V prípade Harabin proti Slovenskej republike podal sťažovateľ žalobu na ochranu osobnosti, na základe ktorej bol žalovaný zaviazaný okrem iného zaplatiť sťažovateľovi ekvivalent sumy okolo 33 200 EUR z titulu nemajetkovej ujmy.
Rozsudok však žalovaný napadol ústavnou sťažnosťou. V apríli 2016 ústavný súd sťažnosti vyhovel, zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie odvolaciemu súdu.
Sťažovateľ sa pred Európskym súdom pre ľudské práva (ESĽP) sťažoval, že sa nemohol zúčastniť konania pred ústavným súdom, hoci sa týkalo jeho občianskych práv a záväzkov. Tvrdil, že sa o náleze ústavného súdu dozvedel 9. mája 2017. Po tom, ako ESĽP v máji 2020 notifikoval sťažnosť vláde, vláda v podanom stanovisku k sťažnosti vzniesla námietku zneužitia práva na podanie sťažnosti. Uviedla, že sťažovateľ na pojednávaní 9. mája 2017 vzal žalobu späť z dôvodu, že žalovaný mu už zaplatil príslušnú sumu a dôvod konania odpadol. Odvolací súd preto 22. septembra 2017 zrušil prvostupňový rozsudok, konanie zastavil a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 15. októbra 2018.
ESĽP sa v rozhodnutí stotožnil s argumentáciou vlády SR, že sťažnosť predstavuje zneužitie práva na individuálnu sťažnosť, keďže sťažovateľ ho v sťažnosti z 12. októbra 2017 neinformoval o späťvzatí žaloby na pojednávaní 9. mája 2017 a následne ho neinformoval o zastavení konania (rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť v októbri 2018), pričom sťažovateľ si musel byť vedomý, že tieto okolnosti sú relevantné, a to najneskôr po rozhodnutí ESĽP o jeho predchádzajúcej sťažnosti (rozhodnutie Harabin proti Slovenskej republike prijaté 19. júna 2018).
ESĽP poznamenal, že hoci sťažnosť ako taká je namierená proti konaniu pred ústavným súdom, ďalšie konanie pred všeobecnými súdmi po náleze ústavného súdu bolo pokračovaním toho istého „rozhodovania“ o „občianskych právach a záväzkoch“. Konštatoval, že vývoj konania pred všeobecnými súdmi po náleze ústavného súdu predstavuje „okolnosti relevantné pre sťažnosť“ v zmysle pravidla 47 ods. 7 Dohovoru. ESĽP poznamenal, že sťažovateľ neposkytol žiadne presvedčivé vysvetlenie, prečo ho o tomto vývoji neinformoval. Keďže informácie sa týkajú samotného jadra prípadu, takéto konanie bolo podľa ESĽP v rozpore s účelom práva na individuálnu sťažnosť. Dospel k záveru, že sťažnosť predstavuje zneužitie práva na podanie sťažnosti v zmysle článku 35 ods. 3 písm. a) Dohovoru a preto ju vyhlásil za neprijateľnú.
zdroj: tlačová správa MS SR
