Sťažovateľ sa narodil ako osoba s mužským pohlavím. S mužským pohlavím sa však v súčasnej dobe neidentifikuje, pričom sa nepovažuje ani za ženu, ani za muža, ale za osobu tzv. neutrálneho pohlavia. Chce, aby nebol spojovaný s mužským pohlavím, avšak v prípade nutnosti voľby medzi mužským a ženským pohlavím (pokiaľ nebude možné vybrať si neutrálne pohlavie) chce, aby bol vnímaný skôr ako žena. Operatívnu zmenu pohlavia však sťažovateľ nepodstúpil.
Mal však záujem zmeniť svoje rodné číslo do neutrálneho alebo ženského tvaru. Za týmto účelom sa preto obrátil na Ministerstvo vnútra Českej republiky (Ministerstvo). Ministerstvo však nemalo za to, že boli splnené podmienky na začatie konania o zmene rodného čísla, keďže nešlo o žiadnu zo skutkových podstát, ktoré by v zmysle Zákona o evidencii obyvateľov zmenu rodného čísla odôvodňovali.
Sťažovateľ sa preto obrátil na Ústavný súd Českej republiky (Ústavný súd), avšak jeho ústavná sťažnosť bola odmietnutá, nakoľko sťažovateľ nevyčerpal všetky dostupné opravné prostriedky. Súčasne s vyššie uvedenou ústavnou sťažnosťou sťažovateľ podal Mestskému súdu v Prahe (Mestský súd) aj žalobu proti nezákonnému zásahu, ktorá však bola zamietnutá.
Proti rozhodnutiu Mestského súdu sťažovateľ podal kasačnú sťažnosť. Najvyšší správny súd Českej republiky (Najvyšší správny súd) ju taktiež zamietol. Uviedol, že právny poriadok Českej republiky vychádza z objektívneho poňatia pohlavia, ktoré je striktne binárne a určované na základe lekárskych kritérií, ktoré je však možné na základe relevantných medicínskych dôvodov zmeniť prostredníctvom lekárskych úprav. Odklon od binárneho pohlavia odvodeného od biologického pohlavia je vnímaný ako nežiadajúci a rozbíjajúci základné kamene spoločenského poriadku. Najvyšší správny súd uznal, že tento názor síce môže byť vnímaný ako názor, ktorý nezodpovedá súčasným trendom západného sveta, no napriek tomu nemusí byť vždy týmito trendami nasledovaný.
Sťažovateľova argumentácia v poradí druhej ústavnej sťažnosti spočívala v hodnotení právneho poriadku Českej republiky, podľa ktorého nemôže dôjsť k administratívnej zmene pohlavia ani rodného čísla bez značne invazívneho chirurgického zákroku spojeného so znemožnením reprodukčnej funkcie. To zasahuje do jeho dôstojnosti ako aj jeho ústavných práv na fyzickú a psychickú integritu. Na podporu svojej argumentácie poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, dokumenty soft-law a komparáciu rozhodovacej praxe európskych súdov. Namietal, že aktuálne štandardy sa prikláňajú k tomu, že podmienka sterilizácie je v rozpore so základnými právami a slobodami. Podľa sťažovateľa väčšina európskych štátov upustila od tejto podmienky. Podľa jeho názoru nie všetky osoby sú ochotné podstúpiť operáciu na zmenu pohlavia.
Druhá ústavná sťažnosť sťažovateľa bola Ústavným súdom zhodnotená ako prípustná (s výnimkou návrhu sťažovateľa na zrušenie vybraných ustanovení právnych predpisov Českej republiky). Ústavný súd preto vykonal vlastné právne posúdenie predmetnej veci.
Ústavný súd uviedol, že vo všeobecnej rovine ústavný poriadok, právny poriadok aj česká spoločnosť vychádzajú z delenia ľudí na mužov a ženy. Z toho dôvodu je preto právnym poriadkom predvídané, že toto delenie má mať určité právne aj praktické dopady, a teda, že sa informácia o pohlaví človeka zaznamenáva (napr. v rámci rodného čísla). Zaznamenaný je však údaj o pohlaví a nie údaj o tom, s akým pohlavím sa nositeľ rodného čísla stotožňuje. Štát totiž formou rodného čísla nepredurčuje to, ako sa vidí sám ten-ktorý človek. Rodné číslo totiž pre štát plní určité funkcie, zatiaľ čo informácia o tom, ako sa identifikuje konkrétny človek, pre štát nemá objektívne využitie.
Dôvodom, pre ktorý sa sťažovateľ domáhal zmeny rodného čísla je to, že sa nepovažuje za muža, tým pádom nechce mať ani rodné číslo v podobe, v ktorej ho majú muži. K tomu však Ústavný súd uvádza, že rodné číslo mužov sa skladá z dátumu narodenia a štyroch náhodných čísel. Rodné číslo mužov neobsahuje nič, čo by explicitne vyjadrovalo, že ide o osobu mužského pohlavia. Naopak, Zákon o evidencii obyvateľov stanovuje špeciálnu podobu rodného čísla iba pre ženy. Preto by z právnej úpravy ako aj rodného čísla sťažovateľa bolo možné vyvodiť iba to, že sťažovateľ nie je ženou a nie to, že musí byť mužom. Na druhej strane však vzhľadom na to, že česká práva úprava vychádza z binárneho delenia pohlaví na mužské a ženské je zrejmé, že pokiaľ má určitá osoba rodné číslo v mužskom tvare, ide o muža a nie o ženu. Pokiaľ by teda aj došlo k zmene právnej úpravy a k akceptácii neutrálneho pohlavia, to nutne neznamená, že by zároveň došlo aj k zmene právnej úpravy týkajúcej sa rodných čísel a k vytvoreniu osobitnej formy rodného čísla pre tzv. „neutrálne“ osoby.
Preto Ústavný súd konštatoval, že Mestský súd ani Najvyšší súd svojimi rozhodnutiami nepochybili. Tým, že nedošlo k zmene sťažovateľovho rodného čísla do „neutrálneho“ tvaru, nedošlo k zásahu do jeho ústavných práv.
Z podstaty práva na súkromie ani iného ústavného práva nevyplýva to, že sťažovateľovo rodné číslo musí vyjadrovať pohlavie, ktoré sťažovateľ nemá a ani sa ním neidentifikuje (preto nemôže obstáť argumentácia sťažovateľa o tom, že mu malo byť pridelené ženské rodné číslo).
Ústavný súd taktiež poukázal na rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva. Európsky súd pre ľudské práva sa už viac krát zaoberal prípadmi osôb, ktoré podstúpili operatívnu zmenu pohlavia, no nebola im umožnená právna zmena pohlavia. Uviedol, že nedošlo k porušeniu ich práv v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Dohovor), nakoľko táto problematika spadá do úvahy jednotlivých členských štátov. Existujú však aj rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré porušenie Dohovoru vyslovili. Ústavný súd ďalej poukázal na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, no uviedol, že tieto sa na prípad sťažovateľa nevzťahujú (napr. Christine Goodwin proti Spojenému kráľovstvu Veľkej Británie a Severného Írska či Hämäläinen proti Fínsku).
Sťažovateľ však vychádzal najmä z rozhodnutia vo veci Garçon, v zmysle ktorého pod Dohovor spadá aj ochrana pohlavnej identity a v ktorom Európsky súd pre ľudské práva posudzoval to, či došlo k dodržaniu spravodlivej rovnováhy medzi záujmami jednotlivcov a záujmami spoločnosti. Dospel k názoru, podľa ktorého požiadavka sterilizácie túto rovnováhu nerešpektuje. Ústavný súd však dodal, že išlo o skutkovo iný prípad, ako prípad sťažovateľa. Vo veci Garçon išlo o právnu zmenu pohlavia, nie o zmenu rodného čísla a taktiež išlo o prípad transgender osôb. Sťažovateľ sa vnútorne identifikuje ako neutrálne pohlavie, pričom Európsky súd pre ľudské práva z Dohovoru ochranu neutrálneho pohlavia nevyvodil.
Ústavný súd taktiež podotkol to, že skutočnosť, že Európsky súd pre ľudské práva zatiaľ porušenie Dohovoru v skutkovo podobnom prípade ako je prípad sťažovateľa nevyslovil, neznamená, že tak neurobí v budúcnosti. Ústavný súd vychádza z toho, že Európsky súd pre ľudské práva všeobecne k prípadom týkajúcim sa pohlavnej alebo genderovej identity optikou pozitívnych záväzkov štátu z hľadiska článku 8 Dohovoru. Článok 8 Dohovoru stanovuje, že každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. To, aké pozitívne záväzky sú požiadavkou na rešpektovanie súkromného a rodinného života však nie je podľa Európskeho súdu pre ľudské práva vždy jednoznačné. Do úvahy pritom treba vziať význam dotknutého záujmu sťažovateľa, vrátane toho, či bol dotknutý esenciálny aspekt jeho života ako aj dopad pozitívnych záväzkov na štát.
Ústavný súd sa pri svojom rozhodovaní riadil vyššie uvedeným, no napriek tomu neprišiel k záveru o porušení práva sťažovateľa podľa článku 8 Dohovoru. Uviedol, že akokoľvek môže byť pohlavná, prípadne genderová identita chápaná ako dôležitý aspekt života jednotlivca, v prejednávanej veci ide iba o záujem sťažovateľa na zmene, resp. podobe svojho rodného čísla. Podoba rodného čísla však podľa názoru Ústavného súdu nie je dôležitý aspekt života jednotlivca. Rodné číslo sa uvádza v dokumentoch slúžiacich na identifikáciu človeka (napr. občiansky preukaz), avšak nejde o údaj, na základe ktorého dochádza k určeniu, či jeho nositeľom je muž alebo žena. Z toho dôvodu aj doklady slúžiace na identifikáciu človeka obsahujú samostatný údaj o pohlaví.
Sťažovateľ, ako neutrálna osoba nemôže ani tvrdiť, že by bol pri predložení rodného čísla nútený k sebaodhaleniu, t.j. „coming out“. K tomu by dochádzalo práve v situácii, pokiaľ by jeho rodné číslo bolo zmenené tak ako žiada. Okrem toho, sťažovateľ dlhodobo žije v zahraničí a je vysoko nepravdepodobné, že by v zahraničí dokázali z rodného čísla vyvodiť pohlavie jeho nositeľa.
Ústavný súd dal taktiež za pravdu aj názoru Ministerstva, podľa ktorého by zmena rodného čísla predstavovala pre štát značnú záťaž ako aj značné finančné výdavky. Vytvorenie „tretej“ kategórie rodných čísel a ich implementácia do právneho poriadku založeného na binárnom vnímaní osôb by narušovalo aj jeho jednotu.
Pre úplnosť Ústavný súd uviedol, že v posudzovanej veci ide iba o zmenu rodného čísla a nie o zmenu úradnej zmeny pohlavia. Ak by aj išlo o úradnú zmenu pohlavia, k porušeniu pozitívnych záväzkov štátu by aj tak nedošlo. V prípade zmeny sťažovateľovho pohlavia z mužského na neutrálne by jeho záujem na tejto zmene bol nepochybne vysoký. Na druhej strane by však bol aj vysoký záujem štátu, keďže celý právny poriadok Českej republiky je stavaný na binárnom prístupe k pohlaviu. Zakomponovanie nového, „neutrálneho“ pohlavia by bolo silným zásahom do právneho poriadku aj fungovania spoločenského života v Českej republike. Muselo by dôjsť k zmene vo všetkých oblastiach týkajúcich sa rozlišovania mužov a žien. Okrem toho stále nie je jasné, či by táto zmena vôbec bola spoločnosťou akceptovaná a či by v konečnom dôsledku neviedla iba k zhoršeniu postavenia týchto osôb. Podľa názoru Ústavného súdu ide o mimoriadne citlivú otázku, pri ktorej však aj napriek jej významu pre jednotlivca musí existovať široký priestor pre úvahu štátu. Tento názor je potvrdený aj tým, že v členských štátoch Rady Európy v tejto súvislosti nepanuje žiadna zhoda.
Ústavný súd preto z vyššie uvedených dôvodov ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol.
zdroj: nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 07. júna 2022, sp. zn.: II. ÚS 2460/19
