Pre médiá ale aj verejnosť boli vždy najzaujímavejšie kauzy, ktoré sa týkali trestného stíhania vysokopostavených osôb. Či už išlo o osoby z prostredia politiky, podnikania, štátnych či iných inštitúcií, vždy platilo pravidlo, že čím viac známa osoba, tým viac mala verejnosť záujem na výsledku predmetného konania.
V poslednom období Slovenská republika nemala núdzu o trestné stíhania takýchto osôb, pričom takmer každé jedno takého stíhanie bolo pod drobnohľadom médií, v ktorých sa pravidelne objavovali informácie o priebehu daného konania. Aj vďaka takejto pozornosti sa do popredia dostalo ustanovenie § 363 Trestného poriadku (TP).
Zrejme prvý rozsiahle medializovaný prípad použitia ustanovenia § 363 bolo trestné konanie vedené proti bývalému riaditeľovi Slovenskej informačnej služby Vladimírovi Pčolinskému. Ten bol obvinený zo zločinu prijímania úplatku a následne väzobne stíhaný. Toto väzobné stíhanie bolo ukončené po tom, čo generálny prokurátor Maroš Žilinka zrušil trestné stíhanie Vladimíra Pčolinského aplikovaním § 363 s odôvodnením, že neboli produkované dostatočné dôkazy pre vedenie trestného stíhania a pre závažné procesné chyby. Práve tento prípad spustil širokú diskusiu ohľadom predmetného paragrafu, jeho používania či zneužívania a rovnako aj snahu o jeho zmenu prostredníctvom novej právnej úpravy. Kritika prišla aj z radov sudcov Najvyššieho súdu, ktorí generálnemu prokurátorovi vyčítali príliš svojvoľné mocenské zásahy do konaní, pričom podľa ich názoru mal takýmto konaním nahrádzať rozhodovanie súdov.
Mimoriadny opravný prostriedok
Samotné ustanovenie § 363 sa nachádza v ôsmej hlave TP s názvom Mimoriadne opravné prostriedky. Je začlenený pod prvý diel pod názvom Zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní, pričom ide o jeden z troch mimoriadnych opravných prostriedkov, ktorými možno zrušiť právoplatné rozhodnutie. Aplikácia tohto inštitútu v prípravnom konaní je vylúčená v prípade právoplatného rozhodnutia vydaného sudcom pre prípravné konanie, voči takémuto rozhodnutiu sudcu pre prípravné konanie totiž môže podať dovolanie minister spravodlivosti SR.
V zmysle prvého odseku tohto paragrafu generálny prokurátor zruší právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak rozhodnutím alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon. V prípade takéhoto uznesenia generálneho prokurátora nie je možné voči nemu podať opravný prostriedok, čo bol aj jeden z bodov kritiky využívania tohto mimoriadneho opravného prostriedku. Návrh na takýto postup môže podať v lehote troch mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia obvinený vo svoj prospech, v prospech obvineného osoby, ktoré by mohli podať v jeho prospech odvolanie, poškodený v neprospech obvineného alebo zúčastnená osoba.
Generálny prokurátor môže rozhodnúť aj bez návrhu týchto osôb, a to v prospech alebo v neprospech obvineného, nie je viazaný návrhom. Lehota pre zrušenie rozhodnutia generálnym prokurátorom je šesť mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia. Ak generálny prokurátor zistí, že zákon bol porušený, vysloví uznesením, že napadnutým rozhodnutím, jeho časťou, alebo v konaní, ktoré rozhodnutiu predchádzalo, bol porušený zákon v prospech alebo v neprospech obvineného. Ak bol zákon porušený, generálny prokurátor zruší napadnuté rozhodnutie alebo jeho časť, prípadne aj chybné konanie, ktoré mu predchádzalo.
Rozhodnutím je porušený zákon spravidla vtedy, ak je podstatný nesúlad medzi rozhodnutím a použitím všeobecne záväzného právneho predpisu alebo vtedy, ak boli porušené ustanovenia procesnoprávneho charakteru, ktorých akceptovanie by bolo ohrozením zákonného rozhodovania (napr. nedodržanie ustanovenia § 37 o povinnej obhajobe). Medzi rozhodnutia, ktoré je oprávnený zrušiť iba generálny prokurátor, patria rozhodnutia prokurátora alebo policajta, ak sú právoplatné. Ak je nezákonný len niektorý výrok rozhodnutia a ak ho možno oddeliť od ostatných, zruší len tento výrok. Zruší aj ďalšie rozhodnutia policajta a prokurátora, ktoré na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujú, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Prekážka v ďalšom trestnom stíhaní?
Po zrušení napadnutého rozhodnutia alebo jeho časti generálny prokurátor rozhodne vo veci sám alebo prikáže orgánu, o ktorého rozhodnutie spravidla ide, aby o veci znovu konal a rozhodol. Orgán, ktorému vec bola prikázaná, je povinný vykonať úkony, ktorých vykonanie generálny prokurátor nariadil, a je viazaný jeho právnym názorom, ktorý vo veci vyslovil, okrem situácie, ak sa zmenili skutkové alebo právne okolnosti, z ktorých právny názor generálneho prokurátora vychádzal. Zámer zákonodarcu pri využití ustanovenia § 363 spočíva v tom, že treba umožniť( vo veciach, v ktorých súd ešte nekonal a vec bola v prípravnom konaní prokurátorom postúpená inému orgánu alebo ktorým bolo zastavené alebo podmienečne zastavené trestné stíhanie, alebo ktoré v tomto rozsahu spočíva na chybnom procesnom konaní) aby nezákonnosť napravil generálny prokurátor. Pôjde jednak o operatívnejšie konanie a jednak o odbremenenie súdov, na ktoré prechádzajú ďalšie nové formy konania a rozhodovania. Práve tento argument používal generálny prokurátor Maroš Žilinka pri využívaní svojej právomoci pri mimoriadnych opravných prostriedkoch. Tvrdil, že práve prokurátor a zvlášť generálny prokurátor SR sú oprávnení a povinní posudzovať dôvodnosť vznesenia obvinenia a zákonnosť konania a nezákonné postupy a rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní korigovať, pričom takýto postup vyplýva aj zo samotného zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre.
Práve takéto mimoriadne zásahy do trestných konaní, o to viac, ak ide o medializované prípady, boli príčinou rozvírenia diskusie ohľadom užívania tohto mimoriadneho opravného prostriedku, a často tvorili aj mylné prezentácie faktov ohľadne konkrétnych káuz. Verejnosť nadobúdala dojem, že po takomto zásahu už danú osobu nie je možné stíhať, prípadne ide o rozhodnutie v samotnej veci, ktoré nahradilo súdne konanie. Za zmienku stoja mená ako Jaroslav Haščák, spolumajiteľ a bývalý partner finančnej skupiny Penta, či bývalý riaditeľ kontrarozviedky Slovenskej informačnej služby Ľubomír Arpáš. V ich prípade boli zo strany generálneho prokurátora zrušené obvinenia preto, že neboli zabezpečené dôkazy takej kvality a v takom rozsahu, aby opodstatňovali trestné stíhania všetkých obvinených pre ten skutok, ktorý bol predmetom trestného stíhania. Tu generálny prokurátor poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu SR - ak je rozhodnutie o vine založené na výpovedi jedného svedka, musia ju potvrdzovať ďalšie dôkazy. Upozorňuje však, že napriek takémuto rozhodnutiu z jeho strany, toto nevytvára prekážku v trestnom stíhaní daných osôb, avšak usmerňuje orgány činné v trestnom konaní, ako postupovať, resp. aké dôkazy sú prípustné či neprípustné.
Postupy generálneho prokurátora motivovali skupinu poslancov NR SR k podaniu návrhu na Ústavný súd SR, aby preskúmal ústavnosť ustanovenia § 363 TP. Návrh skupiny poslancov Ústavný súd SR prijal v celom rozsahu na ďalšie konanie, avšak nevyhovel ich návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení TP z dôvodu, že z návrhu nevyplývajú dostatočne konkretizované skutočnosti, z ktorých by vyplývalo či už reálne, priame, bezprostredné a konkrétne ohrozenie základných práv a slobôd alebo hrozba značnej hospodárskej škody a ani reálna, priama, bezprostredná a konkrétna hrozba iného nenapraviteľného následku.
Uplatnenie postupu podľa ustanovenia § 363 TP voči nezákonným uzneseniam o vznesení obvinenia má zabrániť tomu, aby obvinený nebol nedôvodne, resp. nezákonne stíhaný a vystavovaný tak negatívnym dôsledkom s tým spojenými. Účelom trestného konania má byť spravodlivé potrestanie páchateľa, pričom stíhanie je možné viesť iba zákonným spôsobom. Každý obvinený má právo na spravodlivé konanie, pretože v opačnom prípade by mohlo dôjsť k zaťaženiu konania takou nezákonnosťou, vďaka ktorej by súd nemal inú možnosť, ako oslobodiť obžalovaného spod obžaloby. A hoci sa na prvý pohľad nemusí javiť takýto zásah prokurátora ako spravodlivý, či spoločensky žiadúci, je potrebné mať na pamäti, že v demokratickom a právnom štáte sa riadi trestné konanie iba striktne v zmysle právnych noriem.
