Zásada verejnosti uplatňujúca sa v dobrovoľných dražbách (stanovisko NS SR)

Ako znie stanovisko Najvyššieho súdu SR?

Dobrovoľná dražba, podľa § 2 písm. a/ zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách v znení neskorších právnych predpisov („Zákon o dobrovoľných dražbách“), má byť verejná tak z hľadiska možnosti účasti všetkých potenciálnych záujemcov o draženie, ako aj z hľadiska účasti verejnosti. Prístup verejnosti do dražobnej miestnosti nesmie byť obmedzený tak, aby musela prekonať prekážku spôsobilú odradiť ju od vstupu do tejto miestnosti. Ak ide o dobrovoľnú dražbu nehnuteľnosti určenej na bývanie, je spravidla v rozpore s požiadavkou primeranosti a vhodnosti stanovenia podmienok dražby také určenie miesta konania dražby, ktoré v dôsledku jeho neprimerane veľkej vzdialenosti od draženej nehnuteľnosti obmedzí možnosť účasti na dražbe tých záujemcov, pre ktorých môže byť geografická poloha nehnuteľnosti rozhodujúca.[1]

Rozhodnutie Okresného súdu

Okresný súd Prešov svojim rozsudkom zamietol žalobu, prostredníctvom ktorej sa žalobca domáhal určenia, že vykonaná dobrovoľná dražba je neplatná. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že dobrovoľná dražba prebehla v súlade so zákonom. Na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že záložné právo k predmetnej nehnuteľnosti v čase vykonania dražby existovalo a žalobca do začatia dražby nepredložil doklady, ktoré by preukazovali zaplatenie pohľadávky. Uviedol tiež, že neboli splnené podmienky pre upustenie od dražby v súlade s ustanovením § 19 Zákona o dobrovoľných dražbách, a preto záložný veriteľ oprávnene v dražbe pokračoval a vykonal ju. Návrh pôvodného záložného veriteľa o zániku predmetného záložného práva, ktoré bolo adresované katastru nehnuteľností považoval za právne irelevantné a zmätočné. K tvrdeniu žalobcu, že vykonanou dražbou došlo k porušeniu zásady verejnosti súd prvého stupňa uviedol, že do dražobnej miestnosti mal možnosť vstúpiť ktokoľvek, toto právo ale okrem účastníkov konania nikto iný nevyužil. Okresný súd tiež uviedol, že k uzamknutiu dražobnej miestnosti došlo len v záujme zabezpečenia riadneho priebehu dražby, najmä preto, lebo manželka žalobcu porušovala § 11 ods. 6 Zákona o dobrovoľných dražbách. Na základe vyššie uvedených dôvodov prvostupňový súd rozhodol, že dražba prebehla v súlade so zákonom.

Rozhodnutie Krajského súdu

Po podaní odvolania účastníkmi Krajský súd v Prešove zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu tak, že určil, že predmetná dražba je neplatná. Odvolací súd mal za preukázané, že žalovaný v prvom rade nebol v čase vykonania dražby záložným veriteľom, a to z toho dôvodu, že záložné právo bolo na návrh pôvodného záložného veriteľa vymazané. Ustanovenie § 3 ods. 9 Zákona o dobrovoľných dražbách stanovuje, že navrhovateľ, ktorý nie je záložným veriteľom, nemôže bez súhlasu záložného veriteľa navrhnúť dražbu predmetu dražby, ku ktorému bolo zriadené záložné právo.[2] V tejto súvislosti je nutné poukázať na skutočnosť, že v uvedenej právnej veci navrhovateľ nebol záložným veriteľom z dôvodu neexistenice záložného práva viaznuceho k predmetu dražby a v tejto veci teda nešlo o absenciu súhlasu záložného veriteľa oprávneného navrhnúť vykonanie dražby. Odvolací súd v súvislosti s porušením zásady verejnosti uviedol, že znemožnením účasti verejnosti na dražbe došlo k porušeniu § 11 ods. 7 Zákona o dobrovoľných dražbách. Zastával názor, že „je nevyhnutné, aby dražba bola prístupná verejnosti počas celého jej konania, a to od otvorenia dražby až do udelenia príklepu, pričom verejnosť musí mať možnosť kedykoľvek v tomto časovom rozpätí na ňu prichádzať a z nej odchádzať.“[3] Ako ďalší dôvod neplatnosti dražby považoval krajský súd porušenie § 11 ods. 1 Zákona o dobrovoľných dražbách, ktorý stanovuje, že miesto, dátum a čas začatia dražby musia byť dražobníkom po dohode s navrhovateľom dražby určené tak, aby nedošlo k obmedzeniu účasti na dražbe. K tomuto porušeniu došlo tak, že miestom konania dražby bola určená vzdialená obec. Takto určené miesto konania dražby sťažilo účasť dražiteľov z oblasti, v ktorej účasť sa dala očakávať vzhľadom na polohu predmetu dražby a tým bola obmedzená účasť na dražbe. Vyššie uvedené skutočnosti mali v konečnom dôsledku dopad aj na dosiahnutý výťažok dražby, nakoľko dražby sa okrem žalovaných v 2. a 3. rade, teda vydražiteľov, nikto nezúčastnil.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie záložný veriteľ. Zastával názor, že k výmazu záložného práva nedošlo na návrh oprávnenej osoby, a preto takýto výmaz nemožno pripísať na jeho ťarchu. Dovolateľ nesúhlasil ani so závermi odvolacieho súdu týkajúcich sa (ne)verejnosti dražby a miesta konania dražby. Najvyšší súd SR po preskúmaní, či došlo k splneniu podmienok pre podanie dovolania preskúmal rozsudok odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné. Z rozhodnutia dovolacieho súdu vyplýva, že dovolateľ namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. V tejto súvislosti Najvyšší súd SR vo svojom uznesení zo dňa 12.08.2014, sp. zn. 3 Cdo 50/2014 uviedol nasledovné: „Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci, v rámci ktorého súd na zistený skutkový stav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný predpis, sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo (prípadne) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.“[4] V konečnom dôsledku však dovolací súd nepovažoval dôvod dovolania uvádzaný dovolateľom za preukázaný.

Dovolací súd ďalej uviedol, že dražbou je verejné konanie, ktorého účelom je prechod vlastníckeho práva alebo iného práva k predmetu dražby, ktorá sa koná na základe podnetu navrhovateľa, pri ktorom sa licitátor obracia na vopred neurčený okruh osôb prítomných na vopred určenom mieste s výzvou na podávanie podaní a pri ktorom na osobu, ktorá urobí počas dražby najvyššie podanie, prejde príklepom licitátora vlastnícke alebo iné právo k predmetu dražby. Dražbou je aj konanie, ktoré bolo zo strany licitátora ukončené s dôvodu, že nebolo urobené ani najnižšie podanie. Navrhovateľom dražby môže byť vlastník predmetu dražby, osoba vykonávajúca záložné právo alebo iná osoba, ktorá je oprávnená navrhnúť vykonanie dražby podľa osobitného zákona (napr. správca konkurznej podstaty)[5]. Dražba je prístupná verejnosti a môže byť na nej prítomná každá osoba, ktorá zaplatila vstupné. Dražbu je možné vykonať len na základe zmluvy o vykonaní dražby, ktorá musí mať obligatórne písomnú formu, a ktorú uzatvorí dražobník s navrhovateľom dražby. Dražobník je povinný upustiť od vykonania dražby najneskôr do jej začatia, ak je dražobníkovi preukázané vykonateľným rozhodnutím, že navrhovateľ dražby nie je oprávnený navrhnúť vykonanie dražby. A napokon v tejto súvislosti uviedol, že za predpokladu, že boli porušené ustanovenia Zákona o dobrovoľných dražbách môže osoba, ktorá tvrdí, že bola takýmto konaním dotknutá na svojich právach požiadať súd, aby určil, že uskutočnená dražba je neplatná.

K nesprávnosti právneho posúdenia veci týkajúceho sa otázky zápisu záložného práva na liste vlastníctva v čase vykonania dražby dovolací súd uviedol, že zásada materiálnej publicity je jednou zo zásad právnej úpravy katastra nehnuteľností a jej cieľom je zabezpečiť čo najväčšiu istotu v právnych vzťahoch. V uvedenej právnej veci bolo preukázané, že záložné právo k sporným nehnuteľnostiam, na základe ktorého bola 25.07.2008 realizovaná dražba zo strany žalovaného v 1. rade, bolo katastrom nehnuteľností vymazané ku dňu 23.07.2008. Z toho vyplýva, že záložné právo v čase vykonania dražby už neexistovalo, preto dražba nemohla byť platná.

K nesprávnosti právneho posúdenia v otázke týkajúcej sa neverejnosti dražby dovolací súd zdôraznil, že dražba je verejné konanie, ktoré musí byť prístupné nielen všetkým potencionálnym záujemcom o draženie, ale aj ostatnej verejnosti. V tejto súvislosti konštatoval nasledovné: „Potreba umožniť prístup k dražbe čo najširšiemu okruhu osôb vyplýva jednak so samotného cieľa dražby – prevod vlastníckeho práva, predpoklad dosiahnutia, ktorého narastá so zvyšujúcim sa počtom účastníkov dražby, ale i z potreby priebeh dražby určitým spôsobom kontrolovať. Prístup verejnosti do dražobnej miestnosti pred i počas konania dražby nemá byť fyzicky obmedzený tak, aby pre vstup do miestnosti bolo potrebné vyvinúť určité úsilie, či prekonať prekážky, ktoré by boli spôsobilé odradiť od vstupu do dražobnej miestnosti osoby majúce záujem zúčastniť sa dražby.“[6] Z týchto dôvodov sa dovolací súd stotožnil s názorom odvolacieho súdu a skutočnosť, že vstupné dvere do dražobnej miestnosti boli počas priebehu dražby uzamknuté, považoval za postup dražobníka odporujúci zákonnej úprave. Ďalej Najvyšší súd SR konštatoval, že odvolací súd posudzoval neplatnosť dražby aj z hladiska nesplnenia zákonných predpokladov týkajúcich sa miesta konania dražby. Zdôraznil, že úspešnosť dražby vzhľadom na cieľ, ktorý sa ňou sleduje je závislá od podmienok, za akých je vykonávaná. Jednou z nich je aj dostatočná informovanosť čo najväčšieho okruhu osôb o jej konaní a takisto vhodne určené miesto, dátum a čas tak, aby sa dražby mohli zúčastniť všetci potencionálni záujemcovia o draženie spolu s verejnosťou. Miesto, dátum a čas konania dražby určuje dražobník po dohode s navrhovateľom, avšak ak je navrhovateľ zároveň dražobníkom, k dohode nedochádza, ide len o jednostranný právny úkon. Následne však určenie týchto podstatných podmienok konania dražby zostáva v rukách jednej osoby, ktorá pri ich určovaní nie je žiadnym spôsobom obmedzená. V obdobných prípadoch je nutné dôslednejšie trvať na požiadavke primeranosti a vhnodnosti ich určenia. Za predpokladu, že ide o nehnuteľnosť určenú na bývanie, záujemcami budú osoby, pre ktoré je rozhodujúca geografická poloha nehnuteľnosti, a preto možno predpokladať, že o takúto nehnuteľnosť budú mať osoby žijúce alebo pracujúce v jej okolí. Predmetom uvedeného konania bola nehnuteľnosť, ktorá sa od miesta konania dražby nachádzala 329 km najkratšou cestou a z časového hľadiska doby trvania aspoň 4 hodiny. Takéto určenie miesta dražby porušuje ustanovenie § 11 ods. 1 Zákona o dobrovoľných dražbách.

Na základe všetkých uvedených skutočností dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľ neopodstatnene namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení. Keďže dovolací súd nezistil vady konania, dovolanie žalovaného v 1. rade v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami zamietol.

Napokon v súvislosti s daným skutkovým a právnym stavom možno konštatovať, že nakoľko sa v občianskoprávnych vzťahoch uplatňuje zásada, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv než sám má, Najvyšší súd SR musel v súlade so zákonom dovolanie žalovaného zamietnuť. V uznesení týkajúceho sa inej právnej veci uviedol Najvyšší súd SR nasledovné: „Ak ten, vec ktorého bola dražená v rámci dobrovoľnej dražby, nebol jej vlastníkom, nestal sa vydražiteľ príklepom a zaplatením ceny dosiahnutej vydražením vlastníkom draženej veci, a to ani v prípade, že bol inak zachovaný postup podľa §10 až 33 Zákona o dobrovoľných dražbách.“[7]