návrhom možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Podmienkou úspešnosti takejto žaloby je z procesnoprávneho hľadiska existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, ktorú skutočnosť je povinný tvrdiť a preukázať žalobca. Pokiaľ preto konajúce súdy posudzovali najskôr splnenie tejto procesnej podmienky žalobcom podanej žaloby, ich postup nemožno označiť za nesprávny, zjavne sa vymykajúci kogentnému procesnému ustanoveniu. Práve naopak, takýto procesný postup bol v súlade s citovaným ustanovením § 80 písm. c) O. s. p. Napokon, aj sám žalobca v žalobe uvádzal, že ide o návrh podľa tohto zákonného ustanovenia a aj tvrdil skutočnosti, ktorými odôvodňoval svoj naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Okrem toho, súdna prax je jednotná aj v tom, že ak súd dospeje k záveru o nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení a žalobu z tohto dôvodu zamietne, nezaoberá sa žalobou vo veci samej. Ak preto súd prvej inštancie zamietol žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu a odvolací súd jeho rozhodnutie ako vecne správne potvrdil (správnosť tohto právneho názoru dovolateľ v dovolaní nenamietal), a následne sa nezaoberal opodstatnenosťou žaloby vo veci samej, nešlo o postup, ktorým by konajúce súdy porušili kogentné ustanovenie procesného predpisu. Dovolací súd dospel na základe uvedeného k záveru, že okresný a aj odvolací súd v danom prípade nepostupovali spôsobom, ktorý by znemožnil žalobcovi uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) C. s. p. Dovolací súd teda nezistil existenciu vady v zmysle citovaného ustanovenia, ktorá by zakladala prípustnosť a súčasne aj dôvodnosť dovolania žalobcu.“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18. decembra 2018, sp. zn. 6Cdo/30/2018)
V danom prípade nešlo o dovolanie žalovanej strany, ale žalobcu, ktorému bola žaloba zamietnutá z dôvodu, že sa okresný súd nestotožnil s argumentáciou žalobcu o preukázaní naliehavého právneho záujmu, čo následne potvrdil aj krajský súd. Žalobca sa pokúsil o argumentačný obrat cez ustanovenie § 137 písm. d) CSP v spojení so Zákonom o konkurze a reštrukturalizácii. Ako však už bolo vyššie citované odôvodnenie, Najvyšší súd SR potvrdil skúmanie procesnej prípustnosti žaloby výlučne podľa O.s.p., sekundárne odmietol aj prípadný nárok žalobcu na podanie takej žaloby podľa žalobcom namietaného ustanovenia Zákona o konkurze a reštrukturalizácii.
Autor: JUDr. Pavol Szabó, LL.M., advokát
