Autoremedúra je právny inštitút, ktorý umožňuje orgánu opraviť svoje vlastné rozhodnutie po podaní opravného prostriedku. Využitie autoremedúry však nie je možné pri každom type konania, ale iba tam, kde to zákon dovoľuje.
Čo je autoremedúra
Keď orgán aplikácie práva (či už ide o súd alebo iný orgán) vydá rozhodnutie alebo iný individuálny právny akt, je voči nemu možné podať opravný prostriedok. Ten dáva príležitosť k tomu, aby bolo vydané rozhodnutie zmenené. Po podaní opravného prostriedku sa spravidla posúva rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku na súd vyššej inštancie. Výnimkou z tohto všeobecného pravidla je napríklad obnova konania, alebo autoremedúra.
Autoremedúra je právny inštitút, ktorý umožňuje orgánu zmeniť svoje vlastné rozhodnutie po podaní opravného prostriedku. Autoremedúra tak predstavuje rýchlejší a efektívnejší spôsob nápravy nesprávnych alebo nevyhovujúcich rozhodnutí bez toho, aby bolo potrebné vec posunúť na konanie a rozhodovanie orgánu vyššieho stupňa. S autoremedúrou sa stretávame v rôznych procesných kódexoch, pričom v každom z nich má svoje špecifiká, ale aj spoločné znaky.
Autoremedúra v civilnom konaní
V civilnom konaní podľa zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok je možné využiť autoremedúru. Zákon ju však povoľuje výlučne pri podaní odvolania voči uzneseniam, tak ako to stanovuje § 376:
Ak bolo podané odvolanie proti uzneseniu, súd prvej inštancie môže uznesenie zrušiť, ak odvolaniu v celom rozsahu vyhovie a z uznesenia nenadobudla doposiaľ práva iná osoba ako odvolateľ.
Ako uvádza predmetné ustanovenie, súd môže rozhodnúť autoremedúrou, ak sú splnené nasledovné podmienky:
- odvolanie smeruje proti uzneseniu (jeho prípustnosť bližšie upravuje § 357);
- odvolaniu sa vyhovie v celom rozsahu; a
- z uznesenia nenadobudla práva žiadna iná osoba ako odvolateľ.
Ide taktiež o fakultatívnu možnosť súdu – súd teda môže rozhodnúť autoremedúrou, keď sú na to splnené podmienky, alebo môže nechať vo veci rozhodnúť súd vyššej inštancie. Uvedené však neplatí pri postupe o sťažnosti proti uzneseniu, ktorý vydal vyšší súdny úradník a o ktorom rozhoduje súd prvej inštancie v zmysle § 250. Vyššiemu súdnemu úradníkovi totiž zákon neumožňuje rozhodnúť o sťažnosti voči svojmu vlastnému rozhodnutiu, na druhú stranu však nejde ani o posunutie veci orgánu vyššej inštancie, nakoľko o sťažnosti rozhodne samotný súd prvej inštancie.
V civilnom konaní rozhoduje súdny úradník uznesením napríklad o výške náhrady trov konania. O jej nároku však rozhoduje súd už v samotnom rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
