Ako to vidí Sergej Kozlík

Sobotňajší snem uzavrel bezmála dvadsaťtriročné pôsobenie HZDS na slovenskej politickej scéne. Rapídny pokles preferencií a extrémna nepopulárnosť bývalého predsedu Vladimíra Mečiara spôsobili, že kedysi dominantný politický subjekt bol v posledných rokoch marginálnou stranou. Už vo voľbách do Národnej rady SR v roku 2010 HZDS zostalo za bránami parlamentu a v roku 2012 v predčasných parlamentných voľbách úplne prepadlo.

O neradostnej situácii v hnutí sa pre denník Sme zmienil europoslanec za HZDS Sergej Kozlík. Podľa neho mala strana dlhy vo výške viac ako 200-tisíc EUR, kým jej príjmy, majetkové aktíva a pohľadávky predstavujú len okolo 10.000,- EUR (predlženosť)[i]. Preto mimoriadny snem v Žiline rozhodol o zrušení strany bez likvidácie[ii]. Aby však zvyšky vedenia a verní členovia neprepadali beznádeji, Sergej Kozlík s blízkymi spolupracovníkmi plánuje založiť novú stranu ako pokračovateľa najlepších tradícií HZDS, Stranu demokratického Slovenska (ďalej len „SDS”)[iii].

Sviece dohárajú: Provizórny režim v HZDS

Smutný koniec „štátotvorného” hnutia sa dal predvídať už po riadnom sneme HZDS v septembri 2013. Do snemu bol predsedom „otec – zakladateľ” Vladimír Mečiar nepretržite 22 rokov. Delegáti snemu ho do čela strany opätovne nezvolili, ale dočasným vedením strany poverili politické grémium na čele s europoslancom Sergejom Kozlíkom a tajomníkom HZDS Tiborom Cabajom (Republikovú radu HZDS)[iv]. Keďže po vyslovení nedôvery Vladimírovi Mečiarovi sa nenašiel perspektívny líder, osud strany bol spečatený už v septembri 2013. Palicu nad hnutím však zlomil sám Mečiar, keď zo strany vystúpil v decembri 2013. Okrem toho k 1. januáru 2014 vykázal straníkov zo sídla hnutia, ktoré vlastní Mečiarova firma Salus[v].

Zánik strany z pohľadu právnika

Pozrime sa však na zánik politickej strany z pohľadu právnika. Aj strana s nulovými preferenciami môže fungovať celé roky, kým má dostatok finančných prostriedkov. To bola Achillova päta HZDS, ktorého zakladatelia síce neuveriteľne zbohatli, ale strana samotná bola chudobná a v poslednom období nevlastnila prakticky žiaden majetok. Preto bola nútená si požičiavať od svojich členov a sympatizantov, ale aj od bánk a nebankových spoločností[vi].

Dobrý začiatok, zlý koniec

Z dôvodu hroziacej platobnej neschopnosti vedenie strany uvažovalo o zrušení strany s likvidáciou, ale majetok strany už nepostačoval ani na úhradu trov likvidačného konania. Preto predstavitelia HZDS postupovali podľa Zákona o politických stranách (ďalej len „ZPS”)[vii] a zvolali mimoriadny snem za účelom zrušenia strany. Delegáti žilinského snemu prakticky jednomyseľne odhlasovali uznesenie o zrušení strany podľa § 14 ods. 1 písm. a) ZPS.

Zrušenie strany kedysi všemocnej strany prebehlo zjednodušeným spôsobom podľa § 13 ods. 2 ZPS (zrušenie strany bez likvidácie)[viii]. Zákon takýto postup umožňuje, keď majetok strany nepostačuje ani na trovy konkurzného konania alebo likvidácie (podľa ustanovení § 13 ods. 3 písm. b) a c)[ix]). Následne štatutárny orgán HZDS doručil na Ministerstvo vnútra SR návrh na výmaz zrušenej strany z Registra politických strán a politických hnutí SR.

Poďme na výlet do histórie

Tí neskôr narodení si už nepamätajú, že HZDS ako politický subjekt vzniklo k 1. máju 1991 ako politické hnutie na čele s Vladimírom Mečiarom[x]. Založili ho prominentní politici a odpadlíci (okrem Mečiara Ján Budaj, Milan Kňažko, Jozef Moravčík ai.) z revolučného demokratického hnutia Verejnosť proti násiliu (ďalej len „VPN”) po prvom odvolaní Mečiara z postu premiéra[xi].

Po založení strany nasledoval prudký vzostup a po zdrvujúcom víťazstve v predčasných parlamentných voľbách v júni 1992 sa Mečiar druhýkrát stal predsedom vlády Slovenskej republiky (ešte v rámci federácie ČSFR)[xii]. Vtedy Vladimír Mečiar dosiahol vrchol svojej politickej kariéry, keď sa osobne zasadil o rozpad federácie a vznik samostatnej Slovenskej republiky (k 1. januáru 1993)[xiii].

Mečiar a mečiarizmus

Mečiar sa po ďalšom páde ešte tretíkrát vrátil na vrchol a bol predsedom vlády SR v rokoch 1994-1998[xiv]. Práve v tomto období došlo k najväčším Mečiarovým pochybeniam a excesom, ktoré väčšina slovenskej verejnosti vníma ako úmyselné kriminálne činy: „samoúnos” prezidentovho syna Michala Kováča ml. (1995), zmarené referendum o vstupe do NATO (1997) a najmä „divoká” privatizácia najcennejších slovenských priemyselných podnikov. Nespokojnosť verejnosti so štýlom vládnutia HZDS a Vladimíra Mečiara (takzvaný „mečiarizmus”) sa prejavila v neúspechu v parlamentných voľbách, po ktorých sa predsedom vlády SR stal opozičný líder Mikuláš Dzurinda (SDK)[xv].