V predmetnom prípade sú sťažovateľmi matka a jej dve deti, ktoré sa narodili v rokoch 2008 a 2010. Majú rumunské štátne občianstvo, okrem toho deti majú aj talianske štátne občianstvo.
Sťažovatelia žili spolu s otcom detí, talianskym štátnym občanom, v Taliansku. V roku 2015 počas letných prázdnin, ktoré sťažovatelia trávili v Rumunsku, prvá sťažovateľka oznámila manželovi, že do Talianska sa s deťmi už nevráti. Otec detí začal konanie na rumunských súdoch o návrat detí do Talianska podľa Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí („Haagsky dohovor“) a podľa Nariadenia Rady č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 („nariadenie Brusel II bis“). Matka namietala, že jej manžel deti bil, keď ho neposlúchali a ponižoval ich nadávkami a ako dôkaz predložila niekoľko videonahrávok. Tvrdila, že násilie sa v posledných rokoch zhoršovalo a tak sa rozhodla hľadať útočisko v Rumunsku.
Rumunské súdy nariadili návrat detí do Talianska ako do krajiny ich obvyklého pobytu. Konštatovali, že deti boli podrobené násiliu zo strany otca, avšak nemožno usudzovať, že občasné akty násilia sa zopakujú „tak často, aby predstavovali vážne nebezpečenstvo“ v zmysle článku 13 ods. 1 písm. b) Haagskeho dohovoru. Konštatovali tiež, že talianske orgány príjmu potrebné opatrenia, ak by boli na nebezpečenstvo zlého zaobchádzania upozornené. Rozhodnutie nariaďujúce návrat dosiaľ nebolo vykonané, pretože deti sa odmietli vrátiť do Talianska.
ESĽP vo svojom rozsudku poznamenal, že rumunské právo stanovuje úplný zákaz telesných trestov. Avšak vyjadrenie rumunských súdov, že násilie zo strany otca bolo iba občasné a nezopakuje sa „tak často, aby predstavovalo vážne nebezpečenstvo“, je v rozpore s týmto zákazom. ESĽP zopakoval, že telesné tresty voči deťom nemožno tolerovať a štáty by sa ich mali snažiť zakázať v práve aj v praxi. V tejto súvislosti nebezpečenstvo domáceho násilia voči deťom nemožno prejsť iba ako nepríjemnosť nevyhnutne spojenú s návratom. Konštatoval, že v rozhodnutiach rumunských súdov nebolo nič, čo by ESĽP presvedčilo, že zastávali názor, že deťom už nehrozilo nebezpečenstvo, že budú fyzicky trestané otcom, ak sa vrátia do jeho starostlivosti. Fakticky ponechali na talianske orgány, aby reagovali a chránili deti pred porušením ich práv, ak by znovu došlo k takémuto nebezpečenstvu. ESĽP poznamenal, že na prípad sa vzťahuje nariadenie Brusel II bis, ktoré sa zakladá na princípe vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi EÚ. Avšak existencia vzájomnej dôvery medzi orgánmi ochrany detí neznamená, že štát, do ktorého boli deti neoprávnene premiestnené, je povinný poslať ich späť do prostredia, kde budú vystavené vážnemu nebezpečenstvu domáceho násilia len preto, že orgány v štáte, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt, sú schopné riešiť prípady domáceho násilia voči deťom. ESĽP bol toho názoru, že rumunské súdy mali viac zvážiť možné nebezpečenstvo zlého zaobchádzania, ak by sa deti vrátili do Talianska. Dospel k záveru, že súdy neskúmali tvrdenia o „vážnom nebezpečenstve“ spôsobom zodpovedajúcim najlepšiemu záujmu detí a preto došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru. Sťažovateľom priznal spoločne 12 500 eur z titulu nemajetkovej ujmy a okrem toho priznal prvej sťažovateľke 3 645 eur z titulu nákladov a výdavkov. Rozsudok vyhlásil výbor troch sudcov a nadobudol právoplatnosť dňom jeho vyhlásenia.
Zdroj: MS SR
