Je výklad pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ v judikatúre slovenských súdov v súlade s Ústavou SR?

Odporovateľné právne úkony v Občianskom zákonníku

V zmysle ust. § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka: „Veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.” Práve použitie vymáhateľnosti pohľadávky (nie vykonateľnosti) v danom ustanovení podľa všeobecného súdu zakladá protiústavnosť.

Návrh na Ústavný súd SR

V konaní pred Okresným súdom Žilina sa navrhovatelia domáhali určenia, že darovacia zmluva je voči nim právne neúčinná podľa § 42a Občianskeho zákonníka, a to z dôvodu, že majú voči darujúcej pohľadávku. Táto pohľadávka je predmetom iného konania, ktoré doposiaľ nebolo meritórne skončené, a teda žalobcom nebol všeobecným súdom právoplatne priznaný žiaden nárok. Navyše žalovaný vo svojich vyjadreniach poprel existenciu pohľadávky. Všeobecný súd v návrhu doručenom Ústavnému súdu SR poukazuje na to, že pre úspech žaloby o určenie právnej neúčinnosti právneho úkonu stačí, ak žalobca pred súdom tvrdí, že pohľadávku má a môže ju vymáhať v základnom konaní. Ako však podotýka, tieto tvrdenia a ani prípadná žaloba nepreukazujú jej skutočnú existenciu. Vzhľadom na skutočnosť, že súdy vykladajú § 42a OZ a aplikujú ho tak (konkrétne pojem „vymáhateľná pohľadávka”), umožňujú byť procesne úspešnej aj tej osobe, ktorá o existencii pohľadávky nepredložila žiaden relevantný dôkaz a úspešný žalobca má navyše právo na náhradu trov konania.

Citujúc z odôvodnenia návrhu: „Keďže účastník, ktorému na úspech v konaní stačilo, že o svojej pohľadávke tvrdí, že je vymáhateľná, je v konaní o právnu neúčinnosť úspešný, súd mu prizná náhradu trov konania proti odporcovi. Žalovaný tak je povinný znášať trovy konania ako žalobcu, tak aj svojho právneho zástupcu … pohľadávku, ktorej zabezpečenie vymoženia bolo predmetom konania (podstata odporovacej žaloby), môže neskôr súd konajúci o pohľadávke vyhlásiť za neexistujúcu. Žalovaný tak bezdôvodne znáša trovy konania, ktoré musel vynaložiť v konaní o právnu neúčinnosť a ktoré musel zaplatiť žalobcovi, pričom súd poskytol ochranu pohľadávke, ktorá nikdy neexistovala. Ani obnova konania nemusí byť účinný prostriedok nápravy, pretože konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia sa nemusí právoplatne skončiť do jedného roku od konečného rozhodnutia vo veci určenia právnej neúčinnosti, prípadne údajný veriteľ ani nemusí podať žalobu o peňažné plnenie alebo môže hoci aj žalobu o peňažné plnenie zobrať späť. Povinnosť znášať trovy konania ako neúspešný účastník je zásahom do vlastníctva a do jeho majetkovej sféry.” Predmetné ust. § 42a je v zmysle návrhu aj v rozpore s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR z dôvodu porušenia princípu právnej istoty: „Každý subjekt, ktorý je vlastníkom, nemôže byť zbavený majetku cestou platenia súdnych trov iba na podklade vyhlásenia veriteľa, ktorý osvedčuje pravosť, výšku a splatnosť pohľadávky, pre ktorú navrhuje určenie právnej neúčinnosti, pričom očakáv a, že sa bude môcť brániť, resp. obhajovať svoje práva a súd bude najmä po dôraznom popretí existencie pohľadávky, čo do výšky, ako aj dôvodu, riadne skúmať jej existenciu a platnosť.”[1]